Význam advokátskych rodín v štruktúre slovenskej advokácie v medzivojnovom Československu.

In interwar Czechoslovakia the arrival of young adepts to the legal profession was influenced not only by the objective position of advocacy in society determined by legal regulations (in particular the length of articled clerk´s experience, degree of internal professional freedom) and by economic situation of the lawyers or perception of this profession by the public, but also by the family environment. The specific features of Slovakia were a relatively small territory, the ideological closeness of the profession´s members, which appeared already in the hungarian period, especially among nation-oriented lawyers, and the fact that law offices were established directly in homes of the lawyers, where their families lived. These circumstances also contributed to the establishment of family relations among lawyers. lawyer´s families were connected by marriages of sisters and daughters of lawyers with their colleagues. The lawyers employed in their offices not only their sons, but also their other relatives. In some cases, several siblings worked as lawyers. The most important Slovak lawyer´s families were the Mudroňs, the halašas, the Daxners, the Fajnors, the Jesenskys and the bazovskys. Many renowned pre-revolution lawyers transferred their legal practices to their sons (e.g. J. Dérer, C. horváth, S. Medvecký, P. Jamnický, a. Pivko, E. Stodola) or nephews (e.g. I. Markovič, M. Mičura, D. Okáli). The lawyer´s profession was later transferred from fathers to daughters and marriages between female lawyers (articled clerks) and male lawyers were concluded - they often performed the legal profession together. lawyer´s families in Slovakia in the interwar period were an important bearer of traditional values of the legal profession and contributed to its development.

Na jeseň v roku 1941 vydalo pražské vydavateľstvo Novina český preklad knihy la vita dell'avvocato (Život advokáta)¹⁾, ktorej autormi sú bratia advokáti Pierluigi a Ettore érizzo. boli synmi Paola Francesca érizzo, ktorý advokáciu vykonával v talianskom Janove päť desaťročí. Pracovali veľa rokov spoločne a po otcovej smrti kanceláriu prevzali. v knihe sa autori vyznávajú z lásky k advokátskemu povolaniu a vysvetľujú, ako sa v nich zrodila: ""²⁾

K odovzdávaniu advokátskeho povolania z otca na syna dochádzalo aj v medzivojnovej slovenskej spoločnosti. advokátske rodiny sa spájali i sobášmi medzi dcérami či sestrami advokátov a ich kolegami. Do advokátskych kancelárií nastupovali i ďalší príbuzní advokáta, ktorých z dôvodov rodinných väzieb advokát zamestnal ako koncipientov. Po vstupe žien do advokácie pribudol nový fenomén - advokátske manželstvá. Rozširujúce sa advokátske rodiny mali na vývoj personálnej štruktúry medzivojnovej slovenskej advokácie nezanedbateľný vplyv.

Rodina je jedným najvýznamnejších činiteľov pri výbere povolania. Rozhodnutie mladého právnika vstúpiť do advokácie, ale i záujem jeho rodičov, aby mu povolanie odovzdali, sú však formované viacerými faktormi. Patrí medzi ne najmä právna úprava výkonu povolania, ktorá stanovuje podmienky vstupu do povolania a mieru slobody advokácie ako predpoklad naplnenia účelu povolania, ale aj celkový - najmä hospodársky - stav advokácie a jej postavenie v spoločnosti, či počet advokátov v danom čase. Ďalšími faktormi sú napríklad atmosféra v stave či vnímanie advokátskeho povolania spoločnosťou.

Pred prvou svetovou vojnou (ku koncu roka 1913) bolo zapísaných do zoznamov advokátov so sídlom na území dnešného Slovenska³⁾ spolu 1 117 advokátov⁴⁾. O stave po vojne v roku 1918 kompletné údaje chýbajú, posledné známe sú z konca roka 1917. Možno z nich usúdiť, že povojnové počty poklesli oproti predvojnovým o viac než desať percent⁵⁾ a celkový počet advokátov zapísaných so sídlom na území dnešného Slovenska iba mierne prekračoval tisíc. Po vzniku ČSR a vytvorení matričnej evidencie advokátov novovzniknutou advokátskou komorou v Turčianskom Sv. Martine sú prvé úplné údaje z roku 1922, keď bolo zapísaných so sídlom na Slovensku⁶⁾ 914 advokátov⁷⁾. Počet advokátov postupne narastal - v roku 1925 bolo zapísaných 982 advokátov⁸⁾, v roku 1930 už 1 034 advokátov⁹⁾, o päť rokov neskôr 1 158 advokátov¹⁰⁾ a ku koncu roka 1937 až 1 193 advokátov¹¹⁾. Po územných stratách v dôsledku viedenskej arbitráže ku koncu roka 1938 už iba 1 042¹²⁾, resp. po vzniku tzv. slovenského štátu¹³⁾ 947 advokátov¹⁴⁾. hoci počet advokátov od vzniku ČSR do roka 1938 postupne rástol, trvalo nakoniec sedemnásť rokov, kým dosiahol predvojnový stav (v priebehu roka 1935¹⁵⁾ ).

K dopĺňaniu advokátskeho stavu po prvej svetovej vojne prispeli urýchlené legislatívne zmeny. Už v januári 1919 boli vytvorené na území Slovenska podmienky na vykonávanie advokátskej skúšky zriadením skúšobnej komisie v banskej bystrici¹⁶⁾, neskôr v Turčianskom Sv. Martine¹⁷⁾. v prechodnom období do konca roka 1920 bolo umožnené skladať advokátsku skúšku už po vykonaní dvojročnej praxe¹⁸⁾. Od roka 1920 mohlo dochádzať k presídleniu advokáta z Čiech na Slovensko¹⁹⁾. Dĺžka osnovníckej praxe bola v roku 1924 skrátená z dovtedajších šiestich na päť rokov²⁰⁾. znova predĺžená na šesť rokov bola až v roku 1936.