Expresívne symbolické prejavy (1. časť)

Slávny anglický spisovateľ a filozof, jeden z najväčších klasikov anglického realizmu, Daniel Defoe v roku 1704 vo svojom spise konštatoval, že " " ²⁾ .

Po viac ako 300 rokoch od vyslovenia týchto slov je ľudstvo poznačené nielen svetovými vojnami, ale i bolestnou skúsenosťou s totalitnými režimami, ktoré naznačujú, že myšlienky osvietencov (a na ne nadväzujúcich predstaviteľov klasického anglického liberalizmu) o absolútnej slobode slova nie je v dnešnej Európe a svete, charakteristickom výrazným rozmachom politického extrémizmu, možné absolútne a bez výhrad prijímať, ba treba uvažovať o potrebe ich revitalizácie. V európskom priestore sa v druhej polovici 20. storočia vytvorila koncepcia tzv. brániacej sa demokracie, schopnej ofenzívne zasiahnuť voči svojim ideovým nepriateľom snažiacim sa o jej vnútorný rozvrat. Brániaca sa demokracia vystupuje preventívne - nepriatelia ústavného poriadku sú podrobení represii ešte predtým, než dostanú šancu tento ústavný poriadok rozvrátiť ³⁾ . Podstatou brániacej sa demokracie je o. i. aj primerané obmedzenie niektorých (najmä politických) práv v prospech ochrany demokracie.

Jedným z dôsledkov presadzovania brániacej sa demokracie v Európe je určitá opatrnosť v prejavoch extrémistických síl. Od otvorených prejavov rasovej intolerancie a antisemitizmu pozorujeme prechod ku skôr latentným spôsobom manifestácie cieľov týchto hnutí. Sem môžeme zaradiť i využívanie extrémistickej symboliky - rôznych symbolov, prostredníctvom ktorých sa ich nositeľ hlási k významom, ktoré daný symbol má či už všeobecne v spoločnosti alebo v určitých viac či menej uzavretých komunitách. Nejde pritom len o notoricky známe symboly (napr. svastika), ale i o rôzne číselné či alfabetické šifry. Kým pri použití v bežnom kontexte nemá daný symbol či číselná kombinácia žiaden osobitný význam, na základe špecifického kontextu použitia sa zo symbolu stáva prostriedok vyjadrenia myšlienok totalitnej ideológie ⁴⁾ . Keďže trestnoprávna úprava vo veľkom počte európskych štátov manifestovanie extrémistickej symboliky kriminalizuje ⁵⁾ , všeobecné súdy sú dnes na relatívnečastej báze konfrontované s otázkou, akým spôsobom sa postaviť k prípadom, kedy myšlienky totalitnej ideológie nie sú vyjadrené slovom, ale "len" číselnou kombináciou, tetovaním či červenou hviezdou pripnutou na oblečení. Obžalovanými v prípadoch šírenia takejto symboliky neraz bývajú verejne činní politici, čoho dôsledkom je výrazná medializácia týchto prípadov a v niektorých prípadoch aj rozhodovanie súdov pod mediálnym tlakom.

Zmieňovaný citát Daniela Defoea je dnes prekonaný i z iného dôvodu. Kým Defoe ešte v roku 1704 nepovažoval tlač za tak významný a rozvinutý komunikačný kanál, aby potrebovala reguláciu, v súčasnej spoločnosti sa obvyklé spôsoby komunikácie a vyjadrovania názorov dostávajú na úplne novú úroveň. Popri štandardných možnostiach prejavovania názorov slovom a písmom je čoraz rozšírenejším vyjadrovanie sa prostredníctvom symbolického konania. Na jednu kategóriu tohto druhu prejavov (a síce extrémistickú symboliku) sme už pou kázali, možno sa však stretnúť i s takými symbolickými prejavmi, ktoré sícesú realizované nekonvenčnou a v určitom zmysle slova provokujúcou formou, avšak ich ideové vyznenie nie je nenávistné. V totalitných režimoch môžu byť takéto prejavy dokonca formou vyjadrenia odporu proti antidemokratickým tendenciám - P. Molek ako príklad uvádza postih nosenia dlhých vlasov u mužov v socialistickom Československu ⁶⁾ .

Cieľom nášho príspevku je s primárnym metodologickým využitím judikatúry ESĽP formulovať kritériá, s využitím ktorých by všeobecné súdy mali pristupovať k tomuto druhu prejavov. Aplikáciu týchto kritérií všeobecnými súdmi následne skúmame, vyhodnocujeme a ilustrujeme analýzou viacerých konkrétnych prípadov zo súdnej praxe. Nad rámec cieľa článku sa budeme snažiť verifikovať hypotézu, že v prípadoch extrémistických s veľmi nízkou mierou jednoznačnosti by akákoľvek forma represie mala byť vylúčená.