Článok sa zaoberá problematikou zodpovednosti za ujmu, ktorá vznikne v dôsledku nariadenia rôznych druhov opatrení v zabezpečovacích konaniach v civilnom procese. Skúma vybrané teoreticko-právne i aplikačno-právne problémy, ktoré sú spojené s týmto druhom zodpovednosti. V nadväznosti na prvú teoreticko-právnu časť analyzujúcu tento druh objektívnej zodpovednosti, ktorého hmotnoprávna úprava sa nachádza v procesnoprávnom kódexe, sa článok zaoberá zákonom stanovenými predpokladmi – dôvodmi vzniku zodpovednosti. Autor kriticky vníma aktuálnu právnu úpravu dôvodov vzniku zodpovednosti a legislatívnu techniku ich zakotvenia negatívnym výpočtom, ktoré môžu spôsobovať mnohé aplikačno-právne problémy. V závere článok navrhuje konštrukciu legislatívneho riešenia predpokladov vzniku zodpovednosti.
1. Úvod
Každý
1)
zo subjektov súkromnoprávnych vzťahov, pokiaľ má procesnú subjektivitu,
2)
môže v civilnom procese uplatňovať alebo brániť svoje práva, predovšetkým podaním žaloby a iných návrhov, používaním prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a pod. Uskutočňovanie procesných úkonov sa však považuje za uplatňovanie práva, nie za porušenie povinnosti. V prípade, ak v dôsledku uplatňovania alebo bránenia práva vznikne druhej strane alebo tretej osobe, ktorá nie je stranou sporu, ujma, nie je tak naplnený jeden z predpokladov všeobecnej zodpovednosti za ujmu. Preto sa táto strana, prípadne tretia osoba, nemôže domáhať náhrady ujmy, ktorá bola spôsobená uplatňovaním práv v civilnom procese. K obdobnému záveru dospel aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom rozhodnutí judikoval:
"Pre účely naplnenia jedného z predpokladov zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 OZ, a to predpokladu protiprávnosti konania, nemožno považovať také konanie žalovaného, ktorým je podanie žaloby spochybňujúcej vlastnícke právo žalobcu, pretože žalovaný podaním takejto žaloby len realizuje svoje právo v zmysle čl. 46 Ústavy SR - domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde."
3)
Otázne je, či v niektorom, skôr výnimočnom prípade, keď uplatnenie práva v civilnom procese je súčasne naplnením iných predpokladov zodpovednosti za ujmu, nevzniká poškodenej strane nárok na náhradu takejto ujmy. Napríklad ak podanie žaloby predstavuje úmyselné konanie proti dobrým mravom [povedzme, že podaním žaloby žalobca sleduje iný cieľ, ako je uplatnenie svojho práva (napr. dopustenie sa podvodu, poškodenie veriteľa a pod.), čím zneužije svoje právo]. V takom prípade by malo ísť o nárok na náhradu ujmy nie z titulu všeobecnej zodpovednosti za ujmu, ale z titulu naplnenia iných predpokladov vzniku zodpovednosti za ujmu. Ide však o rozsiahlejšiu problematiku, ktorá presahuje tému tohto príspevku.
Kompenzácia ujmy spôsobnej inému subjektu realizáciou práva na súdnu ochranu v samotnom civilnom procese sa preto pripúšťa iba výnimočne. Je tomu tak v prípade, ak tak ustanovuje zákon, ktorý určuje aj reštriktívne podmienky takejto kompenzácie. Takýmto prípadom zákonom značne obmedzenej kompenzácie spôsobenej ujmy je napríklad inštitút náhrady trov konania, pri ktorej zákon ustanovuje podmienky, za ktorých bude priznaná náhrada trov konania, určuje podmienky stanovenia výšky takejto náhrady a procesný postup pri rozhodovaní o takejto náhrade.
4)
Istú kompenzačnú funkciu plní napríklad aj súdny poplatok, pri ktorom sa kompenzujú náklady súdu, alebo inštitút svedočného a znalečného.
5)
Ustanovenia Civilného sporového poriadku o náhrade trov konania však nepredstavujú osobitný druh súkromnoprávnej zodpovednosti za ujmu, keďže sa pri nich zásadne neskúma a nepreukazuje naplnenie predpokladov zodpovednosti za ujmu (predovšetkým absentuje predpoklad zisťovania skutočnej ujmy). Priznaná náhrada trov konania tak predstavuje skôr fiktívnu paušálnu kompenzáciu. Náhrada trov konania má povahu zákonom ustanovenej procesnej sankcie za neúspech v spore, resp. za procesné zavinenie.
Výnimku zo zásady, že strana nezodpovedá za ujmu spôsobenú realizáciou práva na súdnu ochranu v civilnom procese, predstavuje prípad, keď strana podá návrh na nariadenie neodkladného, zabezpečovacieho alebo iného opatrenia súdu.
6)
Neodkladné opatrenia sú vydávané v skrátenom (sumárnom) konaní, keď súd pri nariaďovaní neodkladného opatrenia vychádza iba z tvrdení a dôkazov predložených navrhovateľom, a bolo by nespravodlivé, aby odporca vždy niesol následky takéhoto konania navrhovateľa. Zodpovednosť navrhovateľa
7)
za ujmu spôsobenú neodkladným opatrením má vyvažovať faktickú nerovnoprávnosť odporcu v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia, ktoré prebieha zvyčajne
ex parte
. Zakotvenie zodpovednosti za ujmu spôsobenú neodkladným opatrením popri reparačnej funkcii plní aj preventívnu funkciu,
8)
keďže môže ovplyvniť správanie toho, kto by sa svojvoľne domáhal vydania neodkladného opatrenia.2. Náhrada ujmy spôsobenej neodkladným opatrením ako druh osobitnej súkromnoprávnej zodpovednosti za ujmu
Právnu úpravu zodpovednosti za ujmu spôsobenú neodkladným opatrením zakotvuje predovšetkým § 340 CSP nazvaný "Náhrada škody a inej ujmy", podľa ktorého platí:
"(1) Ak neodkladné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť škodu a inú ujmu tomu, komu neodkladným opatrením vznikli.
(2) Odsek 1 sa nepoužije, ak bolo nariadené neodkladné opatrenie podľa § 325 ods. 2 písm. e); všeobecné ustanovenia o zodpovednosti za škodu tým nie sú dotknuté."
Napriek tomu, že ide o ustanovenie nachádzajúce sa v procesnoprávnom predpise, toto ustanovenie má hmotnoprávny charakter. Na jeho základe totiž nevznikajú, nemenia sa a nerušia procesnoprávne vzťahy, ale zakladá sa ním hmotnoprávny nárok na náhradu ujmy z titulu súkromnoprávnej zodpovednosti za ujmu. To platí aj napriek tomu, že jedným z predpokladov vzniku tejto zodpovednosti sú určité procesnoprávne vzťahy.
Z teoreticko-právneho hľadiska ide o osobitný druh objektívnej zodpovednosti, pri ktorej navrhovateľ zodpovedá bez ohľadu na zavinenie.
9)
Zákon dokonca explicitne nepozná žiadne liberačné dôvody z tejto zodpovednosti. K vzniku zodpovednosti môže prísť nielen bez ohľadu na zavinenie, ale dokonca aj bez akéhokoľvek protiprávneho konania, keďže podanie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nie je porušením práva a treba ho považovať za realizáciu práva na súdne konanie (spravodlivý proces), ktoré samo osebe nenesie v sebe prvky protiprávnosti.
10)
Obdobnú objektívnu zodpovednosť za ujmu spôsobenú obdobným opatrením súdu možno nájsť zakotvenú aj v iných právnych poriadkoch stredoeurópskych štátov, ako je napríklad Česká republika
11)
, Poľsko
12)
, Nemecko
13)
alebo Francúzsko.
14)
Obdobné ustanovenia o objektívnej zodpovednosti za ujmu možno nájsť i v predchádzajúcich civilnoprocesných kódexoch platných na území Slovenskej republiky, ako bol Občiansky súdny poriadok z roku 1963
15)
, zákon o konaní v občianskych právnych veciach z roku 1950
16)
, exekučný zákon z roku 1881
17)
(navrhovateľovi popri náhrade ujmy mohla byť dokonca uložená pokuta)
18)
či občiansky súdny poriadok z roku 1868
19)
.
Pre úplnosť treba uviesť, že osobitnú úpravu zodpovednosti za ujmu spôsobenú príkazom na zablokovanie účtu pozná aj nariadenie Európskeho Parlamentu a Rady (EÚ) č. 655/2014 z 15. mája 2014 o zavedení konania týkajúceho sa európskeho príkazu na zablokovanie účtov s cieľom uľahčiť cezhraničné vymáhanie pohľadávok v občianskyc