Civilné konanie

Článok sa zaoberá elektronickým doručovaním v civilnom konaní so zameraním na "konkurenciu" medzi formálne chápanou fikciou doručenia a materiálnou požiadavkou reálnej informovanosti adresáta. Analyzuje vzťah Civilného sporového poriadku a zákona o e-Governmente, pričom poukazuje na kogentnú povahu doručovania do aktivovanej elektronickej schránky a na význam § 32 a § 33 zákona o e-Governmente pre vznik a prelomenie fikcie doručenia. Na základe judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR rozpracúva kritériá, za ktorých je uplatnenie fikcie doručenia ústavne akceptovateľné, a zaoberá sa otázkou, ako majú súdy pristupovať k tvrdeniam o technických výpadkoch systému elektronických schránok. Pozornosť venuje aj situáciám, keď procesná strana (príp. účastník) taktizuje pri preberaní elektronických zásielok alebo sa s obsahom rozhodnutia oboznámi nahliadnutím do elektronického spisu, pričom formálne prevzatie odkladá. V komparatívnej rovine článok vychádza zo skúseností Českej republiky s fikciou doručenia pri dátových schránkach a zdôrazňuje potrebu rovnováhy medzi právnou istotou, efektívnosťou konania a ochranou práva na spravodlivý proces. V závere formuluje návrhy de lege ferenda smerujúce k lepšiemu prepojeniu Civilného sporového poriadku a zákona o e-Governmente, k precizovaniu pravidiel pre technické výpadky a k obmedzeniu procesného taktizovania pri elektronickom doručovaní.

Článok sa zaoberá problematikou právnej možnosti zabezpečovania nárokov poškodených osôb prostriedkami podľa Civilného sporového poriadku, a to v situáciách, kedy si poškodení svoje nároky uplatnili v adhéznom konaní, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou trestného konania. Autor tak reaguje na právne závery vyplývajúce z recentnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR, konkrétne z rozhodnutia R 4/2025. Autor prostredníctvom článku vymedzuje povahu adhézneho konania a nárokov, ktoré sú v ňom uplatňované, a následne analyzuje, či civilná procesualistika umožňuje tieto nároky zabezpečovať inštitútom zabezpečovacieho opatrenia. Autor sa napokon v článku venuje aj porovnaniu efektivity a právnych účinkov zabezpečovania nárokov poškodeného prostriedkami civilného a trestného práva.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2024 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov, ktorou namietali porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") a ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dodatkový protokol") uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len "okresný súd") č. k. 24C/22/2019-131 z 3. decembra 2019 a jeho rozsudkom č. k. 24C/22/2019-283 zo 6. mája 2021, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len "krajský súd") č. k. 7Co/9/2022-373 z 18. mája 2022 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 1Cdo/33/2023 z 20. marca 2024, a v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. marca 2024 ju prijal na ďalšie konanie.

Príspevok sa zaoberá problematikou nejednoznačnosti právnej úpravy v súvislosti s uplatňovaním prostriedkov procesného útoku a obrany, predovšetkým v súvislosti s navrhovaním dôkazov. Z právnej úpravy jednoznačne nevyplýva, či strana, ktorá má povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, môže kedykoľvek počas konania zobrať svoj návrh na vykonanie dôkazu späť, a či je súd takýmto späťvzatím viazaný. Inými slovami, či môže súd dôkaz vykonať aj po tom, čo strana súdu oznámila, že na vykonaní dôkazu netrvá a svoj návrh na vykonanie dokazovania zobrala späť. Táto nejednoznačnosť má za následok rozdielny prístup súdu a nerešpektovanie „späťvzatím“ návrhu na vykonanie dôkazov, a to ani v prípadoch, ak je späťvzatie návrhu logicky odôvodnené zmenou pomerov v prebiehajúcom konaní.

Stav non liquet sa týka zisťovania skutkového stavu a predstavuje stav, kedy súd už vyčerpal všetky možnosti pre objasnenie skutkového stavu a napriek tomu sudca nenadobudol vnútorné presvedčenie o pravdivosti...

Úvod Vynález a rozvoj internetu za ostatných 50 rokov bol určite jedným z najdôležitejších technologických vynálezov dvadsiateho storočia. Jeho vznik a fungovanie výrazne ovplyvnilo množstvo aspektov každodenného života, najmä komunikáciu,...

Dokazovanie je proces, v ktorom sa v súdnom konaní preukazujú sporné a pre spor významné skutočnosti. V procese dokazovania je nevyhnutné určiť, ktoré skutočnosti má preukazovať ktorá strana. Inak povedané,...

1 Úvod Hneď na úvod je vhodné uviesť, že ambíciou tohto príspevku nie je a ani nemôže byť holistický prístup k problematike prieťahov v odvolacom konaní, ktorého výsledkom by...

Významný právny teoretik 19. storočia, Rudolf von Ihering, vníma právo ako živú silu, ako výsledok boja. Každý človek je v boji za vlastné právo súčasne bojovníkom za právo v záujme spoločnosti a tento boj má človeku pomôcť uvedomiť si vlastné postavenie nositeľa subjektívnych práv pri obrane svojich legitímnych záujmov.

Anotácia Príspevok sa zaoberá aplikáciou procesného inštitútu rozsudku pre zmeškanie, ktorý vychádza z princípu zodpovednosti strany za výsledok konania, smeruje k rýchlemu prejednaniu veci a rozhodnutiu. V minulosti bolo značným problémom súdnej praxe časté a mnohokrát aj nekonečné odročovanie pojednávaní z dôvodu, že sa na pojednávanie niekto nedostavil a to buď bez ospravedlnenia, alebo z dôvodu, ktorý nebolo možné považovať za ospravedlniteľný, prípadne bol zjavne "vymyslený". Rozsudok pre zmeškanie predstavuje osobitný druh súdneho rozhodnutia, ktorý predstavuje následok procesnej pasivity v sporovom konaní. Annotation The article deals with the application of the procedural institute of judgment by default, which is based on the principle of the party's responsibility for the result. It aims at a quick hearing of the case and a decision. In the past, a significant problem in court practice was the frequent and often even endless postponement of hearings due to the fact that someone did not appear at the hearing, either without an excuse or for a reason that could not be considered justifiable or was apparently "made up". A special type of court decision results from the procedural passivity of the procedural parties in the dispute proceedings.

Autor sa v príspevku venuje implementácii inštitútu zabezpečovacieho opatrenia do civilného procesu. Zdôrazňuje najmä potrebu ekonomického a praktického pohľadu na právne pravidlá, ktoré jeho aplikáciu ovplyvňujú. Naznačuje množstvo otázok, ktoré jeho spájanie so záložným právom vyvoláva. Zabezpečovacie opatrenia zároveň porovnáva s podobnými inštitútmi v nemeckom a švajčiarskom práve. Nastoľuje otázku posudzovania nariadeného zabezpečovacieho opatrenia ako zabezpečovacieho opatrenia na účely insolvenčných konaní. Argumentáciou dospieva k záveru, že zabezpečovacie opatrenie sa na insolvenčnej podstate dlžníka voči iným veriteľom nepresadzuje.

Článok sa zaoberá inštitútom predbežného právneho posúdenia veci z pohľadu aplikačnej praxe a nadväzuje na doterajšie odborné príspevky k tejto téme. Snahou autora je pripomenúť pôvodný úmysel zákonodarcu a konkretizovať hranice obsahu a rozsahu predbežného stanoviska súdu. Na tieto účely je v poslednej časti článku koncipované navrhované znenie § 181a CSP (ako potenciálny návrh de lege ferenda).

Príspevok sa venuje otázke, čo je arbitrárne právne posúdenie, aký je jeho vzťah k nesprávnemu právnemu posúdeniu, a tomu, či je arbitrárne právne posúdenie vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP. Jeho ambíciou je zodpovedať na otázku, či je potrebné arbitrárne právne posúdenie namietať ako prvý dovolací dôvod podľa § 431 CSP alebo ako druhý dovolací dôvod podľa § 432 CSP, teda ako nesprávne právne posúdenie. Zodpovedanie uvedených otázok má praktický dopad a môže uľahčiť a najmä zjednotiť posudzovanie prípustnosti dovolania dovolateľmi, ako aj dovolacím súdom. Nakoniec to má význam aj pre ústavný súd, ktorý v rámci posudzovania prípustnosti ústavnej sťažnosti skúma vyčerpanie dostupných opravných prostriedkov v rámci všeobecného súdnictva.

Náhrada tzv. stratenej šance nie je v našich právnych podmienkach príliš známa, no napriek tomu sa s použitím tohto pojmu v praxi stretávame, a to najmä v medicínskych sporoch. Jej uplatnenie je možné vidieť predovšetkým v prípadoch neistej kauzality, ktorú je možné korigovať viacerými spôsobmi, pričom jedným z nich je práve teória straty šance. Ide o koncept, ktorý je výnimočný v tom, že prichádza so sui generis chráneným statkom, a to šancou. Nechráni sa teda život ani zdravie, ale chráni sa šanca jednotlivca, ktorá predstavuje novú nahraditeľnú a reparovateľnú ujmu. Spôsob použitia tejto teórie v praxi a jej prípadné možné uplatnenie v rámci slovenského deliktného práva sú síce zaujímavé, no prinajmenšom sporné.

Anotácia Príspevok sa zaberá aplikáciou procesných inštitútov zodpovednosti strany za výsledok súdneho sporu, najmä v kontexte viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi, či povinnosťou odvolacieho súdu vyjadriť právny názor, ak dospel k odlišným právnym záverom ako súd prvej inštancie. Uvedené inštitúty procesného práva konfrontujeme s inštitútmi procesného práva podľa predchádzajúcej právnej úpravy (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok), ako aj so súdnou praxou, ktorá nahliada na procesnú zodpovednosť strany v kontexte požiadavky na určitú kvalitu procesných úkonov strán odlišne. Annotation The article deals with the application of the procedural institutions of the party's responsibility for the outcome of the court case, especially in the context of the appellate court being bound by the grounds of appeal, or the appellate court's obligation to express a legal opinion if it reached different legal conclusions than the court of first instance. We confront the aforementioned institutes of procedural law with the institutes of procedural law according to the previous legislation (Act No. 99/1963 Coll. Civil Procedure Code), as well as with judicial practice, which looks at the procedural responsibility of the party differently in the context of the requirement for a certain quality of procedural actions of the parties.

Obsah tohto odborného článku je zameraný na problematiku identifikácie osoby odosielateľa emailu. Autor sa venuje právnej podstate emailovej komunikácie, autentifikácii emailu, lokalizácii IP adresy a následne určeniu osoby odosielateľa emailu.

V príspevku sa autor snaží mapovať súčasnú právnu úpravu vád (nedostatkov) rozhodnutí orgánov právnických osôb súkromného práva, právne následky týchto vád a možnosti ich autoritatívneho súdneho určenia. V nadväznosti na skôr prezentované názory o rozhodnutiach orgánov právnických osôb ako právnych úkonov sa autor snaží odôvodniť, že hoci spravidla chýba osobitná právna úprava, ktorá by upravovala dôvody neplatnosti rozhodnutí orgánov právnických osôb, môžeme na ne aplikovať všeobecné pravidlá o absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Taktiež absencia úpravy osobitnej žaloby, ktorej predmetom je prieskum rozhodnutí orgánu právnickej osoby súkromného práva, nevylučuje možnosť podať všeobecnú určovaciu žalobu podľa Civilného sporového poriadku.

Uplatňovanie majetkového cenzu v rámci dovolacieho konania v sporoch s ochranou slabšej strany v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR podnietilo úvahy o vhodnosti aplikácie tohto cenzu len na slabšiu stranu a tým spôsobené odopretie prístupu k dovolaniu druhej strany. Majetkový cenzus je diskutabilný aj v kontexte sporov o nárok na náhradu škody na zdraví.K stavu právnej neistoty prispieva nekonzistentnosť rozhodnutí zo strany Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.

Žalovaný může kdykoliv v průběhu řízení uznat nárok, který je proti němu žalobou uplatňován. Procesním následkem je vydání rozsudku pro uznání, který slovenský soud vydá pouze k návrhu žalobce.V českém právním prostředí lze nadto rozsudek pro uznání použít i bez výslovné vůle žalovaného, nebo dokonce přímo proti jeho vůli, a to na základě fikce (domněnky) uznání.

V súvislosti s rekodifikáciou civilného práva procesného prišlo, okrem iného, aj k výraznej koncepčnej zmene dočasných (neodkladných a zabezpečovacích) opatrení súdu. V súvislosti so stručnosťou právnej úpravy sa tak vynára otázka, ktorý druh dočasného opatrenia treba použiť na účely zabezpečenia peňažných prostriedkov na bankovom účte. Článok razí tézu, že v takomto prípade sa možno vždy domáhať nariadenia neodkladného opatrenia. Problematickým aspektom však je aj rozsah zabezpečenia peňažných prostriedkov, ktorý by mal korelovať s rozsahom následnej exekúcie. Vzhľadom na absenciu podrobnej právnej úpravy však zákon túto otázku nerieši.