Autorka v svojom príspevku analyzuje historicky prvé rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je uverejnené pod sp. zn. 1 V Cdo 2/2017. Rozhodnutie nepripúšťa kumuláciu dôvodov prípustnosti, z čoho následne vyvodzuje ďalšie závery. Príspevok je rozdelený podľa jednotlivých argumentov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sú následne analyzované. Ku každému z nich je predložená oponujúca argumentácia. Autorka pri hodnotení súdneho rozhodnutia pracuje so súdnou judikatúrou (slovenská, česká, európska), literatúrou, porovnáva právnu úpravu v Českej republike. Dospieva k záveru, že rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je správne.
O kumulácii dôvodov prípustnosti dovolania podľa civilného sporového poriadku
JUDr.
Katarína
Gešková
PhD.
Katedra občianskeho a obchodného práva Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Úvod
Dňa1) 19. apríla 2017 vydal veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj "veľký senát") svoje historicky prvé rozhodnutie pod sp. zn. 1 V Cdo 2/2017. Už táto skutočnosť vzbudila záujem verejnosti, ktorý však znásobilo samotné znenie publikovanej právnej vety. Otázky a diskusia odbornej verejnosti oprávnene otvárajú otázku, či sú závery veľkého senátu správne. V tomto príspevku si dovolíme predostrieť oponujúcu argumentáciu, ktorá nás dovedie k opačným záverom.
Právna veta prvého rozhodnutia veľkého senátu znie nasledovne:
"Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP je neprípustná.
Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP.
Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) až f) CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste."
Zo zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z. z. (ďalej aj "Civilný sporový poriadok" alebo "CSP") vyplýva, že prípustnosť dovolania je vymedzená tak, že ju tvoria dve skupiny dôvodov prípustnosti, ktoré sú kvalitatívne odlišné. Možno správnejšie by bolo nazývať ich podmienky prípustnosti, ako ich stabilne nazýva právna veda.
V tejto súvislosti považujeme za potrebné stručne ozrejmiť pojem "prípustnosť dovolania". Prípustnosť dovolania môžeme charakterizovať ako vymedzenie podmienok, po splnení ktorých je dovolanie vecne prejednateľné.2) Právna teória3) ich rozdeľuje na:
a)
objektívne podmienky prípustnosti, medzi ktoré zaraďujeme:
-
prípustnosť predmetu (§ 420 až 423 CSP), t. j. proti akému rozhodnutiu je dovolanie prípustné,
-
lehotu na podanie dovolania (§ 427 CSP),
-
náležitosti dovolania (§ 428 CSP),
b)
subjektívne podmienky prípustnosti, t. j. osoba oprávnená podať dovolanie (§ 424 až 426 CSP).
Prípustný predmet dovolania je podmnožinou množiny "objektívnych podmienok prípustnosti dovolania", ktorá je podmnožinou množiny "podmienky prípustnosti dovolania".4) Pre účely tohto príspevku budeme pod pojmom prípustnosť dovolania alebo dôvody prípustnosti dovolania mať na mysli prípustnosť predmetu podľa § 420 a § 421 CSP.
Prvú skupinu podmienok prípustnosti tvoria tzv. dôvody zmätočnosti (§ 420 CSP), pričom dovolanie je v tejto skupine prípustné len proti rozhodnutiam vo veci samej a rozhodnutiam, ktorými sa konanie končí. Dôvody zmätočnosti môžeme charakterizovať ako5)
v zákone taxatívne vymedzené prípady, ktoré predstavujú vážne procesné nedostatky a pre existenciu ktorých je potrebné rozhodnutie zrušiť, a to bez ohľadu na to, či táto procesná vada (nedostatok) mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tieto vady vznikajú ako dôsledok neexistencie procesných podmienok konania [vady zmätočnosti podľa § 420 písm. a) až d) CSP alebo ich zákon za vady zmätočnosti sám označuje - vady zmätočnosti podľa § 420 písm. e) a f) CSP].
6)Druhú skupinu podmienok prípustnosti tvoria prípady, v ktorých ide o otázky zásadného právneho významu (§ 421 CSP), pričom dovolanie je v tejto skupine prípustné proti potvrdzujúcim alebo pozmeňujúcim rozhodnutiam odvolacieho súdu. Civilný sporový poriadok síce výslovne pojem "zásadný právny význam" nepoužíva7), no vychádza z doterajšej judikatúry, ktorá tento pojem vykladá nasledovne:
"Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t. j. má všeobecný vplyv na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, ako je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky."
8)1. Odôvodnenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj "najvyšší súd") považoval za potrebné zodpovedať otázku, či je možné prípustnosť dovolania odvodiť kumulatívne z oboch dôvodov prípustnosti (§ 420 a § 421 CSP), alebo vždy len z jedného z nich.
Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že najvyššiemu súdu chýba norma, ktorá by na túto otázku dávala odpoveď. Preto sa najvyšší súd snažil túto otázku zodpovedať pomocou výkladu. Pri zodpovedaní tejto otázky uprednostnil reštriktívny výklad.
Dôvody najvyššieho súdu možno zhrnúť nasledovne:
1.1 Nová koncepcia dovolania
Najvyšší súd považuje za potrebné primárne vychádzať z účelu dovolania. Zdôrazňuje, že dovolanie prešlo koncepčnou zmenou a nová právna úprava vymedzuje dve základné úlohy dovolania, a to
"a) nápravu najzávažnejších procesných pochybení a b) riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry (bod 22.1)".
Najvyšší súd pripúšťa, že vo všeobecnosti je možné, aby dovolanie plnilo obe uvedené úlohy.
"To však neplatí v konkrétnom civilnom sporovom konaní, v ktorom dovolací súd rozhoduje o dovolaní podanom konkrétnym žalobcom alebo žalovaným; v takom prípade dovolanie - z dôvodov uvedených ďalej - môže plniť len jednu z týchto úloh. Súbežné plnenie oboch funkčných úloh dovolania v jednom (tom istom) dovolacom konaní je vylúčené. Je preto na dovolateľovi, aby sa po svojom náležitom zvážení rozhodol, ktorú z týchto úloh má ním podané dovolanie plniť (bod 22.2)."
Najvyšší súd má za to, že v konkrétnom súdnom konaní si musí dovolateľ vybrať, z akého dôvodu bude vyvodzovať prípustnosť dovolania a
"vylučuje súbežne nápravu procesných vád zmätočnosti, ako aj nápravu nesprávností v právnom posúdení veci (bod 24.2)".
1.2 Absencia jednoznačnej právnej normy a potreba "prípadnej" aplikácie čl. 4 ods. 2 CSP
Najvyšší súd uvádza, že
"pri riešení otázky, či prípustnosť dovolania možno vyvodzovať popri sebe z § 420 CSP a z § 421 CSP, mal na zreteli, že v prípade nejasností o tom, ako treba vykladať jednotlivé ustanovenia zákona, musí súd spoľahlivo ustáliť účel existujúcej právnej normy, prípadne právnej normy, ktorú musí v súlade so zákonom vykladať postupom, ktorý predpokladá článok 4 ods. 2 CSP. Tento postup súdu musí viesť k rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov zohľadňujúcemu stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (bod 21)."
Zdá sa, že najvyšší súd vidí priestor pre prípadnú aplikáciu čl. 4 ods. 2 CSP, podľa ktorého "
ak takého ustanovenia niet (t. j. ustanovenia obsahom a účelom najbližšieho posudzovanej veci), súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít".
Uvedené by znamenalo, že najvyšší súd má za to, že existuje medzera v zákone, teda Civilný sporový poriadok určitú situáciu normatívne neupravuje, preto je potrebné, aby súd sám určil túto normu. Rozhodnutie sa však uvedeným princípom a jeho prípadnou aplikáciou ďalej nezaoberá. Je teda otázne, či súd dospel k záverom vysloveným v rozhodnutí prostredníctvom výkladu, ktorým vypĺňa medzeru v zákone podľa čl. 4 ods. 2 CSP.
1.3 Vyššie nároky kladené na podanie dovolania
Najvyšší súd ďalej u