Trestné právo

Vzatie do väzby a jej ďalšie trvanie je z hľadiska procesného práva viazané tak na formálne, ako aj materiálne podmienky väzby. Z formálneho hľadiska musí byť splnená podmienka vznesenia obvinenia (a, samozrejme, začatia trestného stíhania). Materiálne hľadisko vyžaduje (i) kvalifikované podozrenie, že skutok, ktorý má znaky konkrétneho trestného činu, sa stal, a je dôvodný predpoklad, že ho spáchal obvinený, (ii) dôvodnú obavu z tzv. útekového, kolúzneho, pokračovacieho konania, a (iii) nemožnosť náhrady väzby (subsidiarita). To všetko sú podmienky vyplývajúce priamo a výslovne z § 71 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej aj "Trestný poriadok" alebo "TP"). Judikatúra však nad to všetko vyvodzuje ďalšiu podmienku, a to urýchlenosť konania, resp. absenciu nedôvodných prieťahov tak v prípravnom konaní, 1) ako aj v konaní pred súdom, 2) ktoré môžu vo svojich dôsledkoch viesť k prepusteniu obvineného/obžalovaného z väzby, hoci by boli splnené všetky podmienky trvania väzby. Je potrebné podotknúť, že ani podmienka subsidiarity väzby nebola prvotne explicitne uvedená ako podmienka väzby (k jej zakotveniu došlo až zákonom č. 308/2021 Z. z. 3) ), napriek tomu z nej judikatúra vychádzala. 4) Otázkou, na ktorú poskytuje odpoveď tento príspevok, je, či takouto ďalšou podmienkou, ktorá nevyplýva z Trestného poriadku explicitne, môže byť aj očakávaný (predpokladaný) trest pre prípad uznania viny. Základná téza príspevku preto znie, že predpokladaný trest tvorí materiál­nu podmienku väzby.

Skutkový stav Najvyšší súd SR (ďalej aj "najvyšší súd") rozsudkom z 2. júla 2025, sp. zn. 1Tdo/41/2024, rozhodol tak, že "I. Podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z...

Séria troch článkov sa zameriava na osobitnú formu realizácie slobody prejavu, ktorú predstavuje jej uplatnenie tzv. symbolickými prejavmi. V treťom z príspevkov venujeme pozornosť prípadom násilného poškodzovania historických pamätníkov. V tejto časti konštatujeme, že násilnú povahu týchto prejavov možno považovať za dôvod najednoznačné odmietnutie toho, aby im bola poskytnutá ochrana.

Príspevok argumentuje, že slovenskému Trestnému zákonu chýba prehľadnosť a vznik variantného posudzovania trestných činov je dôsledkom zbytočnej komplikovanosti. Porovnávaním počtu paragrafov majetkových a hospodárskych trestných činov so susednými štátmi (Slovensko má 82, Česko 68, Nemecko 52) sa potvrdzuje potreba rekodifikácie. Príspevok navrhuje zlučovanie paragrafov a skutkových podstát, zacielenie kvalifikačných znakov na skutočnú závažnosť a dekriminalizáciu určitých činov. Prezentovaná štruktúra môže slúžiť ako vzor pre rekonštrukciu Trestného zákona v iných štátoch. Riešením je komplexná rekodifikácia namiesto postupnej novelizácie.

Príspevok najprv približuje základné referenčné právne normy upravujúce tzv. "super rýchle" konanie, súbeh trestných činov a jeho druhy. V druhej časti sa autori venujú problematike posúdenia spáchania trestných činov samostatne namiesto ich spáchania v súbehu v konaní podľa § 204 Trestného poriadku.

Príspevok analyzuje praktické uplatňovanie práva na obhajobu v trestnom konaní, osobitne vo vzťahu k postaveniu podozrivej osoby. Poukazuje na medzery medzi formálnou a materiálnou ochranou práv a na potrebu zvyšovania právneho štandardu.

Séria troch častí článku sa zameriava na osobitnú formu realizácie slobody prejavu, ktorú predstavuje jej uplatnenie tzv. symbolickými prejavmi. Druhý z príspevkov je obsahovo zameraný na analýzu, do akej miery vnútroštátne súdy aplikujú kritériá formulované v judikatúre ESĽP v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Predmetom našej analýzy je konkrétne rozsudok Najvyššieho súdu SR v mediálne známom prípade symboliky "1488". V ďalšej časti príspevku sa zameriavame na iný druh symbolických prejavov - na tzv. hanobiace prejavy. Predmetom bude analýza hanobenia štátnych symbolov iných štátov v prípadoch, keď cieľom týchto prejavov nie je samoúčelne urážať, ale vyjadriť kritický názor.

Úvod alebo pohľad na hrubú nedbanlivosť očami právnej doktríny, súdov, národného zákonodarcu a Európskej únie Pojem hrubá nedbanlivosť bol známy trestnoprávnej doktríne ešte pred prijatím nového trestného kódexu v...

Série článků se zabývá právní úpravou obecných polehčujících okolností jako významného trestněprávního institutu ovlivňujícího zejména výši ukládaného trestu v meziválečném Československu v letech 1918–1938. Podává rozbor a analýzu jak tehdejší normativní podoby zkoumaných institutů, tak pilotně i jejich aplikace v rámci rozsáhlé sondy do rozhodovací praxe československých soudů. Přitom si všímá koncepčních rozdílů ohledně obecných polehčujících okolností a jejich uplatňování v právu českých zemích a v právu účinném na území Slovenska a Podkarpatské Rusi, kdy se v důsledku právního pluralismu lišila podoba trestního práva v různých teritoriích ČSR, což ovlivňovalo nejen obecně závazné normativní akty, nýbrž rovněž právě rozhodovací činnost a podobu tzv. živého práva a tím i právní jistotu a legitimní očekávání. Série článků upozorňuje na shody a rozdíly v identifikaci obecných polehčujících okolností v českých zemích a na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, na důsledky, k nimž to vedlo při jejich uplatňování v praxi včetně nedostatků a chyb. Upozorňuje též na dobové interpretační zásady související s aplikací norem a principů obecných polehčujících okolností a šířeji trestního práva v letech 1918–1938, na prvky podobnosti a příp. možné unifikace v rámci soudních rozhodnutí o obecných polehčujících okolnostech i na rozdíly mezi teoriemi a normami na straně jedné a skutečnou rozhodovací činností týkající se (nejen) obecných polehčujících okolností v dobovém trestním právu na straně druhé. Přitom neopomíná ani vliv mimoprávních, především politických hledisek na tuto rozhodovací praxi. Příspěvek tím nejen zevrubně přibližuje historické kořeny jednoho z důležitých právních institutů existujících v právu ČR a SR dodnes, nýbrž umožňuje i lépe poznat, jak tehdy právní řád skutečně fungoval. Z důvodu rozsahu je text rozdělen do dvou na sebe navazujících článků, z nichž jeden se věnuje normativní podobě a druhý aplikační praxi týkající se zkoumané problematiky. Tento druhý článek v návaznosti na předchozí článek představuje vybrané otázky aplikační praxe obecných polehčujících okolností v ČSR v letech 1918–1938, koncepční, funkční a další otázky aplikační praxe ohledně obecných polehčujících okolností v Československu s ohledem na normativitu a právní pluralismu a shrnuje závěry výzkumu z obou článků.

Hrubá nedbanlivosť je novým pojmom, ktorý sa zavádza do Trestného zákona. Viaceré právne predpisy Európskej únie spomínali tento pojem, no doposiaľ nebol v našich podmienkach zakotvený. Aj keď v jednej z verzií veľkej novely Trestného zákona sa predpokladalo zavedenie tohto pojmu v súvislosti s environmentálnou trestnou činnosťou, nakoniec z toho zišlo. Tento pojem sa zavádza zatiaľ len v súvislosti s novou skutkovou podstatou trestného činu porušenia reštriktívnych opatrení. Uvidíme do budúcna, či zákonodarca tento pojem využije aj pri iných skutkových podstatách, ako je to napríklad v Českej republike.

Séria troch článkov sa zameriava na osobitnú formu realizácie slobody prejavu, ktorú predstavuje jej uplatnenie tzv. symbolickými prejavmi. V prvom z príspevkov sa zameriavame na doktrinálne východiská postihovania extrémistickej symboliky - prípadov, kedy je uplatnený symbolický prejav súčasne nenávistný. Na podklade analýzy judikatúry ESĽP (s osobitným zameraním sa na kľúčový rozsudok vo veci Vajnai v. Maďarsko) formulujeme kritériá, ktoré by pre vnútroštátne súdy mali byť určujúce pri postihovaní tejto formy prejavov.

Úvod Jedna z najrozsiahlejších legislatívnych činností Národnej rady SR viedla k schváleniu zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, konkrétne zákon č. 300/2005 Z....

Autor článku sa zaoberá komplexným vymedzením a analýzou práva na obhajobu v trestnom konaní, pričom osobitnú pozornosť venuje inštitútu povinnej obhajoby. Zohľadňuje relevantnú judikatúru a porovnáva dôvody povinnej obhajoby v Slovenskej republike a okolitých štátoch. Poukazuje na zmeny účinné od marca 2024 a ich dopad na rozsah povinnej obhajoby. Cieľom je poskytnúť prehľad o súčasnom stave práva na obhajobu aj s ohľadom na judikatúru Európskeho súd pre ľudské práva.

Predkladaná práca sa zaoberá problematikou domovej prehliadky ako jedného z najzávažnejších zásahov do základných ľudských práv a slobôd v Slovenskej republike. V úvodnej časti analyzuje právny rámec, podmienky a dôvody, za akých možno tento inštitút uplatniť. Osobitná pozornosť je venovaná úlohe orgánov činných v trestnom konaní, najmä prokurátora, ako aj procesu vydania príkazu na domovú prehliadku. Druhá časť práce sa zameriava na samotný výkon prehliadky, od predchádzajúcej výzvy cez jej priebeh až po dokumentáciu výsledkov a zaistenie vecí. Na základe štúdia judikatúry a odbornej literatúry práca poukazuje na aplikačné problémy a zdôrazňuje potrebu primeranosti a zákonnosti každého zásahu.

Teória aj súdna prax považujú výkon práva strany v civilnom súdnom konaní vyjadriť sa k veci a uvádzať rozhodujúce skutočnosti pre uplatnenie svojho nároku alebo na svoju obranu, ako aj plnenie zákonnej povinnosti podať svedeckú výpoveď za okolnosť vylučujúcu protiprávnosť zásahu do osobnostných práv. Pri posudzovaní, či došlo k vybočeniu z rámca výkonu týchto zákonom stanovených procesných práv, resp. z plnenia tejto zákonom stanovenej povinnosti, treba posudzovať, či tieto práva boli vykonávané (resp. povinnosti plnené) v zákonných medziach určujúcich ich obsah, dovoleným spôsobom, na účel priznaný právnou normou a súčasne za zachovania požiadavky proporcionality pri riešení kolízie výkonu tohto práva (plnenia tejto povinnosti) s osobnostným právom fyzickej osoby.

Náhrada kolúznej väzby je témou dlhodobo pertraktovanou. Hoci text zákona vyznieva a vždy vyznieval jednoznačne, prax najvyšších súdnych autorít na počiatku trestnoprávnej rekodifikácie ukázala, že ani jasný text zákona nie je pre orgány aplikácie práva svätým a dokážu z neho vyvodiť úplne opačnú dispozíciu (z hľadiska logickej štruktúry právnej normy), než vyvodzuje zákonodarca. Legislatívne zvýraznenie nemožnosti náhrady kolúznej väzby novelou z roku 2021 súdnou praxou až tak nepohlo, resp. nepohlo tak, ako sa asi očakávalo. Príspevok má za cieľ opätovne (snáď už naposledy) poukázať na nesprávnosť judikatórnych záverov Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR o možnosti nahradenia kolúznej väzby, z ktorých následne čerpala aj súdna prax, pričom niektorí sudcovia, obvinení či obhajcovia z nej čerpajú dodnes, a to aj napriek novele Trestného poriadku uskutočnenej zákonom č. 308/2021 Z. z., ako aj rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR, ktorý pripustil nesprávnosť a neaktuálnosť svojej pôvodnej judikatúry.

Úvod Uvoľnenie spoločenských pomerov na Slovensku po roku 1989 prinášalo (za súčasnej transformácie represívnych orgánov štátu) aj negatívne dôsledky, napríklad v podobe páchania organizovanej kriminality, a to aj prostredníctvom...

1. Východiskové postavenie kybernetickej kriminality v práve EÚ Právo EÚ je možné rozdeliť na primárne a sekundárne právo. Primárne právo EÚ je tvorené zakladajúcimi zmluvami, ich prílohami a tiež...

V príspevku sa autor zameriava na problematiku výkladu maximálnej lehoty zaistenia majetku podľa § 98a ods. 4 Trestného poriadku v kontexte prechodného ustanovenia § 567q ods. 3 Trestného poriadku.

Prvopočiatky inštitucionálnej ochrany svedka datujeme do 70-tych rokov minulého storočia, kedy USA prvýkrát v boji s mafiou použili tento inštitút. Do 1. mája 2025, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 86/2025 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "nový zákon o ochrane svedka), reagoval slovenský normotvorca na uvedenú problematiku dovtedajšou právnou úpravou zákona č. 256/1998 Z. z. z 8. júla 1998 o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "starý zákon o ochrane svedka"). Necelé tri dekády praktických skúseností s využívaním daného zákona identifikovali jeho rôzne nedostatky a aplikačné problémy. Tieto si vyžiadali vecný diskurz a odborné komuniké, čo in fine viedlo k prijatiu legislatívnych zmien, ktoré budeme vyčerpávajúco reflektovať.