Trestné právo - strana 4

Preklad Príručky judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor"), strany 42 - 45.

Námestník generálneho prokurátora SR sa stretol so zástupcami Asociácie rodinných sudcov, aby vyhodnotili spoluprácu v oblasti rodinnoprávnej agendy a ochrany práv maloletých.

Predkladaným príspevkom jeho autori analyzujú pomer špeciality medzi ustanovením § 117 a § 114 Trestného poriadku v tom kontexte, či je použitie informačno-technických prostriedkov (ďalej len "ITP") agentom v obydlí možné bez vydania osobitného, (ďalšieho) príkazu podľa § 114 Trestného poriadku. Predmetný príspevok je pokračovaním skôr publikovaných článkov.

Článok sa zameriava na základný výklad prijatia obžaloby ako nového inštitútu v trestnom práve procesnom, a to na podklade rozhodovacej činnosti súdov, pričom poukazuje aj na vybrané aplikačné problémy, ktorých riešenie v praxi je sporné.

Ako v prípade väčšiny nástrojov justičnej spolupráce v trestných veciach, tak aj v prípade uplatňovania európskeho vyšetrovacieho príkazu dochádza k určitým zásahom do základných práv a slobôd osôb dotknutých jeho vykonaním. Práve táto skutočnosť viedla k prijatiu rozhodnutia zo strany Súdneho dvora EÚ, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnilo uplatňovanie európskeho vyšetrovacieho príkazu a vyvolalo niekoľko sporných otázok týkajúcich sa budúcnosti predmetného právneho nástroja.Ide o rozhodnutie známe pod označením Gavanozov II, ktoré bude hlavným predmetom analýzy tohto komentára.

Autorka sa v predkladanom príspevku sústreďuje na aspekt dôveryhodnosti výpovede spolupracujúceho obvineného, pričom v týchto súvislostiach venuje osobitnú pozornosť rozhodovacej činnosti tak vnútroštátnych súdov, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Súčasne poukazuje na úskalia aktuálnej právnej úpravy a v logickej nadväznosti formuluje návrhy na zmenu legislatívy de lege ferenda. Cieľom príspevku je poskytnúť parciálne riešenie problematiky previazanej s osobou spolupracujúceho obvineného.

Série článků se zabývá právní úpravou obecných polehčujících okolností jako významného trestněprávního institutu ovlivňujícího zejména výši ukládaného trestu v meziválečném Československu v letech 1918–1938. Podává rozbor a analýzu jak tehdejší normativní podoby zkoumaných institutů, tak pilotně i jejich aplikace v rámci rozsáhlé sondy do rozhodovací praxe československých soudů. Přitom si všímá koncepčních rozdílů ohledně obecných polehčujících okolností a jejich uplatňování v právu českých zemích a v právu účinném na území Slovenska a Podkarpatské Rusi, kdy se v důsledku právního pluralismu lišila podoba trestního práva v různých teritoriích ČSR, což ovlivňovalo nejen obecně závazné normativní akty, nýbrž rovněž právě rozhodovací činnost a podobu tzv. živého práva a tím i právní jistotu a legitimní očekávání. Série článků upozorňuje na shody a rozdíly v identifikaci obecných polehčujících okolností v českých zemích a na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, na důsledky, k nimž to vedlo při jejich uplatňování v praxi včetně nedostatků a chyb. Upozorňuje též na dobové interpretační zásady související s aplikací norem a principů obecných polehčujících okolností a šířeji trestního práva v letech 1918–1938, na prvky podobnosti a příp. možné unifikace v rámci soudních rozhodnutí o obecných polehčujících okolnostech i na rozdíly mezi teoriemi a normami na straně jedné a skutečnou rozhodovací činností týkající se (nejen) obecných polehčujících okolností v dobovém trestním právu na straně druhé. Přitom neopomíná ani vliv mimoprávních, především politických hledisek na tuto rozhodovací praxi. Příspěvek tím nejen zevrubně přibližuje historické kořeny jednoho z důležitých právních institutů existujících v právu ČR a SR dodnes, nýbrž umožňuje i lépe poznat, jak tehdy právní řád skutečně fungoval. Z důvodu rozsahu je text rozdělen do dvou na sebe navazujících článků, z nichž jeden se věnuje normativní podobě a druhý aplikační praxi týkající se zkoumané problematiky. Tento první článek představuje právní úpravu a jurisprudenci ohledně obecných polehčujících okolností v českých zemích a na Slovensku mezi lety 1918–1938 ve vztahu k recepci a vývoji trestněprněprávních předpisů regulujících v meziválečné ČSR obecné polehčující okolnosti.

Článok je venovaný problematike inštitútu spolupracujúcej osoby, ktorý slúži k odhaľovaniu závažnej trestnej činnosti a jej páchateľov, a to najmä v prípade, ak orgány činné v trestnom konaní bojujú s dôkaznou núdzou. Odborná verejnosť už dlhšiu dobu poukazovala na nedostatky v právnej úprave a využívaní tohto inštitútu v praxi, s ktorými bolo potrebné sa vysporiadať. Článok poskytuje prehľad zmien v právnej úprave, vzťahujúcej sa na spolupracujúcu osobu, prijatých v zmysle novely Trestného poriadku zákonom č. 40/2024 Z. z.

Zadržanie a obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby je jedným z najradikálnejších zásahov do osobnej slobody jednotlivca. Ide o často využívaný inštitút v policajnej praxi. Súčasná právna úprava však spôsobuje nejednotnosť postupu jednotlivých útvarov Policajného zboru. Aplikačné problémy môžu byť v konečnom dôsledku vyriešené až adekvátnou novelou trestnoprocesných ustanovení.

Príspevok sa zameriava na problematiku inštitútu preštudovania vyšetrovacieho spisu po skončení vyšetrovania, pričom spočiatku sa venuje problematike prípravného konania ako samostatného štádia trestného konania a momentu skončenia vyšetrovania. Následne sa zameriava na zmysel a význam predmetného procesného inštitútu samostatne, ako aj v kontexte práva obvineného na obhajobu. V závere sa príspevok koncentruje na vývoj súvisiacej legislatívnej úpravy a prináša úvahy o možnej budúcej právnej úprave.

Autori v článku reflektujú na nedávnu novelu trestnoprávnych kódexov, ktorá sa dotkla tak zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, ako aj zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a zaviedla výrazné zmeny v dotknutých právnych predpisoch. Napriek uvedenej skutočnosti však prijatá právna úprava očakávaným spôsobom nezohľadnila dlhodobo prebiehajúcu diskusiu ohľadom problematiky tzv. "agenta provokatéra".

Príspevok predstavuje úvahu nad výkladom znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty subvenčného podvodu v otázke použitia získanej dotácie na iný ako na určený účel, ktorý zastávajú niektoré súdy Slovenskej republiky. Druhá časť príspevku oboznamuje čitateľa s pohľadom rozhodovacej praxe v podmienkach Českej republiky.

Cieľom príspevku je analýza spôsobu vybavovania trestných oznámení Sociálnej poisťovne, ktoré sú pomerne často podávané, avšak nie vždy sa na ich základe začne trestné stíhanie. Nespokojnosť zástupcov Sociálnej poisťovne s odmietaním ich trestných oznámení vyústila v júni 2023 do spoločného pracovného stretnutia zástupcov Sociálnej poisťovne a prokurátorov Krajskej prokuratúry Bratislava. Výsledky tohto stretnutia a zaužívanú prax podrobuje hodnoteniu tento článok. 1)

Príspevok predstavuje úvahu nad výkladom znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty subvenčného podvodu v otázke použitia získanej dotácie na iný ako na určený účel, ktorý zastávajú niektoré súdy Slovenskej republiky. Prvá časť príspevku predstavuje teoretický úvod do analyzovanej problematiky.

Autor sa v predmetnom článku zaoberá dosahmi najnovšej technológie spojenej s generovaným obsahom a generatívnou umelou inteligenciou, pomocou ktorej dochádza aj k výrobe detskej pornografie. Popisuje technologický fenomén generovania obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov prostredníctvom umelej inteligencie, ktorý umožňuje vytváranie realistických, ale napriek tomu falošných záznamov a ich dosah na trestnú činnosť súvisiacu s detskou pornografiou. Článok analyzuje súčasné právne rámce týkajúce sa tejto problematiky a zároveň zdôrazňuje potrebu novelizácie legislatívy na boj proti tomuto fenoménu.

Hlavným cieľom predkladaného príspevku je zhodnotenie právnej úpravy trestného činu nebezpečného prenasledovania vo vzťahu k vykázaniu pojmového znaku "dlhodobosť", ktorý bol novelou Trestného zákona č. 40/2024 Z. z. vypustený. Autorka má za to, že vypustenie pojmu "dlhodobosť" zo skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného prenasledovanie je vhodným a správnym krokom na ceste k efektívnejšiemu postihovaniu tohto trestného činu.

Článok mapuje problematiku súvisiacu so zadržaním podozrivého, a síce obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len "TP"). Aktuálnosť predmetného príspevku zvýrazňuje minimálne dekádu trvajúca nejednotnosť v postupe orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len "OČTK") a z toho následne plynúcu nejednotnosť rozhodovacej činnosti súdov v otázke subjektu oprávneného obmedziť osobnú slobodu podozrivého. Pasivitu Najvyššieho súdu SR (ďalej len "NS SR") v zjednotení výkladu predmetného ustanovenia (hoci iniciatíva bola)1) sa snažila napraviť tak Generálna prokuratúra SR vo forme usmernenia, ako aj Ministerstvo vnútra SR (ďalej len "MV SR") prijatím "novej" vyhlášky, ktorá bližšie špecifikuje policajta, ktorý nie je vyšetrovateľom ani povereným príslušníkom Policajného zboru (ďalej len "PZ"). Ani jeden zo spomenutých právnych aktov však problém nevyriešil, ba skôr naopak, z plurality a rozdielnosti právnych názorov praxe vyplýva, že tieto právne akty boli olejom a nie vodou, ktorou sa mal oheň uhasiť.

Trest odňatia slobody predstavuje spravidla najprísnejšiu sankciu, ktorá môže byť jednotlivcovi uložená. Plnenie všetkých funkcii a účelov trestania však musí byť vždy v súlade so základnými ľudskými právami a slobodami. Tento príspevok poskytuje čitateľom náhľad na osobitosti podmienok výkonu trestu v podmienkach Slovenskej republiky a Talianskej republiky.

Príspevok sa zameriava na problematiku inštitútu stanoviska obhajcu k obžalobe, pričom spočiatku sa venuje problematike kontradiktórnosti trestného konania vo všeobecnosti a následne sa zameriava na stanovisko obhajcu k obžalobe z pohľadu súčasnej a možnej budúcej právnej úpravy. V závere sa príspevok koncentruje na formu a význam tohto procesného inštitútu.

Článok sa zaoberá druhmi obhajoby a postavením obhajcu v trestnom konaní v právnych podmienkach Slovenskej republiky. Podľa Trestného poriadku má obvinený právo zvoliť si svojho obhajcu v štádiu prípravného konania, t. j. pred začatím súdneho konania, pričom novelou zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, účinnou od 15.03.2024, má už toto právo aj podozrivý. Obhajca má právo zúčastňovať sa všetkých úkonov v priebehu celého trestného konania, ak sa obvineného procesné úkony týkajú. V Slovenskej republike môže v trestnom konaní zastupovať obvineného len obhajca, pričom obhajcom sa rozumie advokát alebo limitovane aj advokátsky koncipient. Štát (resp. jeho orgány) má povinnosť ustanoviť obvinenému obhajcu (bezplatne), ak tento nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby a ak o obhajcu požiada. Týmto je chránený sám obvinený a je mu garantované právo na kvalifikovanejšiu ochranu jeho práv, subjektom, ktorý vie riadne uplatňovať jeho práva v rámci trestného konania.