Trestné právo

Série článků se zabývá právní úpravou obecných polehčujících okolností jako významného trestněprávního institutu ovlivňujícího zejména výši ukládaného trestu v meziválečném Československu v letech 1918–1938. Podává rozbor a analýzu jak tehdejší normativní podoby zkoumaných institutů, tak pilotně i jejich aplikace v rámci rozsáhlé sondy do rozhodovací praxe československých soudů. Přitom si všímá koncepčních rozdílů ohledně obecných polehčujících okolností a jejich uplatňování v právu českých zemích a v právu účinném na území Slovenska a Podkarpatské Rusi, kdy se v důsledku právního pluralismu lišila podoba trestního práva v různých teritoriích ČSR, což ovlivňovalo nejen obecně závazné normativní akty, nýbrž rovněž právě rozhodovací činnost a podobu tzv. živého práva a tím i právní jistotu a legitimní očekávání. Série článků upozorňuje na shody a rozdíly v identifikaci obecných polehčujících okolností v českých zemích a na Slovensku a v Podkarpatské Rusi, na důsledky, k nimž to vedlo při jejich uplatňování v praxi včetně nedostatků a chyb. Upozorňuje též na dobové interpretační zásady související s aplikací norem a principů obecných polehčujících okolností a šířeji trestního práva v letech 1918–1938, na prvky podobnosti a příp. možné unifikace v rámci soudních rozhodnutí o obecných polehčujících okolnostech i na rozdíly mezi teoriemi a normami na straně jedné a skutečnou rozhodovací činností týkající se (nejen) obecných polehčujících okolností v dobovém trestním právu na straně druhé. Přitom neopomíná ani vliv mimoprávních, především politických hledisek na tuto rozhodovací praxi. Příspěvek tím nejen zevrubně přibližuje historické kořeny jednoho z důležitých právních institutů existujících v právu ČR a SR dodnes, nýbrž umožňuje i lépe poznat, jak tehdy právní řád skutečně fungoval. Z důvodu rozsahu je text rozdělen do dvou na sebe navazujících článků, z nichž jeden se věnuje normativní podobě a druhý aplikační praxi týkající se zkoumané problematiky. Tento druhý článek v návaznosti na předchozí článek představuje vybrané otázky aplikační praxe obecných polehčujících okolností v ČSR v letech 1918–1938, koncepční, funkční a další otázky aplikační praxe ohledně obecných polehčujících okolností v Československu s ohledem na normativitu a právní pluralismu a shrnuje závěry výzkumu z obou článků.

Hrubá nedbanlivosť je novým pojmom, ktorý sa zavádza do Trestného zákona. Viaceré právne predpisy Európskej únie spomínali tento pojem, no doposiaľ nebol v našich podmienkach zakotvený. Aj keď v jednej z verzií veľkej novely Trestného zákona sa predpokladalo zavedenie tohto pojmu v súvislosti s environmentálnou trestnou činnosťou, nakoniec z toho zišlo. Tento pojem sa zavádza zatiaľ len v súvislosti s novou skutkovou podstatou trestného činu porušenia reštriktívnych opatrení. Uvidíme do budúcna, či zákonodarca tento pojem využije aj pri iných skutkových podstatách, ako je to napríklad v Českej republike.

Séria troch článkov sa zameriava na osobitnú formu realizácie slobody prejavu, ktorú predstavuje jej uplatnenie tzv. symbolickými prejavmi. V prvom z príspevkov sa zameriavame na doktrinálne východiská postihovania extrémistickej symboliky - prípadov, kedy je uplatnený symbolický prejav súčasne nenávistný. Na podklade analýzy judikatúry ESĽP (s osobitným zameraním sa na kľúčový rozsudok vo veci Vajnai v. Maďarsko) formulujeme kritériá, ktoré by pre vnútroštátne súdy mali byť určujúce pri postihovaní tejto formy prejavov.

Úvod Jedna z najrozsiahlejších legislatívnych činností Národnej rady SR viedla k schváleniu zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, konkrétne zákon č. 300/2005 Z....

Autor článku sa zaoberá komplexným vymedzením a analýzou práva na obhajobu v trestnom konaní, pričom osobitnú pozornosť venuje inštitútu povinnej obhajoby. Zohľadňuje relevantnú judikatúru a porovnáva dôvody povinnej obhajoby v Slovenskej republike a okolitých štátoch. Poukazuje na zmeny účinné od marca 2024 a ich dopad na rozsah povinnej obhajoby. Cieľom je poskytnúť prehľad o súčasnom stave práva na obhajobu aj s ohľadom na judikatúru Európskeho súd pre ľudské práva.

Predkladaná práca sa zaoberá problematikou domovej prehliadky ako jedného z najzávažnejších zásahov do základných ľudských práv a slobôd v Slovenskej republike. V úvodnej časti analyzuje právny rámec, podmienky a dôvody, za akých možno tento inštitút uplatniť. Osobitná pozornosť je venovaná úlohe orgánov činných v trestnom konaní, najmä prokurátora, ako aj procesu vydania príkazu na domovú prehliadku. Druhá časť práce sa zameriava na samotný výkon prehliadky, od predchádzajúcej výzvy cez jej priebeh až po dokumentáciu výsledkov a zaistenie vecí. Na základe štúdia judikatúry a odbornej literatúry práca poukazuje na aplikačné problémy a zdôrazňuje potrebu primeranosti a zákonnosti každého zásahu.

Teória aj súdna prax považujú výkon práva strany v civilnom súdnom konaní vyjadriť sa k veci a uvádzať rozhodujúce skutočnosti pre uplatnenie svojho nároku alebo na svoju obranu, ako aj plnenie zákonnej povinnosti podať svedeckú výpoveď za okolnosť vylučujúcu protiprávnosť zásahu do osobnostných práv. Pri posudzovaní, či došlo k vybočeniu z rámca výkonu týchto zákonom stanovených procesných práv, resp. z plnenia tejto zákonom stanovenej povinnosti, treba posudzovať, či tieto práva boli vykonávané (resp. povinnosti plnené) v zákonných medziach určujúcich ich obsah, dovoleným spôsobom, na účel priznaný právnou normou a súčasne za zachovania požiadavky proporcionality pri riešení kolízie výkonu tohto práva (plnenia tejto povinnosti) s osobnostným právom fyzickej osoby.

Náhrada kolúznej väzby je témou dlhodobo pertraktovanou. Hoci text zákona vyznieva a vždy vyznieval jednoznačne, prax najvyšších súdnych autorít na počiatku trestnoprávnej rekodifikácie ukázala, že ani jasný text zákona nie je pre orgány aplikácie práva svätým a dokážu z neho vyvodiť úplne opačnú dispozíciu (z hľadiska logickej štruktúry právnej normy), než vyvodzuje zákonodarca. Legislatívne zvýraznenie nemožnosti náhrady kolúznej väzby novelou z roku 2021 súdnou praxou až tak nepohlo, resp. nepohlo tak, ako sa asi očakávalo. Príspevok má za cieľ opätovne (snáď už naposledy) poukázať na nesprávnosť judikatórnych záverov Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR o možnosti nahradenia kolúznej väzby, z ktorých následne čerpala aj súdna prax, pričom niektorí sudcovia, obvinení či obhajcovia z nej čerpajú dodnes, a to aj napriek novele Trestného poriadku uskutočnenej zákonom č. 308/2021 Z. z., ako aj rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR, ktorý pripustil nesprávnosť a neaktuálnosť svojej pôvodnej judikatúry.

1. Východiskové postavenie kybernetickej kriminality v práve EÚ Právo EÚ je možné rozdeliť na primárne a sekundárne právo. Primárne právo EÚ je tvorené zakladajúcimi zmluvami, ich prílohami a tiež...

Úvod Uvoľnenie spoločenských pomerov na Slovensku po roku 1989 prinášalo (za súčasnej transformácie represívnych orgánov štátu) aj negatívne dôsledky, napríklad v podobe páchania organizovanej kriminality, a to aj prostredníctvom...

Prvopočiatky inštitucionálnej ochrany svedka datujeme do 70-tych rokov minulého storočia, kedy USA prvýkrát v boji s mafiou použili tento inštitút. Do 1. mája 2025, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 86/2025 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "nový zákon o ochrane svedka), reagoval slovenský normotvorca na uvedenú problematiku dovtedajšou právnou úpravou zákona č. 256/1998 Z. z. z 8. júla 1998 o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "starý zákon o ochrane svedka"). Necelé tri dekády praktických skúseností s využívaním daného zákona identifikovali jeho rôzne nedostatky a aplikačné problémy. Tieto si vyžiadali vecný diskurz a odborné komuniké, čo in fine viedlo k prijatiu legislatívnych zmien, ktoré budeme vyčerpávajúco reflektovať.

V príspevku sa autor zameriava na problematiku výkladu maximálnej lehoty zaistenia majetku podľa § 98a ods. 4 Trestného poriadku v kontexte prechodného ustanovenia § 567q ods. 3 Trestného poriadku.

Explicitní legislativní vymezení podezřelého, resp. podezřelé osoby, bylo nedávno včleněno do právního řádu Slovenské republiky. Na rozdíl od slovenské právní úpravy si Česká republika musí vystačit s implicitním vyvozením definice poškozeného. Takový stav však po dlouhou dobu panoval i na Slovensku, proto je třeba se ptát, v čem bude novelizovaná právní úprava v SR přínosnější. Nová právní úprava v podobě institutu podozrivé osoby sleduje zlepšení právního postavení podezřelé osoby, a to podle inspirace postavení obviněného, zejména v otázce a rozsahu jejích práv.

V príspevku sa autor zameriava na problematiku výkonu fotografie ako dôkazu na hlavnom pojednávaní, pričom poukazuje na odlišnú justičnú prax, v rámci ktorej tento dôkaz vykonávajú súdy I. stupňa buď podľa § 269 alebo podľa § 270 Trestného poriadku.

Autorka sa v predkladanom príspevku sústreďuje na problematiku doktríny plodov otráveného stromu, keďže predmetná teória má v rámci trestného konania v súčasnosti pomerne kontroverzné postavenie. Predmetný článok analyzuje danú doktrínu, pričom poukazuje na aplikačnú prax vnútroštátnych súdov, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva.

Autorka v článku analyzuje právne aspekty trestných činov sexuálneho zneužívania podľa § 201 Trestného zákona a súlože medzi príbuznými podľa § 203 Trestného zákona. Pozornosť je zameraná aj na tematiku ich jednočinného súbehu a jeho trestania.

Príspevok sa zaoberá trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 194 Trestného zákona, a to so zameraním najmä na problematiku naplnenia znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty, spočívajúceho v prekonaní prekážky, ktorej účelom je zabrániť vniknutiu. Analyzovaná je odborná literatúra i aplikačná prax najmä súdov Slovesnej republiky v tejto otázke. Zároveň sú prezentované názory autora na definovanie tohto znaku.

Nedovolené strelné zbrane prispievajú k nestabilite a násiliu vo všetkých častiach sveta. Stimulujú globálny terorizmus a konflikty, maria rozvoj a humanitárne úsilie. Aj v Európskej únii majú nedovolené zbrane vplyv na vnútornú bezpečnosť, keďže podporujú nadnárodnú organizovanú trestnú činnosť a sú prostriedkom násilných útokov. Je preto veľmi dôležité, že na prvom mieste jednotlivé štáty musia disponovať účinnými prostriedkami na zabránenie nedovolenému ozbrojovaniu a obchodovaniu so zbraňami. Takéto záruky musí poskytovať legislatíva v spojení s ustálenou rozhodovacou praxou, policajné orgány, spravodajské služby a v neposlednom rade hodnoverná justícia. Uvedená hypotéza je predpokladom komplexného výstupu rozpracovania jednotlivých úsekov ochrany spoločnosti, t.j. legislatíva verzus ustálená rozhodovacia prax. V správe generálneho tajomníka Organizácie spojených národov o nedovolenom obchodovaní s ručnými a ľahkými zbraňami z roku 2016 sa uvádza, že "každý štvrtý človek, teda 1,5 miliardy obyvateľov zeme, žije v nestabilných štátoch zasiahnutých konfliktom alebo s vysokým stupňom kriminality, a tiež že počet občianskych vojen sa v priebehu poslednej dekády strojnásobil" . Široká dostupnosť ručných a ľahkých zbraní (a streliva) je kľúčovým faktorom umožňujúcim vznik konfliktov a endemickú trestnú činnosť. Správa Europolu o hodnotení hrozieb závažnej a organizovanej trestnej činnosti (SOCTA) z roku 2017 uvádza, že teroristické útoky na území Európy aj mimo neho, preukázali smrtiace následky tohto nedovoleného obchodovania. Upozorňuje tiež, že vývoj v získavaní nelegálnych zbraní prostredníctvom online platforiem umožňuje aj jednotlivcom, ktorí nemajú žiadne prepojenie na organizovaný zločin, nakupovať strelné zbrane, v dôsledku čoho, sa títo neskôr stávajú kľúčovými distribútormi nelegálnych strelných zbraní v Európske únii.

Dátum podania návrhu: 29. december 2020 Právna oblasť: Charta základných práv zásady, ciele a úlohy Zmlúv súdna spolupráca v trestných veciach Pôvod prejudiciálnych otázok: Okresný súd Bratislava I Položené prejudiciálne...

ZÁSADA NE BIS IN IDEM VO VZŤAHU K TRETIEMU ŠTÁTU  C-665/20PPU X Dátum podania návrhu: 7. december 2020 Dátum rozsudku: 29. apríl 2021 Právna oblasť: súdna spolupráca v trestných...