JUDr. Peter Kerecman, PhD.

Vyhotovovanie zápisnice o pojednávaní hlasným diktátom sudcu je predpokladom naplnenia procesných práv strán. Pretože zápisnica o pojednávaní je verejná listina, postup súdu pri oprave chýb v písaní a iných zrejmých nesprávností, ako aj pri rozhodovaní o návrhu na doplnenie zápisnice a námietkach proti zneniu zápisnice, by mal byť upravený v procesných normách. Upravený v nich by mal byť aj vzťah zápisnice o pojednávaní a zvukového záznamu z neho, a to z hľadiska prednosti a prezumpcie správnosti.

Časťou odôvodnenia rozsudku môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv strany konania alebo tretej osoby iba celkom výnimočne. Je to dôsledkom legitímnej požiadavky umožniť súdom vykonávať ich funkciu. Tieto prípady je potrebné posudzovať podľa všeobecných ustanovení o ochrane osobnosti. Za zásah zodpovedá štát, v mene ktorého vykonáva sudca súdnu moc. Zodpovednosť sudcu by mohla nastúpiť výlučne vtedy, ak by bol rozsudok vydaný mimo výkonu súdnej moci. Ak je zistený nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného, žaloba má byť bez ďalšieho zamietnutá.

KERECMAN, P. - JÁNOŠÍKOVÁ, M.: O ústavnosti limitácie výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci; Justičná revue, 73, 2021, č. 1, s. 1 - 16. 1 Na...

Slovenská právna úprava práva na odpoveď v zásade rešpektuje európske princípy, hoci je charakteristická minimalistickým rozsahom predmetu práva na odpoveď a prísnymi formálnymi podmienkami jeho realizácie. Súdna prax nedoceňuje, že účelom práva na odpoveď je aj ochrana pluralizmu informácií. Súdy aplikujú inštitút neprimerane formalisticky. To prakticky diskvalifikuje právo na odpoveď ako prostriedok obnovenia rovnováhy v prístupe k verejnej mienke medzi jednotlivcami a médiami v primeranom čase. As a matter of fact, the law of the Slovak Republic applicable to the right of reply respects the European principles, although it covers the minimum scope of the subject of the right of reply and defines strict formal requirements regarding the exercise of such right. The judicial practice does not sufficiently appreciate that the right of reply pursues the protection against the pluralism of the information. The courts apply this right in an unreasonably formalistic manner. All this practically disqualifies the right of reply as the means for the restoration of the balance in the approach to the public opinion between individuals and media within an adequate period of time.