Development of Matrimonial Property Law in Czechoslovakia

The formation of Czechoslovakia was characterised by legal dualism, the consequences of which raised the inevitable need for unifying the individual sections of law, including matrimonial law. Differences in this area persisted until 1949, when Act No. 265/1949 Coll. on Family Law was adopted. The paper presents a brief but comprehensive overview of the development of matrimonial law in the Czechoslovak legal system from the establishment of the common state until the formation of the independent republics.

Kľúčové slová: Manželské majetkové právo, bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, manželstvo, majetok

Key words: Matrimonial property law, community ownership of spouses, marriage, property

1. Úvod

Rodinné právo upravuje manželstvo ako právny vzťah, ktorý vzniká určitým zákonom predpísaným spôsobom, vyvoláva právne následky a ustanovuje aj spôsoby zániku manželstva.[1] Pre obsah tohto právneho vzťahu je charakteristické, že v právach a povinnostiach sú si manželia rovní. Vzhľadom na účel manželstva, t. j. vytvorenie harmonického a trvalého spoločenstva, čo vyplýva priamo z § 1 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z Zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov („Zákon o rodine“), spoločnosť poskytuje tomuto zväzku všestrannú pomoc a ochranu.

Manželstvo a rodina sú inštitúty historického vývoja, ktorých funkcia sa neustále mení v čase a to vplyvom rôznych skutočností ako sú tradície, kultúra, náboženstvo alebo stupeň vývoja spoločnosti.

Rodinné právo prešlo od polovice 19. storočia až do súčasnosti výrazným obrodením. V príspevku poukazujeme na situáciu, kedy v období vzniku Československa dochádza k právne zaujímavému stretu dvoch odlišných systémov manželského majetkového práva. V dôsledku vzniku Československa bol prijatý zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. o zriadení samostatného československého štátu. Prijatím tohto zákona došlo na území novovzniknutého Československa k recepcii predchádzajúceho práva Rakúsko-Uhorska. Dôsledkom tzv. „recepčnej normy“ bol vznik právneho dualizmu, ktorého obsahom bolo, že v jednotlivých častiach spoločného štátu platilo odlišné právo. Na území českých krajín bolo platné právo, ktorým sa v predchádzajúcom období spravovala rakúska časť monarchie, na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa uplatňovalo bývalé uhorské právo. V oblasti občianskeho práva sa právny dualizmus prejavil tým, že kým v českých krajinách komplexnú právnu úpravu predstavoval predovšetkým ABGB z roku 1811 v znení jeho neskorších noviel, základom právnej úpravy na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi bola, popri zákonnej úprave, najmä právna obyčaj. Na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi situáciu komplikovala nie iba povaha prameňov práva, typických pre tieto územia, ale aj jazyk predpisov. Podľa Lubyho, českí úradníci a sudcovia, ktorí boli nástupcami tých maďarsky hovoriacich, kvôli neznalosti jazyka ako aj povahe slovenského a podkarpatského práva, na právne vzťahy vo veľa prípadoch aplikovali právo českých krajín.[2] Riešením tohto stavu mala byť právna úprava, ktorá by sa uplatňovala na celom území Československa.

Cieľom tohto príspevku bolo podať prierezový výklad majetkových vzťahov medzi manželmi so zameraním na jeho jednotlivé inštitúty v období od vzniku Československa až po súčasnosť. V príspevku sme poukázali aj na význam rekodikácie a jeho proces v súvislosti so základným právnym predpisom súkromného práva a to Občianskeho zákonníka.

2. Vznik Československa - obdobie právneho dualizmu

Obdobie vzniku spoločnej republiky, kedy na území Čiech, Moravy a Sliezska prevzali rakúske právo a slovenské územie vrátane Podkarpatskej Rusi právo uhorské, (ktoré bolo najmä obyčajovo-právnej povahy) vytvorilo naliehavú potrebu vytvoriť jednotný systém práva.[3]

Strany sa priklonili k prijatiu koncepcie prevzatej z miernej revízie rakúskeho Algemeines Burgerliches Gesetzbuch (Všeobecný občiansky zákonník rakúsky 1811) („ABGB“).[4] ABGB upravoval manželské a rodinné pomery v § 44 - § 136 a na rozdiel od uhorského práva  vychádzal z konfesijného hľadiska.[5]

V § 44 upravil definíciu manželstva, podľa ktorej: „Rodinné pomery sa zakladajú manželskou zmluvou. V manželskej zmluve dve osoby rôzneho pohlavia prejavujú podľa zákona svoju vôľu, že budú žiť v nerozlučnom spoločenstve, plodiť deti, vychovávať ich a poskytovať si vzájomnú pomoc.“ Na manželstvo tak nazeral ako na „manželskú zmluvu“, ktorej uzavretím sa manželia zaväzujú k plneniu vzájomných povinností.[6]

ABGB zároveň odlišoval medzi manželstvom ako zmluvou a manželstvom ako sviatosťou, avšak možnosť rozvodu podmienil konfesionálne. Stanovil teda odlišné rozvodové pravidlá pre katolíkov, nekatolíckych kresťanov a židov.[7]

Koncepcia manželstva (podobne, ako aj v uhorskom práve) vychádzala z preferovania právneho postavenia muža, čo vyplynulo priamo z § 91 ABGB, podľa ktorého: „Muž je hlava rodiny ... prináleží mu obzvlášť právo viesť domácnosť; je však tiež povinný poskytovať manželke podľa svojho majetku slušnú výživu a zastupovať ju vo všetkých veciach.“[8] Žena bola v zmysle § 92 ABGB „povinná nasledovať svojho muža do jeho bydliska, pomáhať mu v domácnosti a v hospodárení, po