Medzinárodné právo

Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-791/24 upriamil pozornosť predovšetkým na výklad pravidiel medzinárodnej právomoci podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj "nariadenie Brusel I bis"). Z pohľadu vnútroštátneho civilného procesu však vyvoláva aj otázku, ktorá presahuje rámec samotného výkladu práva Európskej únie. Ide o procesný postup dovolacieho súdu v situácii, keď existencia medzinárodnej právomoci ešte nebola spoľahlivo vyriešená, bola ako dovolací dôvod namietaná, no súčasne bolo potrebné zvážiť potrebu primárne posúdiť právomoc dovolacieho súdu vo veci konať. Cieľom príspevku preto nie je analyzovať hmotnoprávne závery rozsudku C-791/24, ale poukázať na procesné súvislosti nadväzujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (uznesenie sp. zn. 5 Obdo 16/2024 zo 17.6.2026) a zamyslieť sa nad otázkou, či skúmanie medzinárodnej právomoci ako procesnej podmienky musí predchádzať posudzovaniu prípustnosti dovolania.

Príspevok skúma právne limity a integračný potenciál Európskej únie (EÚ) v oblasti vesmírnej bezpečnosti. V nadväznosti na primárne právo EÚ sa sústreďuje najmä na čl. 189 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 4 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, čl. 42 Zmluvy o Európskej únii a čl. 346 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Osobitná pozornosť je venovaná vzťahu čl. 189 Zmluvy o fungovaní Európskej únie k sekundárnym právnym aktom, najmä k nariadeniu (EÚ) 2021/696 o Vesmírnom programe Únie, k nariadeniu (EÚ) 2023/588 o programe bezpečnej konektivity IRIS2 a k návrhu Aktu EÚ o vesmíre z roku 2025. Príspevok vychádza z tézy, že EÚ v tejto oblasti nemôže nahradiť členské štáty v jadre národnej bezpečnosti a obrany, no môže významne posilňovať spoločnú bezpečnosť prostredníctvom vnútorného trhu, spoločných štandardov, kritickej infraštruktúry, kybernetickej odolnosti a spoločných vesmírnych kapacít. Návrh Aktu EÚ o vesmíre je pritom analyzovaný aj v kontexte Strategickej agendy EÚ na roky 2024 – 2029 a verejnej konzultácie, ktorá poukázala na potrebu znížiť fragmentáciu vnútroštátnych pravidiel a posilniť bezpečnosť, odolnosť a udržateľnosť vesmírnych činností.

Tento článek zkoumá právní důvody neudělení a odnětí mezinárodní ochrany v České republice se zvláštním důrazem na jejich trestněprávní kontext. Analyzuje výklad vylučovacích klauzulí podle vnitrostátního práva ve světle práva Evropské unie a mezinárodního práva. Zvláštní pozornost je věnována neurčitým právním pojmům, jako jsou „závažný nepolitický zločin" a „zvlášť závažný zločin", jakož i důkaznímu standardu „důvodného podezření". Příspěvek poukazuje na význam autonomního výkladu a vliv soudní praxe. Dále zkoumá vztah mezi trestnou činností a posuzováním nebezpečnosti pro společnost nebo bezpečnost státu. Článek se rovněž zabývá vybranými interpretačními problémy a nejednotností aplikační praxe. V závěru reflektuje širší lidskoprávní souvislosti včetně principu non-refoulement.

Inštitút skarga nadzwyczajna (voľným prekladom mimoriadna sťažnosť), zavedený do poľského právneho poriadku v roku 2018 predstavoval ambiciózne rozšírenie systému opravných prostriedkov, ktorého deklarovaným cieľom bolo rozšírenie ochrany ústavou garantovaných práv a náprava zjavne nespravodlivých súdnych rozhodnutí. Napriek obmedzenej procesnej legitimácii na jej podanie bola táto sťažnosť charakteristická širokým vecným rozsahom a významnými právnymi dôsledkami. Už od svojho zavedenia však čelila početným výhradám - od namietaného ohrozenia právnej istoty až po riziko jej politického zneužívania. Článok analyzuje normatívne ukotvenie, aplikačné problémy a výkladové nejasnosti spojené s týmto inštitútom a hodnotí jeho aktuálne miesto v poľskom právnom systéme. Osobitná pozornosť sa venuje aktuálnemu legislatívnemu vývoju a úvahám o zrušení mimoriadnej sťažnosti, ktoré možno chápať ako dôsledok jej koncepčnej i praktickej neudržateľnosti.

Právna regulácia kontroly zbrojenia a odzbrojenia vo vesmíre čelí významným výzvam v dôsledku rýchleho technologického pokroku a absencie záväzných medzinárodných zmlúv. Táto štúdia analyzuje existujúce právne mechanizmy, najmä iniciatívu PAROS (Prevention of an Arms Race in Outer Space), zameranú na zabránenie militarizácii vesmíru. Zameriava sa na nedostatky Kozmickej zmluvy z roku 1967 a potrebu posilnenia právneho rámca vzhľadom na nové technológie, vrátane protidružicových zbraní. Skúma postoje hlavných svetových aktérov, najmä USA, Ruskej federácie, Číny a Európskej únie, a ich vplyv na formovanie noriem vesmírnej bezpečnosti. Na záver navrhuje smerovanie k efektívnemu multilaterálnemu systému, ktorý zabezpečí mierové využívanie vesmíru a zabráni jeho militarizácii.

Článok analyzuje prienik medzinárodného práva súkromného a európskeho systému ochrany ľudských práv v kontexte duševného vlastníctva. Prostredníctvom kľúčovej judikatúry ESĽP verifikuje hypotézu o transformácii práv k nehmotným statkom na autonómny koncept majetku podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskeho dohovoru o ľudských právach. Príspevok zdôrazňuje úlohu ľudsko-právnych štandardov ako materiálneho korektívu technických kolíznych a procesných noriem v oblasti medzinárodného práva súkromného.

Uznávanie a výkon cudzích súdnych rozhodnutí predstavuje kľúčový mechanizmus, prostredníctvom ktorého sa súdne ro­zhodnutia stávajú účinnými aj mimo štátu, v ktorom boli vydané. Vydanie rozsudku býva v mnohých sporoch považované za cieľ súdneho konania. Pri súkromnoprávnych vzťahoch s cudzím prvkom to však býva často len polovicou úspechu. V praxi sa skutočná životaschopnosť takýchto rozhodnutí začína až v momente, keď sa pokúsi prekročiť hranice a presadiť svoje účinky v inom právnom poriadku. Až proces jeho uznania a výkonu v inom štáte rozhodne o tom, či sa z rozsudku stane skutočne účinný nástroj ochrany práv, alebo zostane len rozhodnutím bez medzinárodnej kariéry. Hoci súdne ro­zhodnutie má nepochybne význam v štáte, v ktorom bolo vydané, súkromnoprávne spory s cudzím prvkom často vyvolávajú potrebu zabezpečiť uznanie či výkon v inom štáte, napríklad v štáte, kde má povinný majetok, v štáte, kde sa nachádza dieťa, pri rodičovských právach a povinnostiach a pod. Cieľom článku je zistiť, aký je režim uznávania a výkonu súdnych rozhodnutí z Ukrajiny v podmienkach Slovenskej republiky. Keďže sa v prípade rozhodnutí z Ukrajiny stretávajú rôzne právne režimy a mechanizmy, ktoré otvárajú viaceré zaujímavé otázky medzinárodného práva procesného, parciálnym cieľom je navrhnúť, ako by mali súdy pri týchto rozhodnutiach postupovať, ako sa vysporiadať s osobitnou komplexnosťou stretu prameňov rôznych úrovní, ktoré medzinárodné záväzky uprednostniť a prečo, a ako reflektovať praktické výzvy spojené s ich aplikáciou.

Ministerstvo vnútra SR predložilo na rokovanie vlády návrh nového zákona o medzinárodnej ochrane, ktorým sa má nahradiť doterajší zákon o azyle z roku 2002. Návrh zákona reaguje na prijatie Reformy azylovej a migračnej politiky Európskej únie a predstavuje zásadnú zmenu slovenského azylového systému.

V tomto článku sa budeme venovať otázke medzinárodnej právomoci slovenských justičných orgánov, teda otázke, kedy môže slovenský súd rozhodnúť spor s cudzím prvkom. Konkrétne sa zameriame na problematiku právomoci v majetkových právach - môže si slovenský súd založiť právomoc nad žalovaným len na základe prítomnosti jeho majetku na území Slovenskej republiky (tzv. quasi in rem právomoc)? Kým v prípadoch, v ktorých sa uplatňuje legislatíva Európskej únie, takáto možnosť nie je, slovenský právny poriadok ju pripúšťa. Tento článok bude zastávať názor, že právomoc slovenských súdov by v takýchto prípadoch mala byť limitovaná len na ten majetok, ktorý je predmetom sporu. Na záver naznačíme, že ani takáto limitácia však nerieši všetky potenciálne problémy, ktoré inherentne vyplývajú z považovania prítomnosti majetku za legitímne kritérium určovania právomoci súdov.

V predchádzajúcom vydaní časopisu Súkromné právo sme otvorili sériu na seba nadväzujúcich článkov, ktoré sa zaoberajú riešeniami základných otázok medzinárodného práva súkromného a procesného pri súkromnoprávnych vzťahoch s cudzím prvkom, ktorý sa viaže na Ukrajinu. Prvý zo série článkov poskytol základný prierez prameňmi právnej úpravy, ktoré odpovede na tieto otázky ponúkajú, a vysporiadal sa so vzájomnými vzťahmi medzi týmito predpismi.

Článok sa zaoberá oblasťou diplomacie, ktorá sa zdá byť jednou z najkontroverznejších, a to výsadami a imunitami, ako aj otázkou ich možného zneužívania. Cieľom je kriticky zhodnotiť problematiku diplomatických výsad a imunít, poukázať na ich možné zneužívanie a prostredníctvom prípadov z praxe analyzovať, do akej miery sú výsady a imunity zneužívané, a tiež aké mechanizmy sa na obmedzenie zneužívania využívajú. Článok zahŕňa argumentáciu o chýbajúcej homogénnej povahe mechanizmov, ktoré nastupujú po zneužití výsad a imunít, tak ako aj prierez rôznorodými medializovanými prípadmi zneužitia výsad a imunít, s dôrazom na rozmanitosť prípadov na základe ich geografického kontextu a skutkovej podstaty.

Predkladaná štúdia sa zaoberá fenoménom posmrtnej reprodukcie, pričom osobitnú pozornosť venuje právnym, etickým a sociálnym otázkam, ktoré táto reprodukčná technológia vyvoláva. Analyzuje aktuálny právny rámec a prax vybraných krajín, pričom zdôrazňuje rozdiely v prístupe k posmrtnej reprodukcii v medzinárodnom kontexte. Práca sa kriticky zamýšľa nad otázkami súhlasu zomrelého, ochrany záujmov dieťaťa, etickej prípustnosti a spoločenského vnímania tohto typu reprodukcie. Súčasne navrhuje odporúčania pre právnu reguláciu, ktorá by lepšie reflektovala komplexnosť posmrtnej reprodukcie a zabezpečila rovnováhu medzi rešpektovaním vôle zosnulého, záujmami preživších rodinných príslušníkov a právami dieťaťa.

Príspevok je venovaný Haagskemu Dohovoru o uznávaní a výkone cudzích rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, ktorý nadobudol účinnosť pomerne nedávno, preto sa zatiaľ vo veľkej miere nedostal do aplikačnej praxe súdov. Zameriava sa na uplatnenie dohovoru, jeho pôsobnosť a predovšetkým úpravu uznávania a výkonu cudzích rozsudkov v ňom obsiahnutú. Nosnou témou príspevku sú zásady uznania a výkonu so zameraním na ustanovenia, ktoré sa v porovnaní s doterajšou právnou úpravou môžu javiť špecifické.

So súkromnoprávnymi vzťahmi s cudzím prvkom viažucim sa na Ukrajinu sa na Slovensku stretávame čoraz častejšie. Tento príspevok je prvým zo série nadväzujúcich článkov, ktoré sa zameriavajú na uvedené vzťahy. Riešenie základných otázok medzinárodného práva súkromného a procesného ponúka viacero prameňov právnej úpravy, pričom ich pôsobnosť môže byť v konkrétnom prípade kumulatívne naplnená. Predmetom tohto príspevku je analýza prameňov právnej úpravy vybraných vzťahov a vzájomných vzťahov medzi nimi.

Príspevok má za cieľ prispieť k diskusii o možnosti voľby práva stranami v prípadoch, keď sa právny vzťah spravuje v režime Haagskeho dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody (ďalej aj ako "Dohovor"). Autor predkladá argumenty, že strany majú možnosť zvoliť si právo odlišné od toho, ktoré určujú kolízne normy Dohovoru, a to prostredníctvom subsidiárnej aplikácie článku 14 Nariadenia Rím II opierajúc sa o argumenty predostreté v dôvodovej správe k Dohovoru, ako aj judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veciach vzťahu medzinárodných zmlúv k právu EÚ.

Cieľom tohto článku je poukázať na právne aspekty vystúpenia štátu z medzinárodnej organizácie. V prvej časti sa zameriavame na definíciu medzinárodnej organizácie a jej znaky. V druhej časti a tretej časti analyzujeme nedávne prípady, keď Slovenská republika vystúpila z medzinárodných organizácií a to konkrétne Medzinárodnej investičnej banky a Medzinárodnej banky pre hospodársku spoluprácu. V záverečnej časti článok analyzuje špecifické právne a finančné aspekty súvisiace s vystúpením štátu z medzinárodnej organizácie.

Autor rozhodnutia: Štátna rada ( Raad van State ) Dátum rozhodnutia: 30. august 2023 Značka konania: ECLI:NL:RVS:2023:3275 Právna oblasť - azylová politika - smernica 2011/95/EÚ - smernica 2013/32/EÚ -...

Preklad Príručky judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor"), strany 57 - 64.

Anotácia Medzinárodné vesmírne právo, založené v roku 1957, čelí výzvam nárastu vesmírneho odpadu. Súčasné rámce poskytujú základy, no nedostatok komplexného usmernenia ohľadom odpadu predstavuje vážne ohrozenie pre Zem a vesmír. Výskum sa sústreďuje na analýzu právnych rámcov a účinnosti OSN v tejto oblasti, zdôrazňujúc potrebu prispôsobenia medzinárodného vesmírneho práva súčasným výzvam 21. storočia.

Anotácia Článok si kladie za cieľ objasnenie medzinárodnoprávnej terminológie, ochrany environmentálne vysídlených osôb a úloh UNHCR v reakcií na dôsledky klimatických zmien. Ide o tému, ktorá nie je predmetom skúmania širokej právnickej verejnosti, ale je skôr okrajovým záujmom odborníkov na súčasné trendy v oblasti utečeneckého práva. Taktiež nosným základom článku je aj vymedzenie a zaradenie pojmu environmentálneho utečenca, jeho postavenia a vnímania v rámci medzinárodnoprávnej úpravy. Annotation The article aims to clarify international legal terminology, the protection of environmentally displaced persons, and UNHCR's role in responding to the impacts of climate change. This is a topic that is not under scrutiny by the legal community at large, but rather is of marginal interest to scholars on current trends in refugee law. Also, the supporting basis of the article is the definition and classification of the term environmental refugee, its status and perception within the framework of international law.