Fideikomisárna substitúcia de lege ferenda

Inštitút fideikomisu bol známy už v klasickom rímskom práve. Spočiatku sa chápal ako určitá mravná povinnosť dediča odovzdať vec alebo iné plnenie fideikomisárovi. Jeho forma nebola osobitne regulovaná, fideikomis bol len neformálnou prosbou adresovanou dedičovi a dedičova obligácia vydať niečo inej osobe bola len mravnou povinnosťou. Fideikomis sa neskôr stal právne záväzným a Justinianus ho napokon postavil na rovnakú úroveň s inštitútom odkazu.

Paralelne s týmto vývojom vznikol aj inštitút tzv. univerzálneho fideikomisu. Jeho podstatou bolo odovzdanie celej pozostalosti fideikomisárovi na príkaz poručiteľa, pričom sa dedič dostal do nevýhodnej situácie, pretože z dedičstva nemal žiadne úžitky, napriek tomu bol zodpovedný za dlhy poručiteľa. Tieto problémy sa vyriešili zavedením námietky dediča vznesením ktorej zodpovednosť prešla na fideikomisára a tzv. (právo dediča na jednu štvrtinu dedičstva nezaťaženú fideikomisom).¹⁾

Podobne ako iné inštitúty rímskeho práva, aj fideikomisárna substitúcia sa prostredníctvom recepcie stala súčasťou uhorského dedičského práva šľachticov. Vyvinuli sa dva inštitúty náhradníctva:

spočívalo v ustanovení náhradného dediča pre prípad, že by prvotne ustanovený dedič dedičstvo z akéhokoľvek dôvodu (napr. predumretie poručiteľa, odmietnutie dedičstva) nenadobudol,²⁾

predstavoval zverenecké nástupníctvo v dnešnom chápaní. Išlo o príkaz dedičovi, aby po určitom čase alebo v prípade určitej udalosti odovzdal pozostalosť následnému dedičovi. ³⁾

Testovacia sloboda bola v období feudalizmu značne obmedzená najmä inštitútom . Zrušením aviticity a ostatných reforiem z