Rodinné právo

Sloboda svedomia predstavuje jedno zo základných ľudských práv, ktoré tvorí jadro dôstojnosti ľudskej osoby. Jej význam spočíva v spojení morálnej autonómie človeka s jeho vonkajším prejavom v spoločnosti. V prípade dieťaťa nadobúda táto sloboda ešte osobitý rozmer. Existuje totiž rodič ako osoba, ktorej právny poriadok zveruje zodpovednosť za výchovu, starostlivosť a morálny rozvoj dieťaťa. Vzťah medzi právom dieťaťa na slobodu svedomia a právom rodiča vychovávať deti podľa vlastného presvedčenia preto predstavuje citlivý priestor, v ktorom môže nastať kolízia dvoch legitímnych hodnôt - autonómie dieťaťa a rodičovskej autority. Tento článok analyzuje právo dieťaťa na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva v interakcii s rodičovskými právami a povinnosťami. Pozornosť sústreďuje na limity rodičovskej autonómie, princíp najlepšieho záujmu dieťaťa a procesné štandardy pri zásahoch do slobody svedomia. Formuluje tiež metodiku trojstupňového testu (zákonnosť - legitímny cieľ - nevyhnutnosť a proporcionalitu). Cieľom článku je poskytnúť ucelený právny rámec a metodiku posudzovania takýchto zásahov.

Príspevok sa zaoberá problematikou záujmu maloletého dieťaťa v historicko-právnych súvislostiach, pozornosť ďalej sústreďuje na chápanie pojmu "najlepšie záujmy dieťaťa" v Dohovore o právach dieťaťa prijatého Organizáciou Spojených národov v roku 1989 a napokon sa venuje tomu, nakoľko takému poňatiu pojmu v Dohovore o právach dieťaťa zodpovedá pojem "záujem maloletého dieťaťa" v slovenskom zákone č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Ochrana práv cestujúcich leteckou dopravou predstavuje jednu z kľúčových oblastí politiky Európskej únie, ktorej cieľom je zabezpečenie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov, mobility občanov či rovnakého prístupu k dopravným službám naprieč členskými štátmi. Príspevok predstavuje jednotlivé pravidlá práva Únie, ktoré sa v tejto oblasti uplatňujú, a objasňuje ich význam prostredníctvom relevantnej judikatúry Súdneho dvora.

Predkladaná štúdia sa zaoberá fenoménom posmrtnej reprodukcie, pričom osobitnú pozornosť venuje právnym, etickým a sociálnym otázkam, ktoré táto reprodukčná technológia vyvoláva. Analyzuje aktuálny právny rámec a prax vybraných krajín, pričom zdôrazňuje rozdiely v prístupe k posmrtnej reprodukcii v medzinárodnom kontexte. Práca sa kriticky zamýšľa nad otázkami súhlasu zomrelého, ochrany záujmov dieťaťa, etickej prípustnosti a spoločenského vnímania tohto typu reprodukcie. Súčasne navrhuje odporúčania pre právnu reguláciu, ktorá by lepšie reflektovala komplexnosť posmrtnej reprodukcie a zabezpečila rovnováhu medzi rešpektovaním vôle zosnulého, záujmami preživších rodinných príslušníkov a právami dieťaťa.

Vznik Československa sa vyznačoval stavom právneho dualizmu, ktorého následky vyvolali nevyhnutnú potrebu unifikácie jednotlivých úsekov práva, vrátane práva manželského. Rozdiely v tejto oblasti pretrvávali až do roku 1949, kedy bol prijatý zákon č. 265/1949 Zb. o rodinnom práve. Príspevok predkladá stručný ale ucelený náhľad do vývoja manželského majetkového práva v československom právnom poriadku od vzniku spoločného štátu až po vznik samostatných republík.

Príspevok sa zaoberá nedostatkami spojenými s prijatím zákona č. 181/2023 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Autorka článku poukazuje na aplikačné následky časového pôsobenia zákona, ktoré negatívne vplývajú na rodičov, resp. zákonných zástupcov, ktorým mala prijatá zákonná úprava pomôcť. 1)

V oblasti sociálnoprávnej ochrany detí sa stretávame s rôznymi výzvami a konfliktnými situáciami, ktoré vyžadujú citlivý prístup a efektívne riešenia. Jedným z nástrojov, ktorý môže v tomto kontexte poskytnúť hodnotné riešenia, je mediácia. Mediácia ako odborná metóda ponúka priestor na konštruktívny dialóg a spoluprácu medzi všetkými zainteresovanými stranami, ktorých konfliktné väzby sa týkajú najbližšieho rodinného kruhu.

 

Autorka sa v článku sústreďuje na aplikačné problémy určovania rodičovstva v kontexte asistovanej reprodukcie, pričom v týchto súvislostiach venuje osobitnú pozornosť určeniu a zapretiu otcovstva v prípade nezosobášených párov. Súčasne poukazuje na úskalia aktuálnej právnej úpravy a v logickej nadväznosti formuluje návrhy na zmenu legislatívy de lege ferenda. Cieľom je najmä poukázať na potrebu prijatia novej právnej úpravy v oblasti asistovanej reprodukcie v podmienkach Slovenskej republiky.

Právne vákuum na medzinárodnej aj úniovej úrovni v oblasti harmonizácie otázok týkajúcich sa surogačného materstva prináša množstvo právnych problémov pri využívaní tejto reprodukčnej techniky s cezhraničným prvkom. Štáty majú v zmysle noriem medzinárodného práva súkromného možnosť využiť dostupné mechanizmy na ochranu hodnôt, na ktorých stojí ich právny poriadok. Predložený článok skúma možnosti využitia výhrady verejného poriadku ako ochranného mechanizmu v kontexte surogačného materstva v rámci rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky aj iných členských štátov EÚ.

Štúdia pojednáva o zvrátení bezmála 50-ročného rozhodnutia vo veci Roe v. Wade rozsudkom Najvyššieho súdu USA, ktorým sa otvorila cesta pre zákaz interrupcií v jednotlivých štátoch USA. V ostatnom období sa čoraz častejšie spomína, že zamedzením vykonávaniu interrupcií hrozí nielen porušenie záväzkov USA z medzinárodného práva, ale dochádza tým aj k porušeniu základných práv a slobôd, osobitne k diskriminácii, ohrozeniu či porušeniu práva na život, na zdravie, k mučeniu, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestaniu atď. Podobnou cestou sa vydalo Poľsko a zdá sa, že je, žiaľ, namieste v tejto súvislosti spozornieť.

Náhrada tzv. stratenej šance nie je v našich právnych podmienkach príliš známa, no napriek tomu sa s použitím tohto pojmu v praxi stretávame, a to najmä v medicínskych sporoch. Jej uplatnenie je možné vidieť predovšetkým v prípadoch neistej kauzality, ktorú je možné korigovať viacerými spôsobmi, pričom jedným z nich je práve teória straty šance. Ide o koncept, ktorý je výnimočný v tom, že prichádza so sui generis chráneným statkom, a to šancou. Nechráni sa teda život ani zdravie, ale chráni sa šanca jednotlivca, ktorá predstavuje novú nahraditeľnú a reparovateľnú ujmu. Spôsob použitia tejto teórie v praxi a jej prípadné možné uplatnenie v rámci slovenského deliktného práva sú síce zaujímavé, no prinajmenšom sporné.

Príspevok prináša prehľad legislatívnych zmien, ktoré sa od 1. januára 2023 prejavia v civilnom mimosporovom konaní týkajúcom sa maloletých, ako aj v rodinnom práve. Autor poukazuje aj na zmeny v obsahu vládneho návrhu, ktoré nastali v druhom čítaní rokovania Národnej rady SR, ktorá 4. októbra 2022 prijala zákon č. 338/2022 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Civilný mimosporový poriadok.

Autorka skúma, či zásada „mater semper certa est“ platí vždy a za každých okolností, rozoberá, či je určenie materstva v súčasnej dobe tak jednoduché a isté, vzhľadom na to, že sa tradičné vzorce rodiny, ktoré platili počas dlhého obdobia, modifikovali a rozvíjala sa asistovaná reprodukcia. Následne zisťuje, či má byť skutočnosť pôrodu za každých okolností jedinou relevantnou okolnosťou pre určovaniematerstva, pričomtiež posudzuje rozsudky slovenských súdov, ktoré rozhodovali o určení materstva inak ako prostredníctvom zisťovania skutočnosti pôrodu.

  Právna úprava súdnych poplatkov, ktoré strany sporu platia v súvislosti s konaním o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je pomerne stabilná. V súčasnej podobe bola zavedená dnes už zrušeným zákonom o súdnych poplatkoch (zákon č. 140/1984 Zb.), ktorého právnu úpravu účinný zákon o súdnych poplatkoch (zákon č. 71/1992 Zb.) prevzal a zachoval tak rozdelenie platenia súdneho poplatku v tomto konaní do dvoch fáz – poplatok ex ante a poplatok ex post. Napriek tomu, že od účinnosti spomínaného zákona (1. januára 1985) uplynulo viac než 35 rokov, stále sa v praxi opakujú prípady, keď súdy vyrubujú súdne poplatky nesprávne, pričom rozdiel často predstavuje tisíce eur. Výrazne tým zasahujú do práva na súdnu ochranu strán sporu, pričom však musí všeobecný súd vždy prihliadať na rovnováhu medzi poskytnutím materiálnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania a ochranou plynulého a riadneho výkonu spravodlivosti pred neuváženým, prípadne šikanujúcim výkonom práva spoplatňovaním úkonov súdneho konania.  

Úvod Ľudské tragédie a traumy, ktoré dokážu spôsobiť spory o deti pri rozvode alebo rozchode rodičov, sú častou témou, ku ktorej sú povolávaní vyjadriť sa a intervenovať mnohí odborníci. V súčasnosti sa tejto...

Inštitút náhrady trov konania plní viacero funkcií, o ktorých právna teória nemusí polemizovať, pretože sa považujú za ustálené. Je samozrejmé, že stále pretrvávajú rozdiely medzi sporovým a mimosporovým konaním, pokiaľ ide o uplatňovanie a priznávanie náhrady trov súdmi. Avšak tieto rozdiely sa do určitej miery zjemnili po účinnosti Civilného sporového poriadku a Civilného mimosporového poriadku, keďže predtým (za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku) bola náhrada trov konania vo väčšine nesporových vecí úplne1 vylúčená, čo dnes už neplatí. Zmenili sa aj ďalšie ustanovenia týkajúce sa náhrady trov konania v sporových veciach, kam patrí tiež konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Avšak prax v tejto otázke zostala nezmenená, čo znamená, že zostala v prvom rade nejednotná – ako ukáže tento príspevok – a často nespravodlivá. Cieľom tejto state je teda zhrnutie súčasnej právnej úpravy, najmä jej slabých miest pripúšťajúcich nejednotný výklad, uvedenie príkladov z praxe, ktoré tento rozdielny prístup súdov dokladujú, a následne formulácia a odôvodnenie záverov s cieľom poskytnúť návod na zjednocujúce stanovisko k tejto otázke tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

Na první pohled by se mohlo zdát, že mlčenlivost a ochrana důvěrných informací funguje v mediaci vždy stejným způsobem. Není tomu tak. V případě rodinné mediace, specificky pak v rodinné mediaci, do níž je zapojován hlas a perspektiva dítěte, se objevují situace, které jsou pro obecnou mediaci zcela neznámé. Cílem tohoto textu je ukázat, že v rodinné mediaci zahrnující děti (child-inclusive mediation, dále jen „CIM“)[1] musíme z mnoha důvodů uvažovat o mlčenlivosti odlišně. Dosažení tohoto cíle bude jako jeden z pilířů sloužit Doporučení Rady Evropy R (98) 1 o rodinné mediaci (dále jen „Doporučení“), které se specificky věnuje i otázkám soukromí a důvěrnosti rodinné mediace. S použitím Svatošovy taxonomie důvěrnosti a mlčenlivosti[2] aplikované na Zásady III. (v.) a (vi.) Doporučení tak budeme argumentovat  v neprospěch mezi mediátory často tradovaného tvrzení, že „obsah mediace, její účel, principy i výkon mediátora, by měly být stále tytéž“.[3]

Autorka sa v článku zaoberá podstatou náhrady nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí a najmä otázkou, ujmu na akom právnom statku má náhrada nemajetkovej ujmy kompenzovať. Kriticky sa snaží dôvodiť, prečo sa peniazmi vyvažuje nie smútok, emocionálna bolesť a utrpenie zo straty blízkeho, ale zásah do absolútneho osobnostného práva. V článku sa autorka takisto zamýšľa nad tým, ako sa má právne posúdiť situácia, ak sekundána obeť utrpí v dôsledku zásahu aj vážnu psychickú ujmu, a argumentuje v prospech existencie samostatného nároku na náhradu ujmy na zdraví, ktorý obstojí vedľa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej ako následok straty blízkeho. V závere sa snaží vysporiadať s procesnými súvislosťami uplatňovania obidvoch druhov týchto práv v súdnom konaní.

Autorka sa v článku zaoberá nevyhnutnosťou vybraných zmien súčasnej právnej úpravy určovania a zapierania otcovstva. Pozornosť sústreďuje predovšetkým na úskalia a nedostatky aktuálnej právnej úpravy.V štrukturálnej nadväznosti formuluje návrhy na zmenu legislatívy de lege ferenda.