Nastolenie spravodlivosti v spoločenských vzťahoch v predstavách adresátov právnych noriem zahŕňa nielen požiadavku spravodlivého vyriešenia sporu, či potrestania skutočného páchateľa trestného činu, ale aj požiadavku odplaty pre tých, ktorí rozhodujú, avšak svojmu poslaniu sa spreneverili a vyniesli nespravodlivé rozhodnutie. Pretože nejde len o odplatu, ale aj o satisfakciu pre postihnutého, postupne v práve vznikol koncept zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Zatiaľ čo vo svojich historických začiatkoch sankcia postihovala priamo rozhodujúcich sudcov, v priebehu storočí zodpovednosť za ich konanie prevzal štát, v mene ktorého súdnu moc vykonávajú
1)
.
Nejde tu však len o zákonnosť výroku súdneho rozhodnutia, ale ako ukazujú novšie skúsenosti z praxe, aj o obsah odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorým sa môže cítiť dotknutá strana konania, ale aj tretia osoba. Nastoľuje sa tak problém zodpovednosti za zásah do osobnostných práv (na občiansku česť, ľudskú dôstojnosť, súkromie, dobrú povesť) odôvodnením súdneho rozhodnutia, a to tak v civilnom, ako aj v trestnom konaní, s ktorým je spojená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch umožňuje priznať najmä zák. č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (§ 13) a zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
2)
. Podľa neho štát za podmienok v ňom stanovených, zodpovedá za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci (okrem iného) nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom [§ 3 ods. 1 písm. a), d)]. Uplatniť právo na náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 6 ods. 1). V prípade nesprávneho úradného postupu (§ 9 ods. 1) musí ísť o postup osôb, ktoré plnia úlohy orgánu verejnej moci a ktorý musí slúžiť výkonu verejnej moci; t. j. štát vystupuje ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní
3)
. Z tejto zodpovednosti je však vylúčený taký postup orgánu verejnej moci, ktorý sa priamo prejaví v rozhodnutí, ktorým je postup zavŕšený
4)
.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedna z jeho zákonom predpokladaných častí s vlastnou funkciou a zákonom predpísaným obsahom
5)
. V civilných veciach účelom odôvodnenia, ktoré vykladá opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť výroku, je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia
6)
. Odôvodnenie rozsudku v trestných veciach musí každého presvedčiť, že v ňom vyslovené rozhodnutie je jediné možné, správne a spravodlivé
7)
. Prípadná oprava odôvodnenia rozsudku je možná iba opravným uznesením prostredníctvom inštitútu iných zrejmých nesprávností
8)
. Návrh na jeho vydanie môže podať iba strana konania. Opravné prostriedky len proti odôvodneniu rozhodnutia nie sú prípustné
9)
. Dosiahnuť zrušenie rozhodnutia iba pre obsah (časti) jeho odôvodnenia teda nie je možné. Zodpovednosť za škodu (nemajetkovú ujmu), ako zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, preto neprichádza do úvahy. Rovnako neprichádza do úvahy ani zodpovednosť za nesprávny úradný postup, pretože odôvodenie je súčasťou rozhodnutia, ktorým je rozhodovací postup zavŕšený.
Náhrada nemajetkovej ujmy v občianskom zákonníku aj v zák. č.
514/2003 Z. z. sledujú rovnaký cieľ, poskytujú obdobnú možnosť nápravy. Ich vzájomný vzťah je vzťahom všeobecnej a špeciálnej normy. Zákon č.
514/2003 Z. z. sa uplatní iba tam, kde došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv pri výkone verejnej moci a to nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ zásah do osobnostných práv nemožno posúdiť podľa tejto špeciálnej normy, pretože nie je naplnená jej dispozícia, posúdi sa podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.
To je však iba jeden z problémov právneho posudzovania zodpovednosti za zásah do osobnostných práv odôvodnením súdneho rozhodnutia. Zásadnou otázkou ďalej je, či vôbec možno obsahom odôvodnenia súdneho rozhodnutia zasiahnuť do osobnostných práv neoprávnene a ak to možné je, o aké prípady pôjde a či zodpovedným za takýto neoprávnený zásah je štát, v mene ktorého bol rozsudok vydaný, alebo či a za akých okolností zodpovedným subjektom môže byť aj sudca ako osoba. Otázkou je i to, či práva z takejto zodpovednosti môže uplatňovať iba strana konania, alebo aj tretia osoba, ktorá sa odôvodnením súdneho rozhodnutia cíti dotknutá.
Tieto otázky sú v súčasnej rozhodovacej praxi riešené nejednotne.
2 Možno časťou odôvodnenia rozsudku zasiahnuť do osobnostných práv neoprávnene?
Staršia rozhodovacia prax na túto otázku odpovedala záporne, keď konštatovala, že
"
nemožno pripustiť žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia (odôvodnenia rozhodnutia) proti orgánu, ktorý je povolaný také rozhodnutie urobiť. Náprave tu slúžia opravné prostriedky proti rozhodnutiu, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia podľa § 165 O.s.p.
10)
". Za správny bol označený postup súdu, ktorý zamietol žalobu, v ktorej sa žalo
