Navrhovaná úprava odporovateľnosti právnym úkonom

Právna úprava odporovateľnosti sa v súčasnosti nachádza v dvoch paragrafoch Občianskeho zákonníka - ďalej aj "OZ" (§ 42a a § 42b) a právom ju možno označiť za nedostatočnú. To si uvedomuje aj predkladateľ, preto už vo všeobecnej časti dôvodovej správy novely Občianskeho zákonníka (ďalej aj "návrh") uvádza, že preto Už na prvý pohľad je viditeľné rozšírenie úpravy odporovateľnosti - namiesto dvoch je navrhnutých celkovo 15 paragrafov. Pri porovnaní so zahraničnými úpravami (Nemecko - 18, Rakúsko - 20, Poľsko - 8, Švajčiarsko - 8) možno rozsah úpravy považovať za primeraný. Väčší počet ustanovení umožňuje racionálnejšie zoskupiť upravovanú matériu, čím sa vo výsledku dosiahne aj jej väčšia prehľadnosť. Rovnako pozitívne možno zhodnotiť systematické zaradenie odporovateľnosti do všeobecnej časti záväzkového práva. Odporovateľnosť vo svojej podstate nie je otázkou vady právnych úkonov, pretože odporovaný právny úkon žiadnou vadou netrpí. Skutočnou podstatou odporovania je samotný odporovací nárok, teda nárok veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky z toho, o čo sa zmenšil dlžníkov majetok. Odporovací nárok možno teda (podobne ako nárok na náhradu škody alebo na vydanie bezdôvodného obohatenia) považovať za nárok vzniknutý zo zákona. Jeho úprava medzi všeobecnými ustanoveniami o záväzkoch v Občianskom zákonníku (podobne ako napr. v Poľsku) je preto vcelku racionálna.

Problémy existujúcej právnej úpravy odporovateľnosti boli už analyzované na viacerých miestach. Odhliadnuc od osobitného problému nejasných následkov odporovania (presnejšie: nejasného procesného mechanizmu ich presadenia), išlo najmä o zužujúci výklad viacerých predpokladov odporovania. Judikatúra tak napríklad dospela k záveru, že odporovať možno len úkonu urobenému v čase existencie veriteľovej pohľadávky,¹⁾ vylúčila odporovateľnosť neplatným úkonom,²⁾ ale tiež zásadne odmietala odporovateľnosť ekvivalentným úkonom.³⁾ Citovaný judikát R 33/2016 predstavuje, takpovediac, reprezentatívnu vzorku vnímania ukrátenia veriteľa - typický je statický pohľad majetok vs. záväzky (medzi nimi aj pohľadávka odporujúceho veriteľa) pred úkonom a po ňom. V tomto stave je⁴⁾ ťažko predstaviteľné odporovanie veriteľom, ktorého pohľadávka vznikla až po urobení úkonu, a to napriek tomu, že úmysel dlžníka mohol nepochybne smerovať aj k ukráteniu týchto veriteľov. Za všetky možnosti stačí uviesť dva príklady: otec dieťaťa majúceho sa narodiť prevedie svoj majetok na družku tak, aby sa vyhol povinnosti plniť výživné matke dieťaťa; podnikateľ, ktorý je v omeškaní so záväzkom a hrozí mu vznik povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu, založí novú spoločnosť a prevedie na ňu podstatnú časť svojho obchodného imania. Uvedené zásady sú z veľkej časti prebraté z alebo do konkurzného práva,⁵⁾v ktorom tak pretrváva rovnako statický pohľad na odporovateľnosť. Práve v uvádzaných prípadoch sa pritom prejavuje najväčšia zraniteľnosť veriteľov a osobitná potreba ich ochrany, a to tak v prípade konkurzu, ako aj mimo neho. Cieľom navrhovanej právnej úpravy by, podľa nás, mala byť snaha o systémovú "zmenu paradigmy", teda zmenu vzorcov vnímania inštitútu odporovateľnosti u adresátov práva. Tomu treba prispôsobiť aj formuláciu ustanovení, voľbu pojmového aparátu tak, aby adresáti právnej normy (a orgány aplikácie práva) boli nútení k norme pristupovať . Sme skeptickí, či želaná aplikačná zmena môže nastať za situácie, že sa preberú formulácie doterajšieho práva, a len v dôvodovej správe sa vyjadrí, že tým zákonodarca chce ustanoviť niečo iné. Vychádzajúc z tejto všeobecnej úvahy pristupujeme k analýze jednotlivých navrhovaných ustanovení.

Navrhovaný § 838 ods. 1⁶⁾formulačne (so zmenou slovosledu a vypusteniami predpokladu "vymáhateľnosti" pohľadávky) preberá doterajšiu úpravu § 42a ods. 1 OZ. Tento postup považujeme za nesprávny, pretože práve § 42a ods. 1 OZ bol dôvodom koncepčne nesprávneho uchopenia odporovacej žaloby v doterajšej literatúre a judikatúre. Judikatúra vychádzala z názoru, že odporovacia žaloba je žalobou určovacou, nie však v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ale určovacou žalobou s konštitutívnymi účinkami.⁷⁾ Neúčinnosť totiž nastáva právoplatnosťou vyhovujúceho rozsudku⁸⁾a oprávňuje na vedenie exekúcie, ako keby nedošlo k ukracujúcemu právnemu úkonu. Takpovediac judikatúra pripustila, aby sa veriteľ namiesto neúčinnosti domáhal vydania plnenia.⁹⁾ Dôsledkom tohto pravidla potom bol záver judikatúry, že účinky odporovateľnosti (neúčinnosť) sa prejavujú v exekúcii voči dlžníkovi, do ktorej sa "vtiahne" majetok ušlý odporovaným úkonom.

Podľa nášho názoru sú nedostatky takéhoto konceptu zrejmé už na prvý pohľad. Tento koncept môže vyhovovať majetkovým úkonom, ktorých predmetom sú relatívne ľahko ohraničené majetkové hodnoty (darovanie nehnuteľnosti, jednotlivej hnuteľnosti). Problematické sa však stáva určenie "toho, čo z majetku dlžníka ušlo" už v okamihu, kedy predmetom odporovania je opomenutie získania majetkového prospechu. Ak dedič č. 1 (jeden z troch) odmietne dedičstvo, aby nezískal exekvovateľný majetok, a zvyšní dvaja sa dohodnú na rozdelení dedičstva inak ako podľa podielov, čo predstavuje "ujdený majetok" dlžníka? Podiel 1/3 na každej veci v dedičstve? Alebo vec v hodnote 1/3 hodnoty dedičstva? Ak druhý prípad - ktorú z majetkových hodnôt možno postihnúť v rámci exekúcie proti dlžníkovi? Pritom je nepochybne rozdiel, či sa bude postihovať hodnotná nehnuteľnosť (ktorú nadobudol dedič č. 2) alebo auto pochybnej hodnoty (ktoré nadobudol dedič č. 3). Rozsudok vyhovujúci odporovacej žalobe túto otázku vôbec nevyrieši, takže ju bude potrebné vyriešiť v exekúcii. V exekúcii proti dlžníkovi však vlastník takejto veci zásadne nie je účastníkom (porov. § 35 Exekučného poriadku; ďalej aj "EP"), takž