Civilné konanie

Príspevok skúma dôkazný štandard ako samostatný normatívny prah skutkového záveru v slovenskom civilnom sporovom konaní a odlišuje ho od dôkazného bremena, voľného hodnotenia dôkazov a procesných nástrojov kompenzujúcich dôkaznú núdzu. V nadväznosti na nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 506/2024 obhajuje záver, že civilný dôkazný štandard nemožno redukovať na psychologický pocit istoty sudcu ani na číselne vyjadrenú pravdepodobnosť. Presnejšie ho vystihuje racionálne odôvodnené prijatie skutkovej hypotézy, ktorá odolala konkrétnym a vážnym pochybnostiam. Príspevok súčasne zohľadňuje terminologickú a potenciálne aj obsahovú nejednotnosť judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá pracuje tak s absenciou rozumných pochybností, ako aj s veľkou mierou pravdepodobnosti. Príspevok formuluje štvorprvkový test preskúmania naplnenia tohto štandardu a diagnostický model dôkaznej núdze. Podľa neho musí súd najprv určiť zdroj informačného deficitu a až potom zvoliť medzi sprístupnením dôkazov, uľahčením skutkového usudzovania a presunom rizika stavu non liquet. Model je overený na medicínskych a antidiskriminačných sporoch. Na záver sa preukazuje, že rovnosť zbraní neoprávňuje na ad hoc znižovanie miery dôkazu, ale vyžaduje transparentnú a kontrolovateľnú voľbu primeraného dôkazného nástroja.

Článok sa zaoberá koncepciou priznávania trov civilného konania podľa Civilného sporového poriadku (CSP), a to predovšetkým vzťahom zásady úspechu (§ 255 CSP), zásady zavinenia (§ 256 CSP) a moderačného oprávnenia súdu (§ 257 CSP). Analyzuje aj situácie, v ktorých zodpovednosť za trovy nesie viacero strán, prípady, keď zastavenie konania nezavinila žiadna zo strán, ako aj špecitiká pri čiastočnom úspechu. Osobitná pozornosť sa venuje zjavne bezdôvodným návrhom a spotrebiteľským sporom, kde sa zásada úspechu prelína s požiadavkou zvýšenej ochrany slabšej strany. Článok vychádza z právnej úpravy, judikatúry všeobecných súdov a ústavného súdu, či z komparatívnej literatúry.

Článok sa zaoberá paralelne prebiehajúcimi konaniami (civilné, trestné), ktoré majú pôvod v rovnakých udalostiach. Pozornosť je venovaná predovšetkým skúmaniu vhodnosti prerušenia konania s ohľadom na podobnosti a odlišnosti jednotlivých konaní. Autor zároveň navrhuje zavedenie dovolacieho prieskumu uznesení odvolacích súdov o prerušení konania v civilnom konaní.

Táto vedecká štúdia sa zaoberá významom právnej istoty a jednotnosti rozhodovacej praxe v civilnom procese ako základných pilierov právneho štátu. Analyzuje úlohu Najvyššieho súdu SR, veľkého senátu a mechanizmov prejudiciality pri zabezpečovaní jednotného výkladu práva a predvídateľnosti rozhodnutí. Štúdia porovnáva slovenskú právnu úpravu s vybranými zahraničnými systémami a poukazuje na potrebu legislatívne posilniť nástroje na zjednocovanie judikatúry. Navrhuje konkrétne opatrenia de lege ferenda, ktoré by mohli zvýšiť právnu istotu, znížiť rozporuplnosť rozhodnutí a posilniť dôveru verejnosti v spravodlivosť. Záverom zdôrazňuje, že transparentné, odôvodnené a jednotné rozhodovanie je nevyhnutné pre stabilitu a spravodlivosť právneho systému.

Príspevok sa zaoberá postavením digitálnych dôkazov v civilnom sporovom konaní a ich významom v podmienkach postupnej digitalizácie súkromnoprávnych vzťahov. Analyzuje možnosti a limity ich uplatnenia v rámci platnej procesnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorý nepozná osobitnú kategóriu digitálneho dôkazu, no umožňuje ich začlenenie prostredníctvom všeobecných ustanovení o dokazovaní. Pozornosť sa sústreďuje najmä na otázky autenticity, integrity a čitateľnosti digitálnych výstupov, ako aj na rozdelenie dôkazného bremena medzi sporové strany. Osobitná pozornosť je venovaná procesným úskaliam znaleckého dokazovania pri digitálnych dôkazoch, najmä v situáciách, keď posúdenie technických aspektov presahuje bežné poznatky súdu a strán. Analýza je doplnená o reflexiu relevantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR a o vývojové súvislosti vyplývajúce z návrhu nového Občianskeho zákonníka.

Príspevok skúma požiadavky na kvalifikované a včasné uplatnenie hmotno-právnych námietok v civilnom sporovom konaní so zameraním na námietku premlčania. Rozoberá povahu skutkových tvrdení, zásadu koncentrácie konania a rozdiel medzi kvalifikovanými a nekvalifikovanými námietkami. Poukazuje na relevantnú judikatúru, ktorá obmedzuje oneskorené uplatnenie námietok, najmä v odvolacom konaní, a zároveň konfrontuje tento prístup s názorom, podľa ktorého zákaz novôt podľa § 366 Civilného sporového poriadku nedopadá na právnu argumentáciu, ale len na nové skutkové tvrdenia a dôkazy. Navrhuje de lege ferenda opatrenia na zvýšenie právnej istoty a efektívnosti konania pri rešpektovaní princípu spravodlivého procesu a osobitného postavenia nezastúpených procesných strán. Príspevok má vedome diskusný charakter a reaguje na judikatórne závery publikované pod č. R 9/2025, najmä na otázku hranice medzi koncentráciou konania a spravodlivým výsledkom sporu.

Úvod Staršie odborné publikácie z oblasti civilného procesu sa problematikou medzitýmneho rozsudku zaoberali iba okrajovo. Domnievame sa, že uvedené bolo dôsledkom okrem iného nedostatočnej právnej úpravy medzitýmneho rozsudku obsiahnutej...

Článok sa zaoberá elektronickým doručovaním v civilnom konaní so zameraním na "konkurenciu" medzi formálne chápanou fikciou doručenia a materiálnou požiadavkou reálnej informovanosti adresáta. Analyzuje vzťah Civilného sporového poriadku a zákona o e-Governmente, pričom poukazuje na kogentnú povahu doručovania do aktivovanej elektronickej schránky a na význam § 32 a § 33 zákona o e-Governmente pre vznik a prelomenie fikcie doručenia. Na základe judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR rozpracúva kritériá, za ktorých je uplatnenie fikcie doručenia ústavne akceptovateľné, a zaoberá sa otázkou, ako majú súdy pristupovať k tvrdeniam o technických výpadkoch systému elektronických schránok. Pozornosť venuje aj situáciám, keď procesná strana (príp. účastník) taktizuje pri preberaní elektronických zásielok alebo sa s obsahom rozhodnutia oboznámi nahliadnutím do elektronického spisu, pričom formálne prevzatie odkladá. V komparatívnej rovine článok vychádza zo skúseností Českej republiky s fikciou doručenia pri dátových schránkach a zdôrazňuje potrebu rovnováhy medzi právnou istotou, efektívnosťou konania a ochranou práva na spravodlivý proces. V závere formuluje návrhy de lege ferenda smerujúce k lepšiemu prepojeniu Civilného sporového poriadku a zákona o e-Governmente, k precizovaniu pravidiel pre technické výpadky a k obmedzeniu procesného taktizovania pri elektronickom doručovaní.

Článok sa zaoberá problematikou právnej možnosti zabezpečovania nárokov poškodených osôb prostriedkami podľa Civilného sporového poriadku, a to v situáciách, kedy si poškodení svoje nároky uplatnili v adhéznom konaní, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou trestného konania. Autor tak reaguje na právne závery vyplývajúce z recentnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, konkrétne z rozhodnutia R 4/2025. Autor prostredníctvom článku vymedzuje povahu adhézneho konania a nárokov, ktoré sú v ňom uplatňované, a následne analyzuje, či civilná procesualistika umožňuje tieto nároky zabezpečovať inštitútom zabezpečovacieho opatrenia. Autor sa napokon v článku venuje aj porovnaniu efektivity a právnych účinkov zabezpečovania nárokov poškodeného prostriedkami civilného a trestného práva.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2024 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") a ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dodatkový protokol") uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len "okresný súd") č. k. 24C/22/2019-131 z 3. decembra 2019 a jeho rozsudkom č. k. 24C/22/2019-283 zo 6. mája 2021, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len "krajský súd") č. k. 7Co/9/2022-373 z 18. mája 2022 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 1Cdo/33/2023 z 20. marca 2024, a v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. marca 2024 ju prijal na ďalšie konanie.

Príspevok sa zaoberá problematikou nejednoznačnosti právnej úpravy v súvislosti s uplatňovaním prostriedkov procesného útoku a obrany, predovšetkým v súvislosti s navrhovaním dôkazov. Z právnej úpravy jednoznačne nevyplýva, či strana, ktorá má povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, môže kedykoľvek počas konania zobrať svoj návrh na vykonanie dôkazu späť, a či je súd takýmto späťvzatím viazaný. Inými slovami, či môže súd dôkaz vykonať aj po tom, čo strana súdu oznámila, že na vykonaní dôkazu netrvá a svoj návrh na vykonanie dokazovania zobrala späť. Táto nejednoznačnosť má za následok rozdielny prístup súdu a nerešpektovanie „späťvzatím“ návrhu na vykonanie dôkazov, a to ani v prípadoch, ak je späťvzatie návrhu logicky odôvodnené zmenou pomerov v prebiehajúcom konaní.

Stav non liquet sa týka zisťovania skutkového stavu a predstavuje stav, kedy súd už vyčerpal všetky možnosti pre objasnenie skutkového stavu a napriek tomu sudca nenadobudol vnútorné presvedčenie o pravdivosti...

Úvod Vynález a rozvoj internetu za ostatných 50 rokov bol určite jedným z najdôležitejších technologických vynálezov dvadsiateho storočia. Jeho vznik a fungovanie výrazne ovplyvnilo množstvo aspektov každodenného života, najmä komunikáciu,...

Dokazovanie je proces, v ktorom sa v súdnom konaní preukazujú sporné a pre spor významné skutočnosti. V procese dokazovania je nevyhnutné určiť, ktoré skutočnosti má preukazovať ktorá strana. Inak povedané,...

1 Úvod Hneď na úvod je vhodné uviesť, že ambíciou tohto príspevku nie je a ani nemôže byť holistický prístup k problematike prieťahov v odvolacom konaní, ktorého výsledkom by...

Významný právny teoretik 19. storočia, Rudolf von Ihering, vníma právo ako živú silu, ako výsledok boja. Každý človek je v boji za vlastné právo súčasne bojovníkom za právo v záujme spoločnosti a tento boj má človeku pomôcť uvedomiť si vlastné postavenie nositeľa subjektívnych práv pri obrane svojich legitímnych záujmov.

Anotácia Príspevok sa zaoberá aplikáciou procesného inštitútu rozsudku pre zmeškanie, ktorý vychádza z princípu zodpovednosti strany za výsledok konania, smeruje k rýchlemu prejednaniu veci a rozhodnutiu. V minulosti bolo značným problémom súdnej praxe časté a mnohokrát aj nekonečné odročovanie pojednávaní z dôvodu, že sa na pojednávanie niekto nedostavil a to buď bez ospravedlnenia, alebo z dôvodu, ktorý nebolo možné považovať za ospravedlniteľný, prípadne bol zjavne "vymyslený". Rozsudok pre zmeškanie predstavuje osobitný druh súdneho rozhodnutia, ktorý predstavuje následok procesnej pasivity v sporovom konaní. Annotation The article deals with the application of the procedural institute of judgment by default, which is based on the principle of the party's responsibility for the result. It aims at a quick hearing of the case and a decision. In the past, a significant problem in court practice was the frequent and often even endless postponement of hearings due to the fact that someone did not appear at the hearing, either without an excuse or for a reason that could not be considered justifiable or was apparently "made up". A special type of court decision results from the procedural passivity of the procedural parties in the dispute proceedings.

Autor sa v príspevku venuje implementácii inštitútu zabezpečovacieho opatrenia do civilného procesu. Zdôrazňuje najmä potrebu ekonomického a praktického pohľadu na právne pravidlá, ktoré jeho aplikáciu ovplyvňujú. Naznačuje množstvo otázok, ktoré jeho spájanie so záložným právom vyvoláva. Zabezpečovacie opatrenia zároveň porovnáva s podobnými inštitútmi v nemeckom a švajčiarskom práve. Nastoľuje otázku posudzovania nariadeného zabezpečovacieho opatrenia ako zabezpečovacieho opatrenia na účely insolvenčných konaní. Argumentáciou dospieva k záveru, že zabezpečovacie opatrenie sa na insolvenčnej podstate dlžníka voči iným veriteľom nepresadzuje.

Článok sa zaoberá inštitútom predbežného právneho posúdenia veci z pohľadu aplikačnej praxe a nadväzuje na doterajšie odborné príspevky k tejto téme. Snahou autora je pripomenúť pôvodný úmysel zákonodarcu a konkretizovať hranice obsahu a rozsahu predbežného stanoviska súdu. Na tieto účely je v poslednej časti článku koncipované navrhované znenie § 181a CSP (ako potenciálny návrh de lege ferenda).

Príspevok sa venuje otázke, čo je arbitrárne právne posúdenie, aký je jeho vzťah k nesprávnemu právnemu posúdeniu, a tomu, či je arbitrárne právne posúdenie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Jeho ambíciou je zodpovedať na otázku, či je potrebné arbitrárne právne posúdenie namietať ako prvý dovolací dôvod podľa § 431 CSP alebo ako druhý dovolací dôvod podľa § 432 CSP, teda ako nesprávne právne posúdenie. Zodpovedanie uvedených otázok má praktický dopad a môže uľahčiť a najmä zjednotiť posudzovanie prípustnosti dovolania dovolateľmi, ako aj dovolacím súdom. Nakoniec to má význam aj pre ústavný súd, ktorý v rámci posudzovania prípustnosti ústavnej sťažnosti skúma vyčerpanie dostupných opravných prostriedkov v rámci všeobecného súdnictva.