Stav
non liquet
sa týka zisťovania skutkového stavu a predstavuje stav, kedy súd už vyčerpal všetky možnosti pre objasnenie skutkového stavu a napriek tomu sudca nenadobudol vnútorné presvedčenie o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdených skutočností, ktoré zodpovedá požadovanej miere dôkazu, teda nenadobudol požadovanú mieru vnútorného presvedčenia.Ešte pred tým, ako sa budeme venovať stavu
non liquet
, pristavme sa pri pojme "miera dôkazu". Miera dôkazu je pravidlo, ktoré určuje, kedy možno určitú skutočnosť považovať za preukázanú. Mohli by sme inak povedať, že miera dôkazu vyjadruje stav, kedy sudca môže povedať, že určitú skutočnosť považuje za preukázanú. Za synonymum pojmu "miera dôkazu" považujeme pojem "dôkazný štandard".Miera dôkazu teda súvisí so sudcovým subjektívnym vnímaním presvedčivosti dôkazu, resp. dôkazov. Sudcovo vnútorné presvedčenie však musí byť objektivizované, teda musí byť v súlade s pravidlami logiky a prírodných zákonov, ako aj bežnou ľudskou skúsenosťou. Na overenie, či je sudcovo subjektívne presvedčenie objektívne, slúži odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sudca musí uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a akými vnútornými úvahami sa pri posudzovaní dôkazov riadil.
Aká je požadovaná miera dôkazu (dôkazný štandard) v slovenskom právnom poriadku? Táto otázka nie je v slovenskom právnom poriadku (ale napr. ani v Českej republike) upravená v zákone, ale rieši ju právna veda a súdna judikatúra.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva jednoznačné pravidlo, že od strany nemožno požadovať, aby tvrdené skutočnosti strana preukázala s absolútnou, teda so stopercentnou istotou a bez akýchkoľvek pochybností.