K ustanoveniu náhradného dediča alebo o jednom "zanedbanom" inštitúte

In this article author focuses on the problems of vulgar substitution, a legal institute based on institution of a substitute, which should be the heir in the instance, that person, who was instituted in the first place, will not become heir of the testator. Author after defining legal substance of vulgar substitution and after its distinguishing from substitutio fideicommissaria, with which it is often interchanged, states, that vulgar substitution has a long tradition in the Slovak law and also at present it is widely used in practice, in spite of it has no support in the Civil Code since 1964. Author is also pointing out, that the absence of legal regulation of vulgar substitution, a legal institute, which follows from general principles of law of succession and also the whole civil law, is the loophole in the law, which, in the interest of legal security, needs to be filled up. Author, using Roman law science and comparison with Austrian ABGB, German BGB and Swiss ZGB, is ruminating about optimal extent and content of legal regulation of vulgar substitution in the Civil Code.

Vulgárna substitúcia () je inštitút dedičského práva, ktorého korene siahajú do práva rímskeho.¹⁾ Rozširuje možnosti testamentárneho dedenia, priznávajúc poručiteľovi právo povolať osobu (), ktorá sa stane dedičom namiesto prvého za dediča ustanoveného () v prípade, keď sa tento nebude chcieť stať dedičom (tzv. ) alebo dedičstvo nebude môcť nadobudnúť (tzv. ). Právny poriadok môže dovoliť poručiteľovi ustanoviť vulgárneho substitúta aj pre prípad odlišný (pre iný ), avšak tým, čo tvorí podstatu vulgárnej substitúcie, je skutočnosť, že substitút nastúpi na miesto inštitúta, pretože tento sa dedičom poručiteľa nestane. Onen podstatný znak vulgárnej substitúcie bol s ňou neoddeliteľne spätý tak v práve rímskom, ako aj v práve platnom na území Slovenska po roku 1861²⁾ a rovnako sprevádza vulgárnu substitúciu i v súčasnosti.

Vulgárna substitúcia je ustanovením za dediča pod suspenzívnou kondíciou, z čoho tiež vyplýva, že substitútovi sa pozostalosť ponúkne až v okamihu splnenia podmienky, pod ktorou bol ustanovený. Poručiteľ môže povolať i niekoľko vulgárnych substitútov za sebou, pričom dedičom sa stane ten z nich, ktorý bude v okamihu, keď nastane , povolaný v rade najbližšie poručiteľovi a v momente delácie bude žiť, bude spôsobilý dediť a dedičstvo prijme. Ak sa niektorý z vulgárnych substitútov stane univerzálnym nástupcom zriaďovateľa závetu, navždy tým vylúči z dedenia ostatných, ustanovených v rade za ním, v čom spočíva aj základný rozdiel medzi substitúciou vulgárnou a substitúciou zvereneckou³⁾ alebo fideikomisárnou, ktorú poznalo súkromné právo platné na území Slovenska v období po skončení Judexkuriálnej konferencie až do konca roku 1950.⁴⁾

Zverenecké náhradníctvo bolo ustanovením viacerých postupných "kvázidedičov" k tej istej pozostalosti takým spôsobom, že poručiteľ osobu povolanú na dedenie na prvom mieste časovo obmedzil ustanovením, podľa ktorého si má dedičstvo ponechať len do určitého času alebo do nadídenia určitej udalosti, a ihneď ako určený termín alebo udalosť nastanú, má pozostalosť odovzdať ďalšiemu za dediča ustanovenému, teda zvereneckému náhradníkovi.⁵⁾ Inštitút a tiež fideikomisárny substitút, v prospech ktorého bol vo svojom dedičskom práve inštitút obmedzený, sú v tomto príspevku označení ako "kvázidedičia", nakoľko sa domnievame, že pri fideikomisárnej substitúcii ani inštitút, ani zverenecký substitút neboli dedičmi skutočnými.⁶⁾ Pod pojmom "dedič" totiž rozumieme univerzálneho nástupcu poručiteľa, ktorý vstupuje na miesto zomretého () tak, akoby on a poručiteľ, čo do zdediteľných práv a povinností, boli jedna a tá istá osoba. Literatúra občianskeho práva vymedzujúca dedenie ako univerzálnu sukcesiu zväčša akcentuje iba jeden jej prvok, a to, že dedič je nástupcom poručiteľa nielen čo do práv mu patriacich, ale zároveň i do jeho dlhov, nakoľko poručiteľom zanechaný majetok, aktíva i pasíva, tvoria nerozlučný celok, ktorý ako jednota prechádza na dediča. Často sa však opomína podstata univerzálnej sukcesie, ako ju chápali už starovekí Rimania.⁷⁾ Jadrom univerzálnej sukcesie je, podľa nášho názoru, bezprostredný, priamy⁸⁾ vstup dediča do všetkých práv a povinností zomretého. Obdobne predpokladáme, že zdedené práva a povinnosti majú rovnaký obsah ako práva a povinnosti osoby, po ktorej sa dedí. Pri takomto vymedzení univerzálnej sukcesie je evidentné, prečo pri zvereneckom náhradníctve ani inštitút, ani fideikomisárny substitút nemôžu byť "dedičmi" poručiteľa.⁹⁾

Vulgárnou substitúciou, na rozdiel od substitúcie fideikomisárnej, je len také náhradníctvo, pri ktorom substitút, ako osoba závetom povolaná na dedenie v druhom (), prípadne ďalšom rade (), nastupuje na miesto subjektu, ktorý bol poručiteľom síce na dedenie povolaný (), avšak jeho dedičom sa nestal. Vulgárny substitút sa tak stáva bezprostredným univerzálnym nástupcom, dedičom zriaďovateľa závetu, natrvalo a bez obmedzenia.¹⁰⁾

Vulgárna substitúcia v podobe, v akej sa vyskytovala po skončení Judexkuriálnej konferencie,¹¹⁾ nasvedčuje vplyvu rímskoprávnej náuky na vývoj práva v Uhorsku po roku 1861.¹²⁾ Častejšie ako rímskoprávne označenie substitutio vulgaris sa používal výraz "ustanovenie náhradníka"¹³⁾, prípadne aj "menovanie námestného dediča"¹⁴⁾. Fajnor a Záturecký vymedzujú vulgárnu substitúciu slovami: "Osoba činiaca posledný poriadok môže menovať dedičovi námestného dediča. Pre prípad, že by menovaný dedič nemohol nadobudnúť dedičstvo (napríklad skôr umrie), alebo že by dedičstvo odmietol: nastúpi na jeho miesto námestný dedič"¹⁵⁾. Ak poručiteľ v závete ustanovil vulgárneho substitúta iba pre jeden z týchto prí