Autori sa v článku zaoberajú otázkou, či je prípustné dovolanie generálneho prokurátora, na ktoré podal podnet iba intervenient. Podľa autorov nie je odpoveď jednoliata. Kým pri nerozlučnom intervenientovi takéto dovolanie považujú za prípustné, pri obyčajnom intervenientovi ho nepripúšťajú. V prvom prípade má totiž intervenient materiálne rovnaké postavenie ako strana sporu, v druhom však podľa autorov nie. V článku sa ďalej autori podrobne zaoberajú aj všeobecnými otázkami intervencie, najmä jej podstatou, funkciami a dôvodmi, pričom osobitnú pozornosť venujú problematike pojmu „právny záujem“.
1. Úvod
V tomto príspevku sa chceme venovať otázke, či je prípustné dovolanie generálneho prokurátora (ďalej aj "dovolanie GP"), ktoré bolo podané na podnet intervenienta, alebo či je prípustné výlučne také dovolanie, ktoré generálny prokurátor podal len na podnet strany tak, ako to predpokladá § 458 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP"), podľa ktorého
"[g]enerálny prokurátor podá dovolanie iba na základe podnetu strany
". V súvislosti s riešením tejto otázky sa však nevyhneme tomu, aby sme sa na inštitúciu intervencie pozreli detailnejšie.Impulzom na napísanie tohto príspevku je vec, pred vyriešením ktorej práve stojí veľký senát nášho najvyššieho súdu
1)
a ktorá sa dá v krátkosti zhrnúť nasledujúco: Postupca postúpil na postupníka pohľadávku voči dlžníkovi, pričom výška odplaty bola dohodnutá tak, že časť dohodnutej odplaty bude vyplatená až po rozhodnutí súdu o priznaní žalovanej pohľadávky. Súd nepripustil na námietku žalovaného intervenciu postupcu do konania z dôvodu, že nemá na veci právny záujem tak, ako to vyžaduje § 81 CSP. Podľa súdu totiž postupca vôbec neosvedčil, v čom inom je jeho záujem na výsledku sporu než len vo vyplatení odplaty, ktorú si sám dohodol na základe zmluvnej voľnosti, pričom vopred musel vedieť, že ak v konaní nebude úspešný, nebude mu odplata v celom rozsahu vyplatená. Táto skutočnosť podľa súdu nedáva postupcovi ako tretej osobe oprávnenie vystupovať v spore ako intervenient.
Keďže proti uzneseniu o nepripustení intervencie nie je prípustné odvolanie (§ 357 CSP
a contrario
), postupca následne podal podnet generálnemu prokurátorovi na podanie dovolania proti uzneseniu o nepripustení intervenienta do konania. Generálny prokurátor na základe tohto jeho podnetu dovolanie proti uvedenému uzneseniu podal.Tým sa celá vec dostala na najvyšší súd, ktorý teraz rieši otázku prípustnosti, či môže intervenient podať podnet na podanie dovolania GP proti uzneseniu o nepripustení intervencie. V našom príspevku sa však budeme venovať možnosti intervenienta podať podnet na dovolanie GP nielen vo vzťahu k uzneseniu o nepripustení intervencie, ale všeobecne, teda aj voči akémukoľvek inému rozhodnutiu, proti ktorému by ho mohla podať sporová strana.
2. Podstata intervencie
Ešte pred tým, ako pristúpime k hľadaniu odpovedí na nastolené otázky, skúsime si najprv ozrejmiť podstatu intervencie.
Postavenie intervenienta v civilnom procese nie je samoúčelné a náhodné. Umožňuje osobe odlišnej od žalobcu alebo žalovaného, aby sa v prípade, že má na veci právny záujem, zúčastnila konania, a tak mala možnosť brániť svoje právne záujmy prostredníctvom podpory účastníka, ku ktorému sa pridala, pretože rozsudok bude vplývať na jej právne postavenie. V tejto súvislosti sa niekedy nesprávne tvrdí, že práve táto podpora (pomoc) strane je dôvodom, pre ktorý intervenient vstúpil do konania. Zmysel intervencie však nespočíva v tom, aby intervenient pomáhal niektorej zo strán, ale - ako vyplýva z uvedeného - v tom, aby si mohol chrániť svoje vlastné právne záujmy. Pomoc strane zvíťaziť v spore preto nie je cieľom intervencie, ale len prostriedkom, ako môže intervenient dosiahnuť svoj vlastný úspech.
2)
Základné dôvody, pre ktoré zákonodarca zakotvil do civilného procesu takto vymedzenú inštitúciu intervencie, sú dva.
Prvým z nich je fakt, že z hmotného práva vyplýva nevyhnutnosť, aby bol rozsudok záväzný aj pre tretiu osobu, a teda aby aj pre túto osobu predstavoval
rem iudicatam
, či už preto, lebo sa v konaní priamo rozhoduje o jej právach a povinnostiach, alebo preto, lebo na základe tohto rozsudku bude musieť strpieť exekúciu na svoj majetok. Logicky preto musí mať takáto tretia osoba možnosť ovplyvniť výsledok konania.Druhým dôvodom existencie inštitútu intervencie je fakt, že otázka, ktorá sa rieši v intervenovanom konaní, má charakter
prejudiciálnej otázky
pre vzťah medzi treťou osobou a stranou intervenovaného konania, popri ktorej by tretia osoba mohla vystupovať ako intervenient. Zmysel intervencie v takomto prípade spočíva v
zefektívnení procesu
a vo vytvorení predpokladov pre
hospodárnejšie konanie
, keďže sa v jednom konaní rozhodne nielen o vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ale aj o podstatnej časti právneho vzťahu medzi treťou osobou (intervenientom) na jednej strane a žalobcom alebo žalovaným na druhej strane. Umožniť tretej osobe vstúpiť do konania v takomto prípade pôsobí aj
prevenčne
, pretože v dôsledku tohto vstupu nebude potrebné vyvolávať ďalšie konanie medzi ňou a stranou, popri ktorej vstúpila do intervenovaného konania. Tým sa zamedzuje vzniku ďalších, sekundárnych konaní.
3)
Táto prevenčná funkcia má pritom zásadný význam aj z pohľadu strany, popri ktorej môže intervenient v konaní vystupovať. V dôsledku § 87 a § 88 CSP limitujúcich právo tretej osoby, resp. intervenienta namietať v sekundárnom konaní nesprávne rozhodnutie veci a nesprávne vedenie sporu, môže totiž strana prostredníctvom vstupu intervenienta alebo prostredníctvom oznámenia o spore predísť rôznemu posúdeniu tej istej otázky dvomi súdmi (raz v primárnom a raz v sekundárnom konaní).
4)
Z takto vymedzenej podstaty intervencie vyplýva, že intervenient musí splniť podmienku právneho záujmu na výsledku konania, ktorá odôvodňuje jeho účasť ako tretej osoby na konaní, v ktorom nevystupuje ako žalobca alebo ako žalovaný. Právny záujem vyplýva z hmotného práva, a to že hmotné právo vytvára také situácie, v ktorých má výsledok civilného súdneho konania vplyv na právn