Vláda Slovenskej republiky svojim uznesením č. 13 zo 14. januára 2009 schválila Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka, ktorý vypracovala rekodifikačná komisia vtedy pod vedením prof. JUDr. Jána Lazara, DrSc. Dňa 9. novembra 2015 bola vymenovaná Komisia pre rekodifikáciu súkromného práva (ďalej aj ako "rekodifikačná komisia") v novom zložení a pod novým vedením doc. JUDr. Mareka Števčeka, PhD. Zámerom prác rekodifikačnej komisie je, aby nová právna úprava bola prínosná nielen po stránke doktrinálnej, ale nemenej dôležité je pri jednotlivých inštitútoch a ustanoveniach predvídať aj ich prípadné aplikačné problémy a úskalia, s ktorými sa stretla odborná verejnosť, napríklad aj v zahraničí pri aplikácii zákonných ustanovení občianskeho práva hmotného. Toto tvrdenie je opodstatnené najmä pri nových právnych inštitútoch, ktoré náš právny poriadok nepozná. V súčasnosti sa rekodifikačná komisia zaoberá aj otázkou prípadného prehodnotenia niektorých zmien platnej právnej úpravy obsiahnutých v Legislatívnom zámere Občianskeho zákonníka z roku 2009. Jedným z právnych inštitútov, ktorý je podrobený oprávnenej kritike, je závet zriadený v ústnej forme. Cieľom nášho príspevku je preto poukázať na pozitíva a negatíva tejto formy právneho úkonu pre prípad smrti.
Ústny závet
Vydáno:
18 minút čítania
Ústny závet
JUDr.
Katarína
Valová
PhD.,
predsedníčka pracovnej skupiny pre dedičské právo rekodifikačnej komisie
JUDr.
Peter
Šulai
člen rekodifikačnej komisie
Ústny závet na území Slovenska
Ústny závet poznalo už rímske právo, pričom pôvodne bolo možné závet zriadiť len v ústnej forme, a to prejavením svojej poslednej vôle v ľudovom zhromaždení.1)V justiniánskej dobe bolo možné popri písomnom závete zriadiť aj závet ústny. Súkromný ústny závet sa robil pred siedmimi svedkami, pričom sa vyžadovalo, aby závetca prejavil svoju vôľu naraz, bez prerušenia a za stálej prítomnosti všetkých siedmich svedkov (tzv.
unitas actus, loci et temporis
- jednota úkonu, miesta a času). Okrem toho musel prejaviť celú vôľu zrozumiteľne. Ak si svedkovia o tomto úkone urobili písomný záznam, mala taká listina len význam dôkazu.2)Na Slovensku nebolo občianske právo, a teda ani dedičské právo kodifikované. Hlavným prameňom uhorského dedičského práva boli
Verböcyho Tripartitum
(1514) a
Dočasné súdne pravidlá judexkuriálnej konferencie
(1861), teda až do roku 1950 to bolo najmä obyčajové právo.3)Ďalej to boli jednotlivé čiastkové zákony, z ktorých sa náležitostiam ústneho závetu venoval
zákonný článok XVI/1876 o náležitostiach závetu, dedičských zmlúv a darovania pre prípad smrti.
Podľa tohto zákonného článku bolo možné zriadiť aj súkromný ústny závet. Tento mal však platnosť len vtedy, ak závetca zomrel do troch mesiacov po jeho ústnom vykonaní. Ak závetca zomrel po tejto lehote, ústny závet bol platný len vtedy, ak ten, kto chcel uplatňovať práva