Autorka sa v príspevku zaoberá stretom systémov zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti za škodu a posúdením ich vzájomného vzťahu a normatívneho nastavenia. Na príklade styčných a odlišných bodov zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti za škodu rovnako ako rozboru vybraných inštitútov, v rámci ktorých úprava jednotného civilného deliktu naráža na svoje limity, sa snaží autorka ponúknuť záver o tom, ktorý z prístupov – jednota alebo oddelenosť režimov zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti za škodu – je z pohľadu slovenského práva vhodnejší.
Úvod
Problematika vzájomných vzťahov, stretov a interakcie jednotlivých súčastí systému práva a z nich vyplývajúca konkurencia rôznych druhov nárokov (vecnoprávnych, zmluvných, mimozmluvných, kvázizmluvných a pod.) patrí pravdepodobne k najzložitejším otázkam súkromného práva.
1)
Výnimkou v tomto kontexte nie je ani stret systémov zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti za škodu, posúdenie ich vzájomného vzťahu a ich normatívneho nastavenia.
Týmto a iným súvisiacim otázkam, ktorých potreba riešenia vyvstáva, okrem iného, i pri úvahách o rekodifikovanej úprave záväzkov v našom civilnom práve, sa venuje tento príspevok. Na príklade styčných a odlišných bodov zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti za škodu - z hľadiska ich právneho základu a následkov - rovnako ako rozboru vybraných inštitútov, v rámci ktorých úprava jednotného civilného deliktu naráža na svoje limity, sa snaží ponúknuť záver o tom, ktorý z prístupov - jednota alebo oddelenosť režimov zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti za škodu - je z pohľadu slovenského práva vhodnejší.
Skúsme však začať od začiatku a vymedziť podstatu zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti za škodu ako kompenzačných schém a ponúknuť prehľad do úvahy prichádzajúcich možností vysporiadania sa s ich vzájomným vzťahom (či už normatívne, alebo interpretačne).
Základom mimozmluvnej zodpovednosti za škodu je porušenie určitej objektívnym právom ustanovenej povinnosti. Porušenie objektívnym právom ustanovenej povinnosti je znakom, ktorý odlišuje delikt (t.j. porušenie mimozmluvnej povinnosti adresovanej všeobecne každému subjektu alebo homogénnej skupine subjektov, ktoré sú neznáme až do okamihu, kým nedôjde ku škodnej udalosti) od porušenia subjektívnym právom ustanovenej povinnosti (t.j. zmluvného porušenia povinnosti, ktorá bola adresovaná druhej zmluvnej strane), ktoré je typické pre zmluvnú zodpovednosť za škodu. Deliktné právo (v užšom ponímaní) teda pokrýva situácie, v rámci ktorých je potrebné rozhodnúť, či určitý subjekt, ktorý utrpel ujmu, prípadne inú stratu, môže na tomto podklade požadovať reparáciu od iného subjektu, s ktorým ho nespája žiadny iný právny vzťah ako ten, ktorého základom je skutočnosť vedúca k vzniku ujmy. Tento koncept odlišuje deliktné právo od iných systémov kompenzujúcich utrpenú ujmu. K týmto iným systémom patria najmä kompenzačné mechanizmy zmluvného práva, ktoré vyplývajú z koncepcie zodpovednosti za nesplnenie zmluvnej povinnosti, alebo kompenzačné schémy založené na poistení.
2)
Pri posudzovaní vzájomného vzťahu zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti za škodu možno v komparatívnom prehľade identifikovať viaceré riešenia:
3)
a)
Vzťah zmluvnej a mimozmluvnej povinnosti náhrady škody posudzovaný na báze vzťahu
lex specialis
-
lex generalis
.
4)
Zmluvné nároky majú v rámci tohto prístupu prednostné postavenie pred deliktnými nárokmi, odôvodnené vzťahom relativity medzi zmluvnými stranami a z neho vyplývajúcim princípom zmluvnej slobody a záväznosti zmluvy, kedy podľa Bezoušku "
určitá predvídateľná ujma bola stranami zohľadnená už v zmluve - zmluvou strany medzi sebou založili osobitné (autonómne) právo, ktoré nahradilo konkurujúce deliktné (heteronómne) pravidlá
".
5)
Bohužiaľ, striktné uplatňovanie uvedeného prístupu je závislé od toho, že jednotlivé zmluvné nároky možno presne odlíšiť od mimozmluvných nárokov, čo však v reálnom živote často jednoznačne možné nie je.b)
Vzťah zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti posudzovaný na báze rovnocennosti, t.j. možnosť uplatňovania zmluvných nárokov nevylučuje možnosť uplatňovania mimozmluvných nárokov, vzhľadom na vzájomnú nezávislosť a samostatnosť oboch skupín nárokov závisí od poškodeného, ktorý z nárokov zvolí pre sanovanie nepriaznivých následkov, ku ktorým došlo v jeho majetkovej sfére. Vzťah zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti na báze rovnocennosti je ponímaný na báze vzájomnej konkurencie nárokov, kde uplatnenie jedného vylučuje v prípade úplného uspokojenia nároku uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu druhého. Ak teda možno v určitom prípade identifikovať naplnenie predpokladov tak zmluvnej, ako aj mimozmluvnej zodpovednosti za škodu, mal by mať veriteľ právo voľby oprieť svoj nárok o ten z titulov, ktorý si sám vyberie.
c)
Vzťah zmluvnej a mimozmluvnej zodpovednosti posudzovaný na báze koordinovaného vzťahu. Ide o v komparatívnom význame veľmi ojedinelý prístup typický pre