Predkladaná štúdia sa zaoberá fenoménom posmrtnej reprodukcie, pričom osobitnú pozornosť venuje právnym, etickým a sociálnym otázkam, ktoré táto reprodukčná technológia vyvoláva. Analyzuje aktuálny právny rámec a prax vybraných krajín, pričom zdôrazňuje rozdiely v prístupe k posmrtnej reprodukcii v medzinárodnom kontexte. Práca sa kriticky zamýšľa nad otázkami súhlasu zomrelého, ochrany záujmov dieťaťa, etickej prípustnosti a spoločenského vnímania tohto typu reprodukcie. Súčasne navrhuje odporúčania pre právnu reguláciu, ktorá by lepšie reflektovala komplexnosť posmrtnej reprodukcie a zabezpečila rovnováhu medzi rešpektovaním vôle zosnulého, záujmami preživších rodinných príslušníkov a právami dieťaťa.
This study addresses the phenomenon of posthumous reproduction, paying special attention to the legal, ethical, and social issues raised by this reproductive technology. It analyses the current legal framework and practices in selected countries, highlighting differences in international approaches to posthumous reproduction. The paper critically examines issues such as the consent of the deceased, protection of the child's interests, ethical permissibility, and societal perceptions of this type of reproduction. Additionally, it proposes recommendations for legal regulations that better reflect the complexities of posthumous reproduction, balancing respect for the deceased's wishes, the interests of surviving family members, and the rights of the child.
GARAYOVÁ, L.: Právne otázky a etické dilemy posmrtnej reprodukcie ľudského života; Justičná revue, 77, 2025, č. 8 - 9, s. 765 - 796.
1)
Kľúčové slová:
posmrtná reprodukcia, asistovaná reprodukcia, bioetika, právna regulácia, súhlas, najlepší záujem dieťaťa, medzinárodné právo, ľudské práva.
Key words:
posthumous reproduction, assisted reproduction, bioethics, legal regulation, consent, best interests of the child, international law, human rights.
Právne predpisy/legislation:
Opatrenie Ministerstva zdravotníctva SSR č. 24/1983 o úprave podmienok pre umelé oplodnenie; zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine; zákon č. 317/2016 Z. z. o požiadavkách a postupoch pri odbere a transplantácii ľudského orgánu, ľudského tkaniva a ľudských buniek a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
1 Úvod
Posmrtná reprodukcia je moderný fenomén, ktorý znamená zámerné počatie a narodenie dieťaťa po smrti jedného alebo oboch biologických rodičov s využitím pokročilých medicínskych technológií. Treba odlíšiť
posmrtné narodenie
- to jest situáciu známu už od antiky, keď napríklad otec zomrel počas tehotenstva matky a dieťa sa narodilo až po jeho smrti - od
posmrtnej reprodukcie
v užšom zmysle. Kým posmrtné narodenie bolo historicky neplánovanou tragickou okolnosťou, posmrtná reprodukcia je zámerný proces dosiahnutia počatia
po
smrti rodiča pomocou asistovanej reprodukcie. Tento proces umožnili až nedávne vedecké pokroky, najmä rozvoj techník asistovanej reprodukcie ako oplodnenie in vitro (IVF) a kryokonzervácia pohlavných buniek. Už v roku 1978 sa narodilo prvé "dieťa zo skúmavky" (Louise Brown), čo otvorilo cestu k uchovávaniu ľudských embryí a gamét mimo tela.
2)
Krátko na to sa objavili prvé snahy použiť takéto uchované gaméty zosnulých - napríklad vo Francúzsku v roku 1984 vdova po mladom pacientovi právne dosiahla možnosť použiť jeho zmrazené spermie po jeho smrti. Tento raný prípad (známy ako
prípad Parpalaix
)
3)
však viedol vo Francúzsku skôr k sprísneniu pravidiel a zákazu posmrtnej inseminácie, než k jej akceptácii. V 80. a 90. rokoch 20. storočia medicína postupne posúvala hranice - umožnila odobratie životaschopných spermií aj krátko po úmrtí muža (do 24 hodín, výnimočne do 36 hodín) a ich úspešné použitie v IVF. Prvý vedecky zdokumentovaný odber spermií po smrti sa uskutočnil v roku 1980 a prvé dieťa počaté z takto získaných posmrtných spermií sa narodilo v roku 1999.
4)
Napriek tomu ide dodnes o zriedkavú a kontroverznú prax - technicky možno získať spermie takmer v 100 % prípadov úmrtí do jedného dňa a následne použiť metódy IVF s rovnakou úspešnosťou ako pri spermiách živých darcov,
5)
otázkou však zostáva, či a za akých podmienok by spoločnosť mala dovoliť "plodiť deti zo záhrobia". Okolo posmrtnej reprodukcie sa rýchlo vynorili zásadné medicínske, právne, etické aj filozofické otázky: Kto má právo rozhodnúť o použití reprodukčných buniek zosnulého? Je potrebný vopred daný súhlas zomrelého, alebo stačí želanie pozostalého partnera? Aké práva a postavenie bude mať takto počaté dieťa - ktoré vstúpi do života s tým, že jeden z rodičov už nežije? Niektorí v posmrtnej reprodukcii vidia naplnenie práva na reprodukciu a túžby po zachovaní genetického potomstva, iní varujú pred sociálnymi dôsledkami rodenia detí, ktorým od počiatku chýba jeden rodič, či pred filozoficko-náboženskými otáznikmi spojenými s ľudským zásahom do hranice života a smrti. Tieto dilemy vystreľujú posmrtnú reprodukciu do popredia bioetických diskusií súčasnosti.Cieľom tejto štúdie je poskytnúť ucelený pohľad na problematiku posmrtnej reprodukcie z viacerých strán. Najprv sa zameriame na právny rámec - ako je (či nie je) upravená posmrtná reprodukcia v slovenskom práve a v zahraničí (Francúzsko, Spojené kráľovstvo, USA, Izrael a ďalšie krajiny). Následne sa budeme venovať etickým dilemám - práv dieťaťa, otázkam súhlasu zosnulého, morálnym a filozofickým aspektom a hraniciam reprodukčnej autonómie. V ďalšej časti priblížime prípadové štúdie - konkrétne známe prípady posmrtnej reprodukcie vo svete a poučenia, ktoré z nich plynú. Štúdiu uzavrieme závermi so zhrnutím kľúčových zistení a úvahou o tom, aké právne úpravy by boli vhodné a aká môže byť budúcnosť posmrtnej reprodukcie. Ambíciou je ponúknuť text, ktorý podnieti širšiu odbornú aj verejnú diskusiu o tomto zložitom a citlivom fenoméne.
2 Právny rámec posmrtnej reprodukcie
Posmrtná reprodukcia sa týka viacerých odvetví práva - od rodinného práva (určenie rodičovstva, dedičské práva dieťaťa), cez zdravotnícke právo (podmienky odberu a použitia biologického materiálu), až po bioetickú legislatívu. V rôznych krajinách sveta sa k nej vyvinuli veľmi rozdielne prístupy. Niektoré štáty ju výslovne zakazujú, iné ju za určitých podmienok povoľujú (typicky vyžadujú predchádzajúci súhlas), ďalšie nemajú žiadnu špecifickú úpravu a situácie riešia
ad hoc
v rámci existujúcich zákonov.Na Slovensku v súčasnosti neexistuje osobitný zákon upravujúci asistovanú reprodukciu, a teda ani otázky posmrtnej reprodukcie. Právna regulácia reprodukčnej medicíny u nás ustrnula v 80. rokoch 20. storočia - dodnes formálne platí len staré podzákonné opatrenie Ministerstva zdravotníctva č. 24/1983, ktoré povoľuje umelé oplodnenie manželov zo zdravotných dôvodov a stanovuje isté limity (vekový limit matky, anonymita darcov atď.).
6)
Toto opatrenie však nepočíta s novšími metódami (IVF, darovanie embryí, kryokonzervácia) a v praxi sa už fakticky neaplikuje. Odvtedy nebola slovenská legislatíva v tejto oblasti významne aktualizovaná; čo nie je zakázané, je dovolené, a tak reprodukčné centrá fungujú bez explicitných zákonných obmedzení. Slovenský zákonodarca síce v roku 2005 prijal nový Zákon o rodine (36/2005 Z. z.),
7)
ten však obsahuje len základné ustanovenia k určeniu rodičovstva pri asistovanej reprodukcii (napr. že otec dieťaťa narodeného po umelom oplodnení je manžel, ktorý dal k zákroku súhlas) a vôbec nerieši situácie, keď jeden z partnerov medzitým zomrie. Podobne ani transplantačná legislatíva (zákon č. 317/2016 Z. z. o darovaní orgánov, tkanív a buniek)
8)
neupravuje odber pohlavných buniek od zosnulých na účel reprodukcie - zameriava sa najmä na terapeutické darcovstvo orgánov a tkanív.
Z uvedeného vyplýva, že posmrtná reprodukcia nie je na Slovensku explicitne upravená - nie je výslovne povolená ani zakázaná. V teórii by sa teda mohla realizovať na princípe súkromnej autonómie (napr. ak by zdravotnícke zariadenie na žiadosť manžela/manželky zosnulého odobralo a použilo pohlavné bunky), avšak chýbajúce pravidlá spôsobujú právnu neistotu. Nejasné by bolo najmä postavenie takto počatého dieťaťa (otázka dedenia po zosnulom rodičovi, nároku na sirotské dávky a pod.), keďže aktuálne zákony s takýmto prípadom nepočítajú. Navyše, bez zákonného rámca riskujú lekári pri posmrtnej manipulácii s telom aj trestnoprávne následky (napr. porušenie povinností pri zaobchádzaní s ľudskými ostatkami). Ministerstvo zdravotníctva SR zatiaľ neplánuje predložiť komplexnú legislatívu; v roku 2024 rezort Zuzany Dolinkovej avizoval, že aktuálny stav považuje za postačujúci a preferuje len odbornú diskusiu namiesto zmien zákona. Inými slovami, Slovensko zatiaľ túto bioetickú medzeru nerieši a spolieha sa na to, že problematických prípadov bude minimum. Prípadná posmrtná reprodukcia by tak u nás narážala na právne vákuum - musela by sa kreatívne podriadiť existujúcim všeobecným predpisom, čo je stav dlhodobo neudržateľný. Táto neistota volá po jasnejšej úprave, inšpirovanej zahraničnými skúsenosťami.
Vo svete nájdeme široké spektrum prístupov k posmrtnej reprodukcii - od úplných zákazov až po pomerne liberálne modely. V mnohých krajinách prebehli intenzívne právne aj súdne diskusie, často vyvolané konkrétnymi prípadmi. Nasleduje stručný prehľad vybraných krajína ich právnej úpravy.
2.1 Úplný zákaz posmrtnej reprodukcie
Niektoré štáty posmrtnú reprodukciu úplne zakazujú zákonom. Francúzsko patrí medzi krajiny s najprísnejším zákazom posmrtnej reprodukcie. Už bioetický zákon z roku 1994 výslovne zakázal akúkoľvek insemináciu alebo transfer embrya po úmrtí jedného z partnerov.
9)
Francúzsky Kódex verejného zdravia (Code de la Santé Publique) v čl. L2141-2 stanovuje,
10)
že asistovanú reprodukciu môžu podstupovať iba páry, ktorých obaja členovia sú nažive, a ak jeden z páru zomrie, ďalšia inseminácia či implantácia embrya už nie je dovolená. Zákon tiež požaduje predbežný informovaný súhlas oboch partnerov, pričom ak jeden zomrie pred vykonaním zákroku, akýkoľvek daný súhlas stráca platnosť. Francúzska legislatíva ide dokonca tak ďaleko, že nariaďuje ukončiť konzerváciu embryí, ak jeden z partnerov zomrie skôr, než dôjde k ich prenosu. Tým je posmrtné počatie absolútne vylúčené na území Francúzska.
Francúzske súdy tiež uplatňovali zákaz striktne - napríklad Conseil d'État opakovane rozhodol, že zákaz posmrtnej inseminácie a zákaz vývozu gamét do zahraničia na účel obídenia tohto zákazu nie sú v rozpore s ľudskými právami.
11)
Jeden výnimočný prípad nastal v roku 2020, keď Conseil d'État povolil vdove vyviezť spermie zosnulého manžela do Španielska (kde je posmrtná reprodukcia legálna), no urobil tak
len
výnimočne s odôvodnením, že striktné uplatnenie zákazu by za daných okolností viedlo k zjavne neprimeraným následkom. Všeobecné pravidlo zákazu však ostalo nedotknuté; potvrdil ho opäť aj ESĽP v roku 2023, keď zjednotený prípad vdov
Baret a Caballero v. Francúzsko
rozhodol v prospech Francúzska.
12)
Súd konštatoval, že absolútny zákaz posmrtnej reprodukcie je výsledkom legitímnej politickej voľby a že Francúzsko tým sledovalo oprávnené ciele (ochrana práv a slobôd iných a "ochrana morálky") v medziach voľnej úvahy štátu. Zákaz bol odôvodnený snahou zachovať ľudskú dôstojnosť a zabezpečiť spravodlivú rovnováhu záujmov všetkých zúčastnených strán.Francúzska verejná diskusia historicky podporovala tento zákaz najmä z dôvodu ochrany budúcich detí pred úmyselným polosirotstvom. Pri prijímaní zákona v roku 1994 zákonodarcovia poukazovali na morálne a psychologické námietky voči splodeniu dieťaťa, ktoré bude od narodenia polosirotou, ako aj na možné komplikácie v oblasti dedičstva a iné právne problémy, ktoré by posmrtné počatia priniesli.
13)
Tieto argumenty dodnes rezonujú vo francúzskej etickej debate a vysvetľujú, prečo Francúzsko (na rozdiel od niektorých iných štátov) nepripúšťa ani výnimky na základe vopred udeleného súhlasu zosnulého.
Aj Nemecko má zavedený komplexný zákaz posmrtnej reprodukcie. Upravuje ho federálny Zákon o ochrane embrya z roku 1990 (
Embryonenschutzgesetz
), ktorý stanovuje trestné sankcie za akékoľvek oplodnenie s použitím gamét zosnulej osoby.
14)
Paragraf 4 Embryonenschutzgesetz výslovne zakazuje oplodniť vajíčko spermiou zosnulého muža alebo oplodniť vajíčko zosnulej ženy; porušenie je trestané odňatím slobody do 3 rokov alebo peňažnou pokutou. Inými slovami, umelá inseminácia alebo IVF po smrti darcu spermií či vajíčka je v Nemecku neprípustná. Zákon tým efektívne znemožňuje posmrtné počatie, keďže lekári nesmú vedome použiť spermie zosnulého na oplodnenie vajíčka. (Samotné odobranie spermií z tela nebohého sa v praxi tiež nepovoľuje, keďže by nemohli byť legálne použité.)Nemecká úprava pritom rozlišuje, či k oplodneniu došlo pred alebo po úmrtí. Ak by k oplodneniu došlo ešte za života oboch partnerov, ale jeden z nich zomrel pred transferom embrya, zákon na takýto prípad explicitne nemieri zákazom oplodnenia (keďže oplodnenie prebehlo za života). Napriek tomu sa nemecké súdy priklonili k reštriktívnemu výkladu v prospech ochrany pôvodného zámeru zákona. Vyšší krajinský súd v Karlsruhe v roku 2016 riešil prípad muža, ktorý si želal nechať preniesť embryá počaté s jeho prvou manželkou (ktorá medzitým zomrela) do tela svojej novej manželky.
15)
Súd však rozhodol, že uvoľnenie týchto embryína použitie nie je dovolené, keďže by šlo o obídenie zmyslu zákona - Embryonenschutzgesetz totiž zakazuje aj transfer embrya vytvoreného so zosnulým (hoci oplodnenie prebehlo pred smrťou). Nemocnica pret