Svoju žalobu odôvodnili tým, že po nebohom poručiteľovi prebehlo dedičské konanie. Po predbežnom vyšetrení boli k dedeniu po nebohom povolaní zákonní dedičia. Keďže poručiteľ nezanechal žiadny závet ani listinu o vydedení, z tretej zákonnej dedičskej skupiny boli k dedeniu povolaní súrodenci nebohého poručiteľa, a keďže títo zomreli, nemohli dediť. K dedeniu boli povolané deti súrodencov. Dedičstvo po nebohom poručiteľovi nadobudli na základe právoplatného rozhodnutia v dedičskom konaní žalovaní v 1. a 2. rade. Predmetom dedenia boli nehnuteľnosti, a to byt, dlhy.

Z rozsudku okresného súdu je nepochybné, že nebohý poručiteľ uznal otcovstvo k žalobcovi a na základe predmetného rozsudku bol zverený do osobnej starostlivosti matky a bola určená výška výživného. Taktiež z rodného listu žalobcu vyplýva, že nebohý poručiteľ bol otcom žalobcu, keď v konaní o určenie otcovstva bolo uznané otcovstvo k žalobcovi. Žalobca bol v dedičskom konaní opomenutý. Ako dedič uplatňuje nárok v zmysle § 485 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj "OZ") na vydanie dedičstva. Žalobca ako dedič z tzv. prvej dedičskej skupiny má zákonnú prednosť pred žalovanými vo vzťahu k právu nadobudnúť majetok po poručiteľovi.

Okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že je vlastníkom nehnuteľností a vlastníkom pohľadávky. Domáhal sa tak určenia vlastníckeho práva k veciam, právam a iným majetkovým hodnotám, ktoré titulom dedenia po nebohom (ďalej aj "poručiteľ") nadobudli žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade.

Súd prvej inštancie ako prvotnú skúmal otázku namietanej formulácie žalobného petitu. Uviedol, že § 485 OZ predstavuje špeciálnu právnu úpravu, ktorá sa líši od všeobecnej úpravy ochrany vlastníctva najmä tým, že právo na vydanie dedičstva na rozdiel od vlastníckeho práva sa premlčuje. Zákonná úprava nestotožňuje ochranu oprávneného dediča s ochranou vlastníka. Pokiaľ žalobca formuloval žalobný petit "na určenie vlastníckeho práva" na rozdiel od špeciálnej prá