Passive legitimacy in cases of damage to the honour, dignity and good reputation by statements of persons, used for informing about the execution of public power (Part1).Honour, dignity or reputation can be affected by, among other things, statements made by leading politicians, spokespeople for state institutions or the content of press releases provided to the media when informing them about the exercise of public authority. Since the media, further disseminating this information, are not responsible for its veracity, it is necessary to reliably identify the entity responsible for such effects. Slovak judicial practice assesses actions in these cases under the provisions of the Civil Code on protection of personal rights and concludes that the entity responsible for the effect is not the state, but the state institution responsible for the statement of the natural person, because that person does not act directly on behalf of the state. However, these conclusions were drawn without careful consideration being given to the possibility of judging these claims under the Public Liability Act. When examining this problem, it is also necessary to address the theoretical starting point of the problem, in particular the nature of the liability of the state and state institutions, the requirements for there to arise liability for damages and non material damage outside the exercise of public authority, the nature and extent of liability for damage and nonmaterial damage in the exercise of public authority, the interrelationships between the rules governing liability in both cases and also the concept of liability for others in the conclusions of legal theory and practice.
Pasívna legitimácia pri zásahoch do cti, dôstojnosti a dobrej povesti výrokmi osôb použitých pri informovaní o výkone verejnej moci (1. časť)
Vydáno:
64 minút čítania
KERECMAN, P.: Pasívna legitimácia pri zásahoch do cti, dôstojnosti a dobrej povesti výrokmi osôb použitých pri informovaní o výkone verejnej moci (1. časť). Právny obzor, 104, 2021, č. 3, s. 208 - 228.
Key words:
exercise of public authority, personal rights, liability for the actions of a representative, compensation for non-material damage1. Na úvod
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu cti, dôstojnosti fyzickej osoby alebo dobrej povesti právnickej osoby je nie len to, že došlo k zásahu do týchto práv, ktorý je neoprávnený a objektívne spôsobilý privodiť ujmu na týchto právach, ale aj ustálenie subjektu, ktorý je za takýto zásah zodpovedný, teda je nositeľom povinnosti od takéhoto zásahu upustiť a odstrániť jeho následky poskytnutím satisfakcie. Nie vždy je však priamy pôvodca zásahu totožný so subjektom, ktorý je za zásah zodpovedný. Zodpovedným subjektom môže byť fyzická osoba, právnická osoba ale i štát.
Vyriešenie tejto otázky môže byť zložité najmä vtedy, keď do úvahy prichádza viacero zodpovedných subjektov. Tak je tomu aj v prípadoch, keď k zásahu do cti, dôstojnosti alebo dobrej povesti dôjde obsahom informácií poskytnutých masovým médiám pri informovaní o činnosti štátnych orgánov. Takéto informácie poskytujú totiž médiám konkrétne fyzické osoby, ktoré používa štát alebo jeho orgán, pri plnení svojich úloh. Ide tu nie len o hovorcov jednotlivých štátnych orgánov, ale aj o ústavných činiteľov (minister, predseda vlády, prezident, verejný ochranca práv a pod.).
Zdanlivo jednoznačné schematické riešenie týchto prípadov spočívajúce v závere, podľa ktorého samotná fyzická osoba za zásah (ak nejde o exces z plnenia povinností) nezodpovedá a zodpovedným má byť subjekt, ktorý ju na túto činnosť použil, problém nevyčerpáva. Rozhodovacia prax totiž na otázku, či je v takýchto prípadoch zodpovedným štát alebo jeho orgán (iná právnická osoba zriadená štátom) nedala presvedčivú odpoveď napriek existencii viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Pritom spoľahlivé vyriešenie tejto otázky je predpokladom reálneho naplnenia základného práva na ochranu cti, dôstojnosti, súkromia a dobrej povesti (čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky) poškodenej osoby, pretože nemožno pripustiť, aby táto ochrana bola zmarená iba pre nejasné posudzovanie pasívnej vecnej legitimácie v súdnom konaní.
2. O rôznej povahe zodpovednosti štátu a štátnych inštitúcií
Štát plní svoje funkcie prostredníctvom rôznych osôb, zložiek či orgánov v rozsahu právnym poriadkom zverenej právomoci a pôsobnosti. Štát sám nielen stanovuje pravidlá a kontroluje ich dodržiavanie, no o svojej činnosti aj informuje. Pri všetkých činnostiach štátu, resp. jeho orgánov, môže dôjsť k pochybeniam. Je to dané predovšetkým tým, že v mene štátu konajú ľudia a tí zo svojej prirodzenej nedokonalosti robia chyby. Hoci v mene štátu koná človek, predpokladá sa, že štát robiť chyby nemá.
1)
Štát môže mať v právnych vzťahov dvojaké postavenie. Ak vstupuje do právneho vzťahu ako subjekt v rovnom postavení s inými účastníkmi tohto vzťahu, stáva sa účastníkom vzťahov súkromnoprávnych.
2)
Ak je obsahom právneho vzťahu výkon
štátnej moci
, ide o vzťah verejnoprávny, v ktorom má štát nadradené (vrchnostenské) postavenie. Štátna moc (ako forma verejnej moci)
3)
je vykonávaná
prostredníctvom
orgánov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci a môže byť nimi uplatňovaná iba v súlade s princípom legality, t.j. na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý usta noví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Účelom zásady "čo nie je dovolené, je zakázané" je vytvorenie právnej istoty pre subjekty súkromného práva, že štátne orgány nebudú voči nim konať v rozpore so svojou právomocou a že sa budú správať v súlade s právnym poriadkom
4)
. Každý občan má (totiž) právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje ústava a ďalšie zákony.
5)
Pretože štát ako abstraktná entita nemôže vykonávať svoje úlohy bezprostredne, vytvára si na tento účel osobitné orgány, ktoré
zastupujú štát
v jeho jednotlivých činnostiach.
6)
Štát realizuje svoje funkcie prostredníctvom
štátnych inštitúcii
. Sú nimi jednak
štátne orgány
, ktorých existencia je zakotvená v osobitných predpisoch, jednak rôzne ďalšie
štátne organizácie
(napr. príspevkové, rozpočtové) zriaďované buď priamo zákonom, alebo na jeho základe (vládne organizácie). Štátne orgány na rozdiel od štátnych organizácii sú reprezentantmi, držiteľmi a vykonávateľmi štátnej moci.
7)
Personálny substrát štátu
tvoria osoby, ktoré sú reprezentantmi verejnej moci (
ústavní činitelia
, resp.
verejní funkcionári)
8)
a osoby, ktoré plnia svoje úlohy vo verejnej alebo štátnej službe (
štátni zamestnanci
)
9)
.Pri výkone štátnej moci konajú štátne orgány priamo v mene štátu a svojím konaním štát zaväzujú. Ostatné funkcie plní štát predovšetkým prostredníctvom iných štátnych inštitúcií. Osobitná úprava (spravidla) stanovuje, že tieto konajú vo vlastnom mene. Štátne inštitúcie sú obvykle právnickými osobami (majú právnu subjektivitu) a svojím konaním v zákonom stanovených prípadoch zaväzujú iba samy seba. Aj niektoré štátne orgány však (popri výkone štátnej moci v mene štátu) plnia aj iné funkcie štátu, pričom v takýchto prípadoch konajú (podľa osobitných predpisov) vo vlastnom mene a svojím konaním tiež zaväzujú iba samy seba. Štát nemožno zamieňať s jeho štátnymi orgánmi a štátnymi inštitúciami. Postavenie štátu v právnych vzťahoch sa teda rozlišuje aj podľa toho, či výkon práv a povinností v danom právnom vzťahu realizuje štát sám vo vlastnom mene prostredníctvom svojej organizačnej zložky, alebo ich výkonom na základe právnej úpravy poveril iné subjekty, ktoré výkon práv a povinností realizujú vo vlastnom mene.
V prípade, ak štátne orgány pri výkone verejnej (štátnej) moci konajú v mene štátu, je nositeľom práv a povinností štát, v ktorého mene koná štátny orgán ako jeho organizačná zložka. Ak pri plnení iných funkcií štátu konajú štátne orgány a štátne organizácie (podľa osobitného predpisu) vo vlastnom mene, je nositeľom práv a povinností štátny orgán (organizácia). Tieto situácie je potrebné dôsledne rozlišovať, lebo od ich správneho rozlíšenia závisí odpoveď na otázku, ktorý subjekt je účastn