Vecná neopodstatnenosť dovolania ako kategória jeho procesnej neprípustnosti (2. časť)

Autor: Mgr. Adam Petrušek

Vo vzťahu k nepreskúmateľnosti odmietavého rozhodnutia o dovolaní po vecnom prieskume jeho obsahu navyše máme za to, že takýto výrok nemá dostatočnú oporu v odôvodení, keďže výrok a odôvodnenie sú v týchto prípadoch vecne protirečivé. Vychádzajúc z vlastnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR potom takéto rozhodnutie zakladá rozpor s obsahom základného práva na spravodlivý proces, ktorého základom je čl. 6 ods. 1 Dohovoru (resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR¹⁾). To má svoj základ v prirodzenom nedostatku odôvodnenia smerom k výroku rozhodnutia presadzujúceho procedurálnu neprípustnosť dovolania. Takéto rozhodnutie totiž neobsahuje odôvodnenie zodpovedajúce procesnému odmietnutiu dovolania, pre takýto výrok absentujú podstatné dôvody a súčasne je takéto odôvodnenie aj natoľko vnútorne protirečivé, že sa ako celok javí byť nepresvedčivé.²⁾

V prípadoch procesného odmietania dovolaní navzdory ich predchádzajúcemu meritórnemu prieskumu dochádza aj k faktickému zužovaniu decíznej právomoci dovolacieho súdu, keďže Najvyššiemu súdu SR postačuje uskutočniť podstatne užší prieskum dovolacích námietok a diskvalifikovať tak požiadavky kladené na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V tomto smere je totiž potrebné si uvedomiť, že aj dovolací prieskum podlieha garanciám obsiahnutým v čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré vylučujú svojvoľné zúženie prieskumnej právomoci zo strany dovolacieho súdu. Za neudržateľný totiž možno označiť taký stav, keď hierarchicky najvyšší orgán súdnej sústavy pri aplikácii jednoduchej procesnoprávnej normy sám vytvára porušenia základných práv jednotlivca [resp. fakticky sám napĺňa dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP]. To platí tým viac, že imanentnou súčasťou rozhodovacej právomoci dovolacieho súdu je možnosť odstrániť stav právnej istoty založený právoplatným rozhodnutím súdu nižšej inštancie.

Najmä vo vzťahu k rozsahu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP je potrebné uviesť, že hoci tento predstavuje nesprávny procesný postup súdu dosahujúci intenzitu porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru (resp. optikou ústavného súdu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keďže ústavný súd medzi oboma uvedenými procesnými maximami „nevidí“ zásadný rozdiel)³⁾ na jednej strane, súčasne na druhej strane otvára priestor jednotlivcovi domáhať sa ochrany voči nesprávnej interpretácii a aplikácii noriem procesnoprávnej povahy, keďže procesný postup súdu je ovládaný procesnými normami a ich aplikácia ipso facto predstavuje nemeritórne právne posúdenie.⁴⁾ Dovolanie, ktoré sporová strana odvodzuje od § 420 písm. f) CSP, preto disponuje širším potenciálom a nie je obmedzené len na skúmanie niektorého z prejavov porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru (resp. následku v podobe odmietnutia spravodlivosti, porušenie kontradiktórnosti a pod.). Práve naopak, za súladný s právom na spravodlivý proces nemožno označiť taký prístup dovolacieho súdu, ak tento rezignuje na potrebu náležitého prieskumu aplikácie a interpretácie procesnoprávnych noriem. Z uvedeného dôvodu je potom namieste, aby sa aj dovolací súd náležite vysporiadal a poskytol sporovej strane dostatočné dôvody (z hľadiska požiadaviek na kvalitu odôvodnenia súdneho rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 Dohovoru)⁵⁾ pre záver o správnosti či nesprávnosti aplikácie príslušných procesných noriem. Výlučne takýmto spôsobom je dovolací súd spôsobilý diskvalifikovať akékoľvek pochybnosti o zachovaní práva na spravodlivý proces či akékoľvek pochybnosti o kvalite poskytnutej súdnej ochrany. Ani mimoriadny charakter dovolania totiž nelegitimizuje rozpor výroku dovolacieho súdu s obsahom jeho rozhodnutia. Rovnako sa totiž aj na dovolací súd vzťahuje povinnosť náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia,⁶⁾ pričom ani najvyšší súd nie je vyňatý z pôsobnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR či čl. 2 CSP.

Záver

Vyššie kumulované závery smerujúce k hodnoteniu problematických aspektov rozhodovania o uplatnenom dovolaní majú, podľa nášho názoru, význam aj z hľadiska aplikačnej praxe. Je to tak preto, lebo v prípade, ak by bol doktrinálne aj prakticky prehliadaný stav nesúladu výroku s odôvodnením rozhodnutia o dovolaní, tak by to znamenalo, že je právne celkom irelevantné, že zákonodarca rozlišuje medzi spôsobmi a formami rozhodovania príslušných súdov. Neobstojí ani argument o rovnakom výsledku konania o dovolaní (resp. totožných účinkoch rozhodnutia o neopodstatnenom dovolaní). V tomto smere je totiž podstatné, že Najvyšší súd SR pri procesnom odmietnutí dovolania nie je povinný vysporiadať sa so všetkými podstatnými argumentmi dovolateľa a poskytnúť na ne špecifickú odpoveď, hoci tieto boli relevantné pre rozhodnutie vo veci. Naopak, pri procesnom odmietnutí dovolania postačuje, ak sa najvyšší súd vysporiada s procedurálnou neprípustnosťou podania, a to bez toho, aby skúmal jeho materiálny obsah. Situácia, keď dôjde k procesnému odmietnutiu dovolania (podľa výroku rozhodnutia o dovolaní), pričom z odôvodnenia vyplýva záver, že Najvyšší súd SR považoval dovolanie za nedôvodné, tak účinne bráni poznať všetky právne dôvody rozhodnutia a názor súdu na vec samu či postup, ktorý považuje dovolateľ za v rozpore s jeho právom na spravodlivé súdne konanie, keďže neviaže dovolací súd vysporiadať sa s uplatnenou argumentáciou v rozsahu požadovanom pre zamietavé rozhodnutie.

To by znamenalo, že súd konajúci o uplatnenom nároku (bez ohľadu na to, či ide o prvostupňový súd, alebo súd rozhodujúci o riadnom či mimoriadnom opravnom prostriedku) si môže sám a kedykoľvek zúžiť vlastnú rozhodovaciu právomoc, čím sa garancie poskytované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR stávajú výlučne akademickými (teoretickými) až iluzórnymi. V tomto smere sa žiada pripomenúť, že sporové konanie ovládané princípom kontradiktórnosti a formálnej pravdy je predovšetkým o sporových stranách, ktoré determinujú jeho rozsah, a tým (hoci nepriamo) aj rozsah prieskumnej právomoci konajúceho súdu. Prvostupňový súd konajúci o uplatnenej žalobe tak nemá slobodnú vôľu v tom, ako vykoná konanie, ale spôsob jeho uskutočnenia je určený jednak procedurálnym postupom stanoveným Civilným sporovým poriadkom a jednak hmotným právom, o ktorom sa toto konanie vedie. Okamihom uplatnenia práva na súde tak súdu vzniká povinnosť prameniaca z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vec prejednať a rozhodnúť o nej. Tieto závery je potrebné primerane vztiahnuť aj na konanie o dovolaní, keďže aj dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré spravidla nesmie prekročiť a ktoré stanovuje vždy dovolateľ ako jedna zo sporových strán. Z toho dôvodu vzniká aj na strane dovolacieho súdu povinnosť vec prejednať a rozhodnúť o nej v dovolateľom uplatnenom rozsahu, za predpokladu, že kladne vyhodnotí podmienky prípustnosti. Ak tieto však už vyhodnotí kladne, nie je možné akceptovať procesné odmietnutie dovolania po faktickom uskutočnení meritórneho prieskumu jeho opodstatnenosti, a to z dôvodu, že tento spôsob rozhodnutia kladie znížené podmienky na rozsah odôvodnenia. Nekladie. Rozsah odôvodnenia odmietavého rozhodnutia o dovolaní totiž smeruje k riešeniu celkom iných otázok, než je otázka opodstatnenosti využitého dovolania, ktorá je riešená zamietavým výrokom (za predpokladu neopodstatnenosti uplatneného dovolania).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody preto rozhodovanie o nedôvodnom dovolaní formálne (procesne) zásadne odlišným spôsobom nie je bez právneho významu a môže v sebe kumulovať prvky arbitrárnosti,⁷⁾ čo, podľa nášho názoru, zakladá prípustnosť individuálnej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.⁸⁾ V tomto smere je však otázne, či má Ústavný súd SR, ktorý ako orgán koncentrovanej kontroly ústavnosti stojí mimo rámca súdnej sústavy (všeobecného súdnictva), skutočne pôsobiť ako štvrtá inštancia a či s ohľadom na jeho postavenie má preskúmavať aplikáciu jednoduchej procesnej normy inou vyššou súdnou autoritou.