Súkromné závety v priebehu času

Dedičské právo, úkony mortis causa, testamentárna sloboda, závet, vývoj

Možnosť autonómneho usporiadania majetkových pomerov osoby pre prípad smrti je imanentnou súčasťou právnych poriadkov vyspelých demokratických krajín. Z historického hľadiska tomu tak vždy nebolo. Úkony boli častokrát obmedzené čo do majetku, ktorý sa mohol testovať, ako aj do osôb, ktoré tak mohli spraviť, alebo dedičov, ktorí mohli byť takto určení dediť. Práve vývoj jednotlivých foriem, a to, čo ich formovalo, má vplyv aj na dnešné testamentárne formy, ktorými slovenský právny poriadok disponuje. Súkromné formy závetu vykazujú vysokú mieru rigidity, sú chápané prísne formalisticky. Akákoľvek odchýlka od zákonom stanovenej formy a formálnych náležitostí má za následok absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu, čo je typické pre väčšinu európskych právnych predpisov. Týmto spôsobom sa zákonodarca snaží zabezpečiť autentickosť tohto právneho úkonu a zároveň berie do úvahy fakt, že závet sa "aktivizuje" až po smrti poručiteľa a nie je možné ho dodatočne objasniť. ¹⁾

Pri vývoji a kreovaní formálnych znakov súkromných závetov je nutné pozerať sa na normovanie foriem jednotlivých úkonov v širšom časovom rozhraní. V najstarších časoch, nakoľko neexitovalo súkromné vlastníctvo, ale len kolektívne vlastníctvo, reálne neexistovalo ani dedičské právo, a tým zákonite ani žiadne právne úkony . Až postupným rozvíjaním individuálneho vlastníctva sa začal rozvoj dedičského práva, a teda aj testamentárnej slobody. "Sv. Štefan už všeobecne pripustil individuálne vlastníctvo okrem rodinného nedielu. V súvislosti s tým dôsledne uznal aj zákonné dedičské právo k tomuto majetku ²⁾ , a to pre descendentov aj príbuzných." ³⁾ Právo disponovať so svojím majetkom pre prípad smrti bolo značne obmedzené a neznamenalo povolenie testovacieho práva vo všeobecnosti. ⁴⁾ Forma a formálne znaky úkonov posledného poriadku neboli v tomto historickom období na území Uhorska jednotne stanovené, ale ponechávali sa na obyčajové právo, ktoré na území Uhorska bolo značne partikulárne. V tomto historickom období sa začína používať tzv. stredoveký testament, ktorého formálne náležitosti boli vágne formulované na zásadách rímskeho a kánonického práva. Nakoľko neboli komplexne špecifikované súdobou teóriou, dôsledkom bolo veľké množstvo neplatných závetov alebo ich minimálne využívanie. ⁵⁾

Dedičské právo ako celok, a teda aj prejavy testamentárnej slobody boli ovplyvnené feudálnym systémom ⁶⁾ . Formy a formálne náležitosti právnych úkonov posledného poriadku podliehali obyčajovému právu, a tak boli v rôznych častiach Uhorska rôzne požiadavky na ich platnosť. Existovali ústne alebo písomné úkony , pri ktorých vyhotovovaní bol potrebný rôzny počet svedkov konkretizovaný miestnou právnou obyčajou. "V stredovekej uhorskej právnej písomnej praxi predovšetkým hodnoverných miest a mestských kníh protokolov testamentov sa zachovali prvé závety už z 13. storočia a sú zaujímavé v dvoch aspektoch: subjektívna forma (ego forma) a prítomnosť svedkov overujúcich konštitutívne závetný úkon, čo bolo výnimočné u iných druhov stredovekých listín" ⁷⁾ . Napriek variabilite obyčajového práva, mal každý písomný závet , , , a dátum ⁸⁾ .

Po roku 1222 sa dedenie nedonačného majetku spravovalo podľa Zlatej buly Ondreja II., obyčajového práva a zákonných článkov z rokov 1231, 1267 a 1290 ⁹⁾ , ktoré však neupravovali formálne náležitosti na ich platnosť. Ľudovít Veľký v roku 1351 pri potvrdzovaní Zlatej buly Ondreja II. vynechal ustanovenie IV, ktoré sa týkalo dedenia a testovania nedonačného majetku, čo malo za následok pripadnutie pozostalosti kráľovi, ak šľachtic nemal descendentov alebo kolaterálov. Vynechanie daného ustanovenia malo za následok neplatnosť akéhokoľvek úkonu v šlachtica v danom historickom období.

Spísaním obyčajového práva v Tripartite (v roku 1514) nastala relatívna nemennosť testovacieho práva do roku 1848, najmä čo sa obsahu týka. Formálne náležitosti závetov však v Tripartite neboli upravené. Súkromné spísane závety neformálne kopírovali vzory verejne zriadených závetov. Verejne zriadené závety sa spravovali náležitosťami, ktoré boli upravené v Tripartite ako náležitosti potrebné na pravosť verejných listín, a preto sa písomné závety, ako aj iné úkony podriadili ustanoveniu II/17 ¹⁰⁾ , podľa ktorého bolo nutné pri podozrení na nepravosť listiny skúmať dátum vydania listiny, odtlačok pečate a jeho správne umiestnenie na listine, kolopis, obsah a označenie právneho druhu listiny, jednotlivé zásahy a opravy vykonané v texte listiny. ¹¹⁾ Takéto zovšeobecnené podmienky na formálnu úpravu súkromných závetov a odkazovanie na obyčaj v danom mieste zapríčinilo, že vyjadrovanie poslednej vôle sa vo všeobecnosti uplatňovalo minimálne. Vplyv na nevyužívanie súkromných závetov mala aj nejednotná súdna prax ovládaná cirkevnými súdmi, ktoré uplatňovali na dedičské právo rímske ¹²⁾ alebo kánonické právo, ktoré vykladali alebo interpretovali rozlične. ¹³⁾ Zákonný článok XXXI/1639, v § 4 odporúčal dodržiavanie "obvyklých náležitosti", ktoré boli opäť veľmi všeobecn