Trestné právo

V príspevku autor zameria svoju pozornosť na problematiku správy skonfiškovaného majetku v trestnom konaní, ktorá je v odbornej literatúre analyzovaná len zriedkavo. Význam uvedenej problematiky nadobúda na dôležitosti s ohľadom na požiadavku generálnej a individuálnej prevencie kriminality prostredníctvom postihovania výnosov z nej. V prvej časti príspevku sa zameriava na súčasnú právnu úpravu správy skonfiškovaného majetku v Slovenskom právnom poriadku. Osobitne sa zaoberá subjektmi, ktoré vykonávajú v súčasnosti správu skonfiškovaného majetku a na to, aké prostriedky sú im dostupné v súvislosti s ich potenciálnym zužitkovaním. Okrem správy skonfiškovaného majetku sa v stručnosti zameriava aj na správu zaisteného majetku, ktorá má blízko k správe skonfiškovaného majetku.

Článok sa zameriava na aplikačné problémy, ktoré so sebou priniesla definícia hrubej nedbanlivosti, ktorá sa stala súčasťou Trestného zákona, a to konkrétne na problémy s posudzovaním ľahostajnosti, ktorá môže byťsúčasfou nepriameho úmyslu, ale aj súčasťou hrubej nedbanlivosti.

Európsky súd pre ľudské práva odmietol sťažnosť v prípade Forai proti Slovenskej republike týkajúcu sa zaistenia majetku v hodnote približne jedného milióna eur. Súd konštatoval, že zásah do majetkových práv bol zákonný, sledoval legitímny verejný záujem a nebol svojvoľný.

Generálny prokurátor SR využil svoje zákonné oprávnenie a v pondelok 2. marca 2026 predložil predsedovi Národnej rady SR podnet na prijatie novely Trestného zákona a zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Návrh smeruje k posilneniu ochrany spoločnosti pred daňovou trestnou činnosťou.

Skutkový stav Najvyšší súd SR (ďalej aj "najvyšší súd") uznesením z 11. júna 2025, sp. zn. 1Ndt/10/2025, rozhodol tak, že podľa § 22 ods. 1 Trestného poriadku príslušným súdom...

Skutkový stav Najvyšší súd SR (ďalej aj "najvyšší súd") uznesením z 26. februára 2020, sp. zn. 3Tdo/47/2019, rozhodol tak, že: "Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie obvineného...

Dňa 19. februára 2026 zverejnil Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodnutie vo veci Ivanová proti Slovenskej republike z 29. januára 2026, ktoré sa týkalo zaistenia majetku v rámci prebiehajúceho trestného konania. Sťažnosť smerovala proti postupu vnútroštátnych orgánov pri aplikácii inštitútu zaistenia majetku na účely možného trestu prepadnutia majetku. Rozhodnutie predstavuje významný príspevok k výkladu ochrany vlastníckeho práva podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a k otázke vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy v kontexte čl. 6 Dohovoru.

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 11. februára 2026 rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 2/2026 (Rvp 3420/2025) o návrhu skupiny 51 poslancov Národnej rady SR na preskúmanie súladu zákona č. 416/2025 Z. z. s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Plénum ústavného súdu návrh prijalo na ďalšie konanie v celom rozsahu, keďže nezistilo dôvody na jeho odmietnutie v štádiu predbežného prerokovania.

Druhý senát Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 650/2025 na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2025 rozhodol o prerušení konania a o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 ZFEÚ.

Príspevok najprv približuje základné referenčné právne normy upravujúce tzv. "super rýchle" konanie, súbeh trestných činov a jeho druhy. V druhej časti sa autori venujú problematike posúdenia spáchania trestných činov samostatne namiesto ich spáchania v súbehu v konaní podľa § 204 Trestného poriadku.

Príspevok argumentuje, že slovenskému Trestnému zákonu chýba prehľadnosť a vznik variantného posudzovania trestných činov je dôsledkom zbytočnej komplikovanosti. Porovnávaním počtu paragrafov majetkových a hospodárskych trestných činov so susednými štátmi (Slovensko má 82, Česko 68, Nemecko 52) sa potvrdzuje potreba rekodifikácie. Príspevok navrhuje zlučovanie paragrafov a skutkových podstát, zacielenie kvalifikačných znakov na skutočnú závažnosť a dekriminalizáciu určitých činov. Prezentovaná štruktúra môže slúžiť ako vzor pre rekonštrukciu Trestného zákona v iných štátoch. Riešením je komplexná rekodifikácia namiesto postupnej novelizácie.

Séria troch článkov sa zameriava na osobitnú formu realizácie slobody prejavu, ktorú predstavuje jej uplatnenie tzv. symbolickými prejavmi. V treťom z príspevkov venujeme pozornosť prípadom násilného poškodzovania historických pamätníkov. V tejto časti konštatujeme, že násilnú povahu týchto prejavov možno považovať za dôvod najednoznačné odmietnutie toho, aby im bola poskytnutá ochrana.

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) rozhodnutím z 11. decembra 2025 odmietol sťažnosť Zuzany Papajovej a Zuzany Papajovej ml. proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 12862/22). Súd dospel k záveru, že v konaní nedošlo k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Skutkový stav Najvyšší súd SR (ďalej aj "najvyšší súd") rozsudkom z 2. júla 2025, sp. zn. 1Tdo/41/2024, rozhodol tak, že "I. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z...

Vzatie do väzby a jej ďalšie trvanie je z hľadiska procesného práva viazané tak na formálne, ako aj materiálne podmienky väzby. Z formálneho hľadiska musí byť splnená podmienka vznesenia obvinenia (a, samozrejme, začatia trestného stíhania). Materiálne hľadisko vyžaduje (i) kvalifikované podozrenie, že skutok, ktorý má znaky konkrétneho trestného činu, sa stal, a je dôvodný predpoklad, že ho spáchal obvinený, (ii) dôvodnú obavu z tzv. útekového, kolúzneho, pokračovacieho konania, a (iii) nemožnosť náhrady väzby (subsidiarita). To všetko sú podmienky vyplývajúce priamo a výslovne z § 71 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej aj "Trestný poriadok" alebo "TP"). Judikatúra však nad to všetko vyvodzuje ďalšiu podmienku, a to urýchlenosť konania, resp. absenciu nedôvodných prieťahov tak v prípravnom konaní, 1) ako aj v konaní pred súdom, 2) ktoré môžu vo svojich dôsledkoch viesť k prepusteniu obvineného/obžalovaného z väzby, hoci by boli splnené všetky podmienky trvania väzby. Je potrebné podotknúť, že ani podmienka subsidiarity väzby nebola prvotne explicitne uvedená ako podmienka väzby (k jej zakotveniu došlo až zákonom č. 308/2021 Z. z. 3) ), napriek tomu z nej judikatúra vychádzala. 4) Otázkou, na ktorú poskytuje odpoveď tento príspevok, je, či takouto ďalšou podmienkou, ktorá nevyplýva z Trestného poriadku explicitne, môže byť aj očakávaný (predpokladaný) trest pre prípad uznania viny. Základná téza príspevku preto znie, že predpokladaný trest tvorí materiál­nu podmienku väzby.

Príspevok analyzuje praktické uplatňovanie práva na obhajobu v trestnom konaní, osobitne vo vzťahu k postaveniu podozrivej osoby. Poukazuje na medzery medzi formálnou a materiálnou ochranou práv a na potrebu zvyšovania právneho štandardu.

Séria troch častí článku sa zameriava na osobitnú formu realizácie slobody prejavu, ktorú predstavuje jej uplatnenie tzv. symbolickými prejavmi. Druhý z príspevkov je obsahovo zameraný na analýzu, do akej miery vnútroštátne súdy aplikujú kritériá formulované v judikatúre ESĽP v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Predmetom našej analýzy je konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR v mediálne známom prípade symboliky "1488". V ďalšej časti príspevku sa zameriavame na iný druh symbolických prejavov - na tzv. hanobiace prejavy. Predmetom bude analýza hanobenia štátnych symbolov iných štátov v prípadoch, keď cieľom týchto prejavov nie je samoúčelne urážať, ale vyjadriť kritický názor.

Úvod alebo pohľad na hrubú nedbanlivosť očami právnej doktríny, súdov, národného zákonodarcu a Európskej únie Pojem hrubá nedbanlivosť bol známy trestnoprávnej doktríne ešte pred prijatím nového trestného kódexu v...

Vláda Slovenskej republiky schválila novelu Trestného zákona a Exekučného poriadku, ktorá zásadne mení režim postihu drobných majetkových deliktov. Nová právna úprava reaguje na dlhodobý nárast drobných krádeží a zvýšenú agresivitu páchateľov v maloobchodoch, na ktorú upozorňovalo Ministerstvo spravodlivosti SR.

Série článků se zabývá právní úpravou obecných polehčujících okolností jako významného trestněprávního institutu ovlivňujícího zejména výši ukládaného trestu v meziválečném Československu v letech 1918–1938. Podává rozbor a analýzu jak tehdejší normativní podoby zkoumaných institutů, tak pilotně i jejich aplikace v rámci rozsáhlé sondy do rozhodovací praxe československých soudů. Přitom si všímá koncepčních rozdílů ohledně obecných polehčujících okolností a jejich uplatňování v právu českých zemích a v právu účinném na území Slovenska a Podkarpatské Rusi, kdy se v důsledku právního pluralismu lišila podoba trestního práva v různých teritoriích ČSR, což ovlivňovalo nejen obecně závazné normativní akty, nýbrž rovněž právě rozhodovací činnost a podobu tzv. živého práva a tím i právní jistotu a legitimní očekávání. Série článků upozorňuje na shody a rozdíly v identifikaci obecných polehčujících okolností v českých zemích a na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, na důsledky, k nimž to vedlo při jejich uplatňování v praxi včetně nedostatků a chyb. Upozorňuje též na dobové interpretační zásady související s aplikací norem a principů obecných polehčujících okolností a šířeji trestního práva v letech 1918–1938, na prvky podobnosti a příp. možné unifikace v rámci soudních rozhodnutí o obecných polehčujících okolnostech i na rozdíly mezi teoriemi a normami na straně jedné a skutečnou rozhodovací činností týkající se (nejen) obecných polehčujících okolností v dobovém trestním právu na straně druhé. Přitom neopomíná ani vliv mimoprávních, především politických hledisek na tuto rozhodovací praxi. Příspěvek tím nejen zevrubně přibližuje historické kořeny jednoho z důležitých právních institutů existujících v právu ČR a SR dodnes, nýbrž umožňuje i lépe poznat, jak tehdy právní řád skutečně fungoval. Z důvodu rozsahu je text rozdělen do dvou na sebe navazujících článků, z nichž jeden se věnuje normativní podobě a druhý aplikační praxi týkající se zkoumané problematiky. Tento druhý článek v návaznosti na předchozí článek představuje vybrané otázky aplikační praxe obecných polehčujících okolností v ČSR v letech 1918–1938, koncepční, funkční a další otázky aplikační praxe ohledně obecných polehčujících okolností v Československu s ohledem na normativitu a právní pluralismu a shrnuje závěry výzkumu z obou článků.