Spoločný majetkový režim manželov má neprehliadnuteľný vplyv na vecné práva. Dôsledkom toho je, že v medzinárodnom práve súkromnom nezriedka vzniká neľahká úloha, ako kvalifikovať právne otázky, ktoré zasahujú do oblasti vecných práv a zároveň aj do oblasti manželského majetkového spoločenstva. Príspevok je venovaný problematike rozhraničenia vecnoprávnej a manželsko-majetkovoprávnej kvalifikácie. Analyzuje príčiny vzniku tohto problému, jeho teoretický a praktický význam a zároveň navrhuje do úvahy prichádzajúce prístupy jeho riešenia. Na príklade vybraných rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a prípadu zo slovenských súdov sa v príspevku demonštruje, ako sa so zložitými problémami vyporiadava aplikačná prax.
1. Úvod
V medzinárodnom práve súkromnom nie je ojedinelým javom, že za istej konštelácie skutkových okolností súkromnoprávnych vzťahov s cudzím prvkom môže dochádzať k prienikom medzi jednotlivými štatútmi. Prieniky medzi štatútmi vznikajú najmä v dôsledku existencie komplexných právnych úprav niektorých skupín súkromnoprávnych vzťahov, ktorých účinky sa prejavujú v celom rade právne relevantných oblastí, akými sú najmä statusové veci, osobné práva, majetkové práva či právne vzťahy k tretím osobám. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov súkromnoprávnych vzťahov s takýmito účinkami patria rodinnoprávne vzťahy, predovšetkým manželstvo, a vzťahy vznikajúce v dedičskom práve. Tento príspevok sa obmedzí na prieniky medzi štatútmi, ktoré vyvoláva inštitút manželstva.
Väčšina právnych poriadkov štátov na európskom kontinente pri právnej úprave manželstva vychádza z toho, že jeho vznik nezanedbateľne pôsobí aj na oblasť vecných práv. Platným uzavretím manželstva, resp. uzatvorením predmanželskej zmluvy sa medzi manželmi zavádza majetkové spoločenstvo, ktoré mení usporiadanie práv k veciam do neho zahrnutých. Spoločný majetkový režim teda môže zapríčiniť zmenu na strane oprávneného subjektu vecných práv jednotlivých manželov, zmenu v ich obsahu a ochrane, no v neposlednom rade aj vznik nových vecných práv manželov. Dlhodobo zaužívaná náuka medzinárodného práva súkromného však tvrdí, že otázky vzniku, obsahu, zmeny, zániku či ochrany vecných práv sa majú riadiť vecným štatútom.
V dôsledku pomenovaných vecnoprávnych účinkov manželstva vzniká v medzinárodnom práve súkromnom pnutie medzi manželsko-majetkovým štatútom a vecnoprávnym štatútom, pretože hmotnoprávne normy oboch z nich majú dosah na kompozíciu práv a povinnosti, ktoré sa viažu k veciam. Z hľadiska kolízneho práva z tohto zistenia vyvstávajú dôležité otázky. Po prvé vzniká problém kvalifikačný. Konkrétne ide o to, ako vo svetle naznačeného prieniku kvalifikovať určitú právnu otázku majúcu aj manželsko-majetkové, ale aj vecnoprávne väzby. Po druhé ako sa vysporiadať s prípadným konfliktom medzi materiálnymi normami manželsko-majetkového štatútu a vecného štatútu za predpokladu, že ide o rozdielne právne poriadky.1 Zvyšok príspevku sa bude koncentrovať na prvú zo spomenutých otázok.
S pomocou judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) sa najskôr zameriame na to, ako sa s rozhraničením vecnoprávnej a manželsko-majetkovoprávnej kvalifikácie treba vysporiadať v súvislosti s vecnou pôsobnosťou právnych predpisov Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) z oblasti justičnej spolupráce v civilných veciach. Ťažkosti spojené s danou problematikou vzápätí demonštrujeme na príklade prípadu zo slovenských súdov. Použitím platnej právnej úpravy, záverov z analyzovaných rozhodnutí SD EÚ, názorov právnej vedy a interpretačných metód nakoniec ponúkneme navrhované riešenie spomenutého prípadu. Podľa nášho názoru sa prezentované odporúčania pritom neobmedzujú ad hoc, ale ich zovšeobecnenie môžu byť vnímané ako užitočná pomôcka na riešenie
situácií obdobného charakteru.
2. Vecnoprávna vs. manželsko-majetkovoprávna kvalifikácia v práve EÚ
Jedným z prvých úkonov, ktoré je pri riešení súkromnoprávneho vzťahu s cudzím prvkom nutné vykonať, je kvalifikácia. Napriek tomu, že ide o jednu z najnáročnejších problematík medzinárodného práva súkromného, ktorá je spojená so značným rozsahom teoretických aj prakticko-aplikačných úvah, vieme jeho význam pre potreby tohto príspevku simplifikovať. Pojmom „kvalifikácia“ sa v medzinárodnom práve súkromnom opisuje proces výkladu a ohraničenia rozsahu kolíznej normy. Zjednodušene ide o subsumovanie určitej právnej otázky pod rozsah príslušného kolízneho ustanovenia.2
Výsledok kvalifikácie je významný aj v rovine medzinárodného práva procesného, aj medzinárodného práva súkromného v užšom zmysle. Determinuje totiž, podľa akých právnych predpisov a v nich obsiahnutých ustanovení sa bude posudzovať medzinárodná právomoc a určovať rozhodné právo. Aké komplikácie sa pri rozhraničovaní vecnoprávnej a manželsko-majetkovoprávnej kvalifikácii objavujú v aplikačnej praxi môžeme demonštrovať na viacerých rozhodnutiach SD EÚ.
Najčerstvejšie z nich je rozhodnutie vo veci Iliev.3 Predmetom konania na bulharskom vnútroštátnom súde, ktorý predložil SD EÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania, bolo vyporiadanie majetkových práv bývalých manželov k motorovému vozidlu a z toho vyvstávajúce ťažkosti s vymedzením vecnej pôsobnosti nariadenia Brusel Ia.4 Konkrétne sa vnútroštátny súd, okrem iného, pýtal, či je žaloba medzi bývalými manželmi na rozdelenie hnuteľnej veci nadobudnutej počas manželstva do spoločného vlastníctva spor vo vzťahu k majetkovým právam vyplývajúcim z manželského zväzku v zmysle čl. 1 ods. 2 písm. a) nariadenia Brusel Ia. Je totiž evidentné, že vymedzený predmet konania súvisí nielen s vyporiadaním majetkového spoločenstva bývalých manželov k hnuteľnej veci, ale aj so zmenou, resp. zánikom vecných