ZR LXXXV/2019 (47/2017) – ROZHODNUTIE (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. marca 2017, sp. zn. 5 Tdo 7/2017)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 5/2017, s. 26 – 27.

Procesné inštitúty Trestného poriadku, zamerané na získavanie dôkazov na účel ich následného vykonania, sa vo vzťahu ku konkrétnemu dôkazu nekumulujú, ak to nie je vzhľadom na povahu veci procesne nevyhnutné.

Na zabezpečenie informácií z mobilného telefónu, ktorý bol vydaný alebo odňatý ako vec dôležitá pre trestné konanie podľa § 89 a § 91 Trestného poriadku, a to aj pri domovej prehliadke alebo prehliadke iných priestorov alebo pozemku v zmysle § 105 ods. 4 Trestného poriadku, alebo ak je mobilný telefón zaistený ako vecná stopa pri obhliadke podľa § 154 Trestného poriadku, nie je potrebné (duplicitné) vydanie príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke podľa § 116 (ods. 2) Trestného poriadku.

Príkaz uvedený na konci predchádzajúcej vety sa, z hľadiska jeho vykonania, vydáva pre podnik poskytujúci verejné siete alebo služby – veta posledná § 116 ods. 2 Trestného poriadku (rovnako ako príkaz podľa § 115 ods. 2, 3 Trestného poriadku sa vydáva pre príslušný útvar Policajného zboru) – ide teda o použitie osobitného inštitútu a jemu zodpovedajúceho ustanovenia (lex specialis), ktoré má v konkrétnej situácii prednosť. Je tomu tak aj preto, že v oboch naposledy označených prípadoch ide o vykonávacie subjekty príkazu, ktoré nemajú mobilný telefón, ktorého sa zabezpečovanie informácií týka, v držbe predchádzajúcej dotknutému procesnému postupu (zároveň sa takým postupom dosiahne aj utajenie zabezpečovania informácií v určitej fáze predsúdneho konania).

Napriek určitým spoločným technickým parametrom počítača a mobilného telefónu údaje uložené v mobilnom telefóne nie sú počítačovými údajmi v zmysle úpravy § 90 Trestného poriadku.