Žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi z hľadiska predmetu konania

V súdnej praxi sú pomerne bežné konania, v ktorých sa žalobca ako dedič domáha určenia, že určitá vec (v drvivej väčšine prípadov nehnuteľnosť) patrí do dedičstva¹⁾ po poručiteľovi. Napriek skutočnosti, že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je v zásade bežnou určovacou žalobou²⁾, a preto by vzhľadom na existenciu rozsiahlej judikatúry a odbornej literatúry zaoberajúcej sa touto témou nemala spôsobovať výraznejšie aplikačné problémy, stretli sme sa v ostatnom čase s viacerými príkladmi názorovej nejednotnosti súdov k otázke samotného predmetu konania iniciovaného takouto žalobou.

Názorové rozpory medzi súdmi sa týkali konkrétne toho, k akému časovému okamihu sa má určovací výrok súdu v týchto prípadoch viazať. Riešenie zdanlivo jednoduchej otázky, ktorej zodpovedanie by vzhľadom na viazanosť súdu žalobným návrhom³⁾ nemalo spôsobovať väčšie ťažkosti, skomplikovalo najmä uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo 16.12.2010, na ktoré následne odkazuje rad ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR⁴⁾, ako aj súdov nižšieho stupňa. V predmetnom uznesení Najvyššieho súdu SR uviedol nasledujúcu právnu vetu: " " V predmetnom rozhodnutí tak Najvyšší súd SR v zásade vyslovil záver, že v konaní o určení, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nemá súd skúmať to, či určitá vec v súčasnosti (ku dňu vyhlásenia rozhodnutia) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ale to, či predmetná vec bola vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti. Najvyšší súd tak citovaným judikátom determinoval, že predmetom žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je (napriek zneniu žalobného návrhu) určenie vlastníckeho práva poručiteľa, pričom rozhodujúcim časovým okamihom, ku ktorému má súd viazať svoj určovací návrh, je okamih smrti poručiteľa a nie okamih vyhlásenia rozhodnutia súdu. O skutočnosti, že citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je v tomto smere zásadné a nemožno ho ignorovať, pritom svedčí to, že bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 32/2011 (ďalej aj "judikát R 32/2011").

Hoci cieľom tohto príspevku v žiadnom prípade nie je kritika rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, dovolíme si v krátkosti ponúknuť vlastnú názorovú oponentúru k citovanej právnej vete najvyššieho súdu s ponúknutím niekoľkých argumentov vychádzajúcich z doterajšej judikatúry, ako aj všeobecne uznávanej právnej teórie, ku spísaniu ktorej nás primäla viacnásobná skúsenosť s pretrvávajúcou nejednotnosťou riešenia predmetnej otázky.

Keďže medzičasom od vydania citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nadobudli účinnosť nové civilné procesné kódexy, budeme sa v našom príspevku predmetnou témou zaoberať aj z pohľadu aktuálnej právnej úpravy.

Na úvod je vhodné v krátkosti pripomenúť, v akých prípadoch prichádza do úvahy podanie žaloby o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Využitie tohto typu žaloby je typické pre situácie, keď sa dedič alebo skupina dedičov domnieva, že určitá vec, ktorá nebola predmetom dedičského konania po ich poručiteľovi (z rôznych dôvodov), patrí do dedičstva po poručiteľovi (a teda môže byť predmetom dodatočného dedičského konania), no táto vec je v súčasnosti (v čase podania žaloby) užívaná alebo evidovaná ako vlastníctvo tretej osoby. Pôjde napríklad o situáciu, keď sa dedičia domnievajú, že určitá nehnuteľnosť tvorí súčasť dedičstva po ich poručiteľovi, hoci v katastri nehnuteľností je ako vlastník tejto nehnuteľnosti evidovaná tretia osoba (odlišná od poručiteľa aj dedičov), ktorá trvá na svojom vlastníctve. Dedičia v takom prípade nemajú inú možnosť, ako podať žalobu o určenie, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, keďže dedičské konanie môže v zásade prebehnúť len vo vzťahu k takému majetku poručiteľa, ktorý sa považuje za nesporný.⁵⁾

Najvyšší súd v judikáte R 32/2011 vychádzal z predpokladu, že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je z hľadiska vymedzenia predmetu konania .

Dôsledkom tejto úvahy bol následne nevyhnutný záver najvyššieho súdu o tom, že vlastnícke právo k veci, ktorá nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi, je možné určiť len vo vzťahu k osobe poručiteľa. Pokiaľ totiž príslušná vec nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi, v rámci ktorého by bolo určené, ktorý konkrétny dedič (resp. dedičia) sa stal vlastníkom predmetnej veci tvoriacej súčasť dedičstva, nemôže sa dedič domáhať všeobecnou určovacou žalobou [podľa § 80 písm. c) OSP, resp. v súčasnosti § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj "Civilný sporový poriadok" alebo "CSP")] určenia, že je vlastníkom predmetnej (neprededenej) veci. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že v zmysle § 460 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj "OZ") sa dedič stáva vlastníkom vecí patriacich do dedičstva ku dňu smrti poručiteľa. To, kto nadobudol veci (a iné majetkové hodnoty) patriace do dedičstva po poručiteľovi, je predmetom dedičského konania, nie konania o žalobe o určenie vlastníckeho práva. Pokiaľ určitá časť dedičstva nebola v rámci dedičského konania vyporiadaná, nemôže sa dedič domáhať na súde určenia, že je vlastníkom predmetnej veci⁶⁾. Preto ak najvyšší súd vychádzal z predpokladu, že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je žalobou o určenie vlastníckeho práva k určitej (dosiaľ neprededenej) veci, nemohol dôjsť k inému záveru ako k tomu, že ide o určenie vlastníckeho práva osoby poručiteľa.

Na uvedené následne nadväzuje záver Najvyššieho súdu SR ohľadom okamihu, ku ktorému sa vlastnícke právo poručiteľa určuje. Prirodzene, keďže smrťou stráca poručiteľ spôsobilosť na práva a povinnosti⁷⁾, nie je možné určiť vlastnícke právo poručiteľa k okamihu po jeho smrti (keďže po smrti toto vlastnícke právo poručiteľ už nemá). Súd preto logicky uviedol, že vlastnícke právo poručiteľa sa určuje k okamihu jeho smrti (t. j. k poslednému možnému okamihu, kedy poručiteľ toto vlastnícke právo ešte mohol mať). Logický je aj následný záver o tom, že pri takto vymedzenom predmete konania sú pre konanie irelevantné okolnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľa (a ktoré mohli mať vplyv na stav vlastníckych vzťahov k príslušnej veci), keďže pri určení vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho smrti nemôže mať žiadny význam to, čo sa stalo neskôr po tomto okamihu.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že v prípade, ak žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, smeruje z hľadiska predmetu konania k určeniu vlastníckeho práva k veci, o ktorej nebolo ako o súčasti dedičstva rozhodnuté v dedičskom konaní po poručiteľovi, sú závery najvyššieho súdu vyjadrené v judikáte R 32/2011 logické a správne.

Zostáva tak zodpovedať otázku, ako najvyšší súd dospel k predpokladu, že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je žalobou, ktorou sa žalobca domáha určenia vlastníckeho prá