Procesné spoločenstvá v (ne)rekodifikovanej úprave

Rekodifikovaný civilný proces obsiahnutý v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj "CSP" alebo "Civilný sporový poriadok") sa dotkol aj úpravy procesného spoločenstva a účasti tretích osôb na spore. Zatiaľ čo nová úprava intervencie a oznámenia o spore predstavuje zásadnú zmenu, úprava procesných spoločenstiev sa len minimálne odlišuje od úpravy obsiahnutej v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj "OSP" alebo "Občiansky súdny poriadok"). Všetky formy procesných spoločenstiev sú upravené v pomerne strohých § 75 až 78 CSP. Intervencia a oznámenie o spore sú na druhej strane upravené v neporovnateľne rozsiahlejších § 81 až 88 CSP. Nepomer v rozsahu spracovania je zrejmý aj v základnom komentári.¹⁾ Zatiaľ čo procesné spoločenstvá sú spracované na šiestich stranách,²⁾ účasti tretích osôb na spore sa komentár venuje na 19 stranách textu.³⁾ Spoločným prvkom komentára je pomerne strohý rozsah použitej literatúry, či už pri procesných spoločenstvách,⁴⁾ alebo pri intervencii.⁵⁾ Literatúra je tvorená pár titulmi spred roku 1989, ktoré sa zameriavajú na niektoré parciálne problémy oboch inštitútov. Len pár publikácií po roku 1989 vykazuje znaky komplexnejšieho spracovania či už procesných spoločenstiev, alebo vedľajšej intervencie.⁶⁾ Nejde však o následok nekoncepčnej práce autorov komentára, ale skôr o prejav obmedzeného rozsahu našej procesualistiky, ktorá sa len málo zameriavala na oba procesné inštitúty. Predmetom tohto príspevku je pokus o kritiku niektorých legislatívnych a dogmatických riešení úpravy procesných spoločenstiev v rekodifikovanom civilnom procese porovnaním právnych úprav oboch inštitútov s tradičnými kodifikáciami procesného práva.

Nový § 75 ods. 1 CSP, podľa ktorého na strane žalobcu alebo žalovaného môže vystupovať viac subjektov, obsahovo úplne korešponduje s § 91 ods. 1 OSP, z ktorého je zrejmé, že zákon pripúšťa, aby na jednej alebo druhej strane sporu vystupovalo viac subjektov. Rovnako Občiansky súdny poriadok, ako aj Civilný sporový poriadok definuje účinky samostatného spoločenstva v § 76 CSP, podľa ktorého samostatným spoločenstvom je také procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná sám za seba. V podstate ide o zopakovanie § 91 ods. 1 OSP, v ktorom je výrazne menej expresívne vyjadrené, že v samostatnom procesnom spoločenstve koná každý zo spoločníkov sám za seba. Nepokryte to vyjadruje aj dôvodová správa k § 76 CSP, ktorá výslovne uvádza, že

Civilný sporový poriadok kopíruje absolútnu permisívnu normu Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek podmienok možnosti vzniku samostatného spoločenstva a rovnako ako Občiansky súdny poriadok neobsahuje jasnú definíciu prípustnosti procesného spoločenstva. Podľa § 11 rakúskeho ZPO⁷⁾(rakúskeho občianskeho súdneho poriadku - ) môžu viaceré osoby spoločne žalovať alebo byť žalované okrem v iných predpisoch ustanovených prípadoch, (i) keď s ohľadom na predmet sporu sú v právnom spoločenstve alebo z toho istého skutkového dôvodu sú solidárne oprávnené alebo zaviazané a (ii) keď predmetom sporu sú nároky a záväzky rovnakého druhu, ktoré spočívajú na tom istom, v podstate rovnakom skutkovom dôvode. V prvom prípade nemusí byť splnená podmienka, aby bola daná príslušnosť súdu vo vzťahu ku každému žalovanému. V druhom prípade je však podmienkou vzniku procesného spoločenstva žalovaných to, aby bola daná príslušnosť súdu ku každému z nich. Prvorepubliková československá právna veda tieto dva prípady prípustnosti procesného spoločenstva pomenúvala ako vlastné spoločenstvo v spore a nevlastné spoločenstvo v spore.⁸⁾ Súčasná rakúska právna veda⁹⁾tieto výrazy nepoužíva. Vlastné spoločenstvo podľa § 11 ods. 1 ZPO pomenúva ako materiálne spoločenstvo v spore ( ), keďže spojenie vzniká na základe obsahovej zhody nárokov, ktoré sú predmetom konania. Nevlastné spoločenstvo podľa § 11 ods. 2 ZPO pomenúva ako formálne spoločenstvo v spore ( ), keďže dôvodom jeho vzniku je formálne, procesné rozhodnutie žalovať viac osôb, ktoré nie sú v právnom spoločenstve, resp. nie sú solidárne zaviazané.

Podobne podmienky prípustnosti účasti viacerých na jednej strane sporu určuje aj § 59 a § 60 nemeckého ZPO.¹⁰⁾Viaceré osoby môžu byť spoločne žalované alebo spoločne žalovať, ak sú v hmotnoprávnom spoločenstve vo vzťahu k predmetu sporu alebo ak sú oprávnené alebo povinné z rovnakého skutkového a právneho dôvodu. Podobne ako podľa rakúskej úpravy, viaceré osoby môžu spoločne žalovať alebo byť žalované, ak predmet sporu tvoria nároky alebo záväzky, ktoré spočívajú v podstate na rovnorodom skutkovom a právnom základe (spoločenstvo pri rovnorodom druhu nárokov). Na rozdiel od rakúskeho a našich procesných poriadkov však nemecká právna úprava pre procesné spoločenstvá priamo zákonom nevytvára jednotnú miestnu príslušnosť. V Rakúsku je osobitná miestna príslušnosť pri procesných spoločenstvách upravená v § 93 ods. 1 jurisdikčnej normy, podľa ktorého ¹¹⁾V našom právnom prostredí bol základom osobitnej miestnej príslušnosti procesných spoločenstiev obsahovo omnoho všeobecnejší § 11 ods. 1 OSP, podľa ktorého ¹²⁾ Toto ustanovenie bolo doslovne prevzaté do § 37 CSP, pričom dáva žalobcovi širokú a ničím neregulovanú možnosť voľby súdu pri podaní žaloby proti viacerým žalovaným s rozdielnymi všeobecnými súdmi. Hra žalobcu s voľbou miestne príslušného súdu je v našom priestore zvýšená i pomerne ťažko odôvodniteľnou úpravou § 41 CSP, keď súd skúma miestnu príslušnosť (okrem výlučnej miestnej príslušnosti) len na námietku žalovaného pri prvom procesnom úkone.

Nemecká právna veda preberajúc závery judikatúry pri spoločenstve rovnorodých nárokov uvádza, že ustanovenie možno vykladať z dôvodu účelnosti široko a veľkoryso z dôvodu hospodárnosti konania. K tomu však uvádza, že iba vecná podobnosť skutkových dejov a hospodárskeho základu nestačí. Preto pod túto definíciu samostatného procesného spoločenstva nemožno zahrnúť žaloby, ktorých základom je samostatné protiprávne konanie viacerých žalovaných pri porušení autorského práva alebo pri rozdielnych dopravných nehodách.¹³⁾ Na rozdiel od nášho a rakúskeho prostredia je judikatúra nemeckých súdov o tom, v ktorom prípade ide o procesné spoločenstvo, pomerne rozsiahla. Dôvodom je, že nemecký procesný predpis tak ako v Rakúsku nevytvára potrebu rovnakého všeobecného súdu pri formálnom (nevlastnom) spoločenstve a na rozdiel od našej úpravy ani nevytvára konštrukciu príslušnosti ktoréhokoľvek zo všeobecných súdov žalovaných. V prípade pasívneho spoločenstva sa v Nemecku musí vždy príslušný súd najprv určiť osobitným súdnym ro­zhodnutím. Ak majú byť žalované viaceré osoby, ktoré majú rozdielne všeobecné súdy, a pre spor nie je zákonom určený spoločný osobitne príslušný súd, rozhodne o takomto určení príslušného súdu najbližší spoločný vyšší súd týchto súdov. Ak je najbližším spoločným vyšším súdom Spolkový súdny dvor, príslušný súd určí vrchný krajinský súd, v ktorého obvode je súd, ktorý vec riešil ako prvý. Ak sa vrchný krajinský súd pri určení príslušného súdu mieni odchýliť od právneho názoru iného vrchného krajinského súdu alebo od právneho názoru Spolkového súdneho dvora, predloží vec s odôvodnením svojho právneho názoru Spolkovému súdnemu dvoru, ktorý v takomto prípade rozhodne. O návrhu na určenie príslušného súdu sa rozhoduje uznesením, proti ktorému nie je opravný prostriedok.¹⁴⁾ K tomu judikatúra uvádza, že pri takomto určovaní musí byť objektívne zistené, či v skutočnosti ide o procesné spoločenstvo. Pritom sa vychádza zo skutkových tvrdení žalobcu, no bez ďalšieho nemožno vychádzať len z jeho právneho posúdenia.¹⁵⁾

Z jasného vymedzenia podmienok možnosti procesného spoločenstva vyplýva rozdiel medzi minulou a súčasnou slovenskou úpravou na jednej strane a nemeckou a rakúskou úpravou na druhej strane. K tomu treba uviesť, že v podstate obdobnú, mierne zjednodušenú úpravu obsahoval aj § 412 OSP z roku 1950, podľa ktorého Súčasná slovenská právna úprava vychádza pri definícii samostatného spoločenstva len z Občianskeho súdneho poriadku z roku 1963 a nedefinuje podmienky jeho prípustnosti. Preto za procesné spoločenstvo podľa súčasných právnych predpisov možno považovať akúkoľvek žalobu, v ktorej sú náhodne označení viacerí žalujúci alebo žalovaní bez akéhokoľvek spojenia, ktoré by vyplývalo z ich právneho spoločenstva alebo z jednoty, alebo podobnosti skutkového stavu, ktorý je základom uplatnených nárokov. S otázkou možnosti vzniku samostatného procesného spoločenstva sa v súlade so zákonom vyporiadava aj právna veda a judikatúra, ktorá sa vôbec nesnaží formulovať možnosti vzniku samostatného procesného spoločenstva. Bez bližšej úvahy sa za samostatné spoločenstvo - subjektívnu kumuláciu považuje akákoľvek situácia, v ktorej je v žalobe označených viac žalobcov alebo žalovaných.¹⁶⁾

Typickým príkladom nesprávneho pochopenia procesného spoločenstva je konštatovanie, podľa ktorého procesným spoločenstvom nebude len žaloba podaná proti viacerým nájomcom toho istého bytu, ale aj žaloba prenajímateľa na zaplatenie dlžného nájomného voči dvom nájomcom dvoch rozdielnych bytov.¹⁷⁾ Na prvý pohľad nejde o vlastné (materiálne) spoločenstvo. Otázkou je, či ide o nevlastné spoločenstvo. V takomto prípade sa žaloba odvíja síce od rovnakých právnych dôvodov a osoby toho istého prenajímateľa, no skutkový súvis daný nie je, keďže nájomné vzťahy sú založené samostatnými nájomnými zmluvami a samostatnými protiprávnymi konaniami spočívajúcimi v nezaplatení nájomného. Žiadny problém nevyvstáva v prípade, ak všeobecným súdom oboch žalovaných nájomcov je rovnaký súd. Problematickou sa otázka stáva pri rozdielnosti všeobecných súdov žalovaných. Podľa rakúskej právnej úpravy v takomto prípade nevlastné (procesné) spoločenstvo nevznikne, keďže nie je naplnená podmienka spoločného všeobecného súdu. Podľa nemeckej právnej úpravy by žalobca musel najprv požiadať o určenie miestne príslušného súdu, pričom záver nemeckého súdu by v takomto prípade bol zrejme taký, že o procesné spoločenstvo nejde. Oba právne závery by však vychádzali z čisto procesných konštrukcií, ktorých základom je hospodárnosť konania. Len ťažko by dospeli k záveru, že je hospodárne, aby celkom odlišní nájomcovia s odlišnými všeobecnými súdmi boli žalovaní na jednom z viacerých príslušných súdov, keďže požiadavka hospodárnosti konania by bola zachovaná len pri jednom z nich.

Podľa veľkorysých a strohých záverov našej právnej vedy by sa za procesné spoločenstvo považovala akákoľvek konštrukcia žalobcu, ktorou by sa domáhal svojich samostatných nárokov proti viacerým žalovaným, a to aj v prípade, ak by medzi žalovanými nebolo žiadneho objektívneho spojenia, ktoré by vyplývalo či už z ich hmotnoprávneho spoločenstva, skutkového súvisu uplatnených nárokov, alebo spoločne príslušného súdu. Typickým príkladom by bolo uplatnenie nárokov dodávateľa voči viacerým, celkom odlišným spotrebiteľom s rozdielnymi všeobecným súdmi na základe viacerých samostatne uzavretých a obsahovo rozdielnych zmlúv. Z pohľadu subjektov by išlo o celkom náhodnú, len vôľou žalobcu vytvorenú subjektívnu kumuláciu na strane žalovaných. Z pohľadu na predmet konania je však zrejmé, že základom uplatnených nárokov pri každom zo žalovaných je samostatný skutkový stav, a teda nejde o subjektívnu kumuláciu, ale skôr o kumuláciu objektívnu, keď sa v jednom konaní má rozhodnúť na základe dvoch celkom samostatných a odlišných skutkových stavov. Súčasná definícia samostatného procesného spoločenstva, ktorá používa výraz samostatných práv, sa obmedzuje len na jej vonkajší prejav spočívajúci v označení viacerých subjektov na ktorejkoľvek sporovej strane, vedie k nejasnej hranici medzi subjektívnou a objektívnou kumuláciou.

V konečnom dôsledku však tento jav z pohľadu postupu súdu nemusí byť zdrojom neprekonateľných rozporov, keď­­že nástrojom na zamedzenie toho, aby sa v jednom konaní konalo v podstate o celkom rozdielnych nárokoch alebo záväzkoch rozdielnych žalobcov alebo žalovaných, zostáva podobne ako podľa úpravy obsiahnutej v Občianskom súdnom poriadku z roku 1963 ustanovenie o vylúčení veci tak, ako je upravené v § 166 ods. 2 CSP, podľa ktorého Nedôvodná, navonok sa javiaca subjektívna, no skôr objektívna kumulácia vytvorená rozhodnutím žalobcu, ktorá spočíva v svojvoľnom označení viacerých subjektov, či už na jednej, alebo druhej strane sporu, sa môže odstrániť ustanovením, ktoré navonok ¹⁸⁾ Ustanovenie § 166 ods. 1 CSP¹⁹⁾