Občianske právo

Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-791/24 upriamil pozornosť predovšetkým na výklad pravidiel medzinárodnej právomoci podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj "nariadenie Brusel I bis"). Z pohľadu vnútroštátneho civilného procesu však vyvoláva aj otázku, ktorá presahuje rámec samotného výkladu práva Európskej únie. Ide o procesný postup dovolacieho súdu v situácii, keď existencia medzinárodnej právomoci ešte nebola spoľahlivo vyriešená, bola ako dovolací dôvod namietaná, no súčasne bolo potrebné zvážiť potrebu primárne posúdiť právomoc dovolacieho súdu vo veci konať. Cieľom príspevku preto nie je analyzovať hmotnoprávne závery rozsudku C-791/24, ale poukázať na procesné súvislosti nadväzujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (uznesenie sp. zn. 5 Obdo 16/2024 zo 17.6.2026) a zamyslieť sa nad otázkou, či skúmanie medzinárodnej právomoci ako procesnej podmienky musí predchádzať posudzovaniu prípustnosti dovolania.

Príspevok sa s použitím pojmového aparátu ekonomickej analýzy práva, teórie transakčných nákladov a teórie neúplných zmlúv zameriava na samotný akt tvorby legislatívy. Tú chápe ako produkciu pod tlakom transakčných nákladov s predvídateľnými spôsobmi zlyhania. Na navrhovanej úprave spoločného imania manželov ilustruje tzv. nedokončenú funkčnú asimiláciu, čiže stav, keď sa inštitúty prepracujú na autonómnej vrstve, no ostávajú nedokončené na systémovo-kolektívnej vrstve. Práve na nej však spoločensky záleží viac. Nedostatky v dizajne však nie sú náhodným opomenutím, ale rovnovážnym stavom. Vo výsledku sú len nepriznanou delegáciou reziduálnych kontrolných práv na súdy. Tento jav prežíva legislatívny proces, keďže kvalita systémovo-kolektívnej vrstvy má počas neho povahu credence good.

Príspevok skúma dôkazný štandard ako samostatný normatívny prah skutkového záveru v slovenskom civilnom sporovom konaní a odlišuje ho od dôkazného bremena, voľného hodnotenia dôkazov a procesných nástrojov kompenzujúcich dôkaznú núdzu. V nadväznosti na nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 506/2024 obhajuje záver, že civilný dôkazný štandard nemožno redukovať na psychologický pocit istoty sudcu ani na číselne vyjadrenú pravdepodobnosť. Presnejšie ho vystihuje racionálne odôvodnené prijatie skutkovej hypotézy, ktorá odolala konkrétnym a vážnym pochybnostiam. Príspevok súčasne zohľadňuje terminologickú a potenciálne aj obsahovú nejednotnosť judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá pracuje tak s absenciou rozumných pochybností, ako aj s veľkou mierou pravdepodobnosti. Príspevok formuluje štvorprvkový test preskúmania naplnenia tohto štandardu a diagnostický model dôkaznej núdze. Podľa neho musí súd najprv určiť zdroj informačného deficitu a až potom zvoliť medzi sprístupnením dôkazov, uľahčením skutkového usudzovania a presunom rizika stavu non liquet. Model je overený na medicínskych a antidiskriminačných sporoch. Na záver sa preukazuje, že rovnosť zbraní neoprávňuje na ad hoc znižovanie miery dôkazu, ale vyžaduje transparentnú a kontrolovateľnú voľbu primeraného dôkazného nástroja.

Príspevok sa zaoberá otázkou, či je pri postúpení bankovej pohľadávky potrebné, aby banka zasielala dlžníkovi osobitnú výzvu výlučne na účely § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Táto otázka nadobudla aktuálnosť najmä v súvislosti s rozsudkom veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 V Cdo 4/2025 z 30.7.2025, R 38/2025. V tomto judikáte dospel Najvyšší súd SR k záveru, že zákon takúto osobitnú výzvu vyžaduje a nemožno ju nahradiť výzvami podľa iných právnych predpisov. Konkrétne odkázal na § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31. októbra 2024 a § 565 OZ. S týmto právnym záverom sa nestotožňujeme. Konkrétne dôvody rozoberáme v článku, pričom ich priamo konfrontujeme s argumentmi Najvyššieho súdu SR. Zároveň v závere ponúkame odporúčania, ako vhodne aplikovať právne názory vyjadrené v R 38/2025, keďže bezbrehá aplikácia tohto rozhodnutia na všetky prípady (či už z hľadiska časového, alebo vecného) môže mať mimoriadne negatívne následky.

I. Veľký senát Najvyššieho súdu SR v nedávnom rozhodnutí sp. zn. 1 V Cdo 9/2025 z 12.5.2026 prijal zásadné stanovisko v otázke premlčiavania nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného...

Príspevok sa zaoberá výkladom pojmu mimoriadne okolnosti v leteckej doprave v kontexte zodpovednosti leteckého dopravcu podľa nariadenia (ES) č. 261/2004, ktorý vpraxi predstavuje kľúčový prvok pri posudzovaní dôvodov vylučujúcich jeho zodpovednosť za zrušenie alebo meškanie letu. Význam tohto neurčitého právneho pojmu spočíva v jeho rozhodujúcej úlohe pri posudzovaní nároku cestujúcich na finančnú kompenzáciu voči leteckým dopravcom, ktorí sa veľmi často odvolávajú na existenciu mimoriadnych okolností s cieľom vylúčiť svoju zodpovednosť. V tejto súvislosti príspevok analyzuje relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vymedzuje kritériá pre posúdenie mimoriadnych okolností v konkrétnych situáciách, ako sú technické poruchy, nepriaznivé poveternostné podmienky či štrajky. Ďalej sa venuje otázke, či mimoriadne okolnosti predstavujú všeobecnú výnimku z povinností dopravcu podľa nariadenia (ES) č. 261/2004 a aký vplyv má ich existencia na jeho zodpovednosť podľa vnútroštátneho práva alebo Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu (Montrealský dohovor).

Inštitút moderácie zmluvnej pokuty súdom predstavuje kľúčový nástroj na zabezpečenie spravodlivosti v záväzkových vzťahoch, pričom jeho aplikácia závisí od výkladu neurčitého právneho pojmu "neprimerane vysoká" pokuta. Súčasný nástup umelej inteligencie do právnej oblasti ponúka možnosti na analýzu rozsiahlej judikatúry, no naráža na problém "čiernej skrinky", ktorý je v rozpore s požiadavkou odôvodnenia súdnych rozhodnutí. V príspevku skúmame potenciál vysvetliteľnej umelej inteligencie pri objektivizácii kritérií pre moderáciu pokút v kontexte slovenskej právnej úpravy. Na základe analýzy právnej doktríny a praktickej skúšky technických možností vysvetliteľnej umelej inteligencie v predkladanom príspevku hodnotíme, či je možné pomocou algoritmov poskytnúť právne relevantné odôvodnenie pre moderáciu zmluvnej pokuty. V predkladanom príspevku dospievame k záveru, že najvhodnejším modelom je využitie umelej inteligencie ako pomocníka v hybridnom systéme, kde konečné posúdenie primeranosti ostáva v kompetencii ľudského sudcu.

Nový zákon č. 242/2026 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom bol vyhlásený v Zbierke zákonov a účinnosť nadobudne 9. decembra 2026. Nová právna úprava reaguje na digitalizáciu, umelú inteligenciu a nové technológie, rozširuje pojem výrobku aj na softvér a prináša nové pravidlá dokazovania a zodpovednosti hospodárskych subjektov. Zákon č. 242/2026 Z. z. nahradí doterajší zákon č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom. Nové pravidlá sa budú uplatňovať na škodu spôsobenú výrobkami uvedenými na trh alebo do prevádzky od 9. decembra 2026. Na výrobky uvedené na trh alebo do prevádzky najneskôr 8. decembra 2026 sa budú naďalej vzťahovať doterajšie právne predpisy.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2026 prerokoval sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/11/2025 z 30. apríla 2025 a prijal ju na ďalšie konanie.

Ministerstvo spravodlivosti SR začína konzultácie s dotknutými podnikateľskými subjektmi k príprave tzv. implementačného zákona, ktorý bude súvisieť s pripravovaným novým Občianskym zákonníkom. Podnikatelia a ich zastupiteľské organizácie môžu do konzultácií zapojiť svojich zástupcov a poskytnúť svoje podnety.

Skutkový stav Pôvodný žalobca sa domáhal voči žalovanému vydania rozkazu o vypratanie nehnuteľnosti o výmere 5 453 m2, ktorá je vedená v katastrálnom území obce Štúrovo. Svoju žalobu odôvodnil...

Skutkový stav Žalobca sa domáhal od žalovanej v 1. rade zaplatenia sumy 2 400 eur z titulu zmluvy o pôžičke, od žalovanej v 2. rade zaplatenia sumy 480 eur...

Skutkový stav Žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy 3 792,00 eur s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnil tým, že 15. januára 2020 uzatvoril so žalovaným Smlouvu o úvěru...

Z odôvodnenia I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav 1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. septembra 2025 domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu...

Company Shares and Matrimonial Community Property on the Eve of Recodification. The draft of the new Civil Code introduces a specific regime governing a share in a company within the newly proposed system of matrimonial community property. Focusing on both the original and revised wording of Section 293(3) of the draft, this paper discusses the significant shift from the value of the share to the inclusion of the share itself in the spouses' common property, and assesses whether this change genuinely resolves the longstanding doctrinal and case-law tensions. The analysis demonstrates that the adoption of a unitary rule applicable to both partnerships and corporations, combined with the explicit exclusion of the other spouse's shareholder status, gives rise to conceptual and practical challenges. These include questions concerning the scope of required spousal consent, the exercise of corporate rights, and the options available in the judicial division of community property. Drawing on Slovak and Czech case law, as well as comparative insights from various legal systems, the article argues that the current draft unduly restricts party autonomy and weakens the non-shareholder spouse's protective position. The author therefore proposes legislative solutions that would allow either for joint ownership of a share or enable the other spouse to acquire shareholder status under defined conditions.

Podnetom pre napísanie tohto príspevku bol nedávny rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoV/1/2024, v ktorom súd zaujal právny názor, že špecifiká nepriameho zastúpenia vylučujú, aby veriteľ (komitent) bez ďalšieho poveril tretiu osobu (komisionára) vymáhaním svojej pohľadávky voči dlžníkovi. Cieľom tohto príspevku je kriticky analyzovať uvedený právny záver a zároveň komplexnejšie posúdiť možnosť poverenia nepriameho zástupcu vymáhaním pohľadávky, a to s dôrazom na rozlíšenie hmotnoprávnej a procesnoprávnej roviny tejto problematiky.

Článok sa zaoberá koncepciou priznávania trov civilného konania podľa Civilného sporového poriadku (CSP), a to predovšetkým vzťahom zásady úspechu (§ 255 CSP), zásady zavinenia (§ 256 CSP) a moderačného oprávnenia súdu (§ 257 CSP). Analyzuje aj situácie, v ktorých zodpovednosť za trovy nesie viacero strán, prípady, keď zastavenie konania nezavinila žiadna zo strán, ako aj špecitiká pri čiastočnom úspechu. Osobitná pozornosť sa venuje zjavne bezdôvodným návrhom a spotrebiteľským sporom, kde sa zásada úspechu prelína s požiadavkou zvýšenej ochrany slabšej strany. Článok vychádza z právnej úpravy, judikatúry všeobecných súdov a ústavného súdu, či z komparatívnej literatúry.

Článok sa zaoberá paralelne prebiehajúcimi konaniami (civilné, trestné), ktoré majú pôvod v rovnakých udalostiach. Pozornosť je venovaná predovšetkým skúmaniu vhodnosti prerušenia konania s ohľadom na podobnosti a odlišnosti jednotlivých konaní. Autor zároveň navrhuje zavedenie dovolacieho prieskumu uznesení odvolacích súdov o prerušení konania v civilnom konaní.

Cieľom tohto článku je porovnať inštitút držby podľa uhorskej a neskôr československej právnej doktríny a judikatúry s novým návrhom Občianskeho zákonníka, s dôrazom na možné rozdiely a potenciálnu potrebu doplnkovej interpretácie ustanovení nového Občianskeho zákonníka budúcou judikatúrou. Otázkou fundamentálneho vedeckého významu v tomto článku je postavenie držiteľa majetku vo vzťahu k vlastníkovi, s dôrazom na princíp materiálnej publicity katastra nehnuteľností.

Napriek skutočnosti, že právna úprava inštitútu záložného práva (resp. jeho výkonu), ktorá je obsiahnutá v §151a a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov je pomerne komplexná, opomína situáciu, ako naložiť s evidenciou záložného práva (v príslušnom verejnom registri), ktorého výkon je premlčaný. Napriek viacerým teoretickým pohľadom na to, či daný problém predstavuje alebo nepredstavuje medzeru v platnej právnej úprave, autor sa prikláňa k záveru, že o medzeru ide, pričom tento záver je podporený aj poukazom na judikatúru vrcholných súdnych autorít Slovenskej republiky. Bez ohľadu na existenciu rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, nemožno predmetnú otázku považovať za definitívne vyriešenú. V tomto smere je v príspevku venovaná pozornosť aj komparácii s českou právnou úpravou a úvahami de lege ferenda tak, aby bol problém vyriešený aj v rovine pozitívneho práva.