Autor sa v štúdii zaoberá najmä otázkami vyplývajúcimi z § 527 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje zodpovednosť postupcu voči postupníkovi pri odplatnom postúpení pohľadávky, resp. ručenie postupcu za jej vymožiteľnosť. Táto úprava je podľa autora pomerne stručná a nie úplne jasná. V štúdii sa autor snaží predovšetkým poskytnúť odpoveď na otázku, aké sú predpoklady tejto zodpovednosti, resp. ručenia, a čo je ich obsahom, teda aké nároky postupníkovi vyplývajú z predmetnej zákonnej úpravy voči postupcovi. Autor však v štúdii neopomína ani zodpovednosť postupcu pri bezodplatnom postúpení.
I. ÚVOD
Úpravu zodpovednosti postupcu voči postupníkovi, vyplývajúcu z postúpenia pohľadávky, obsahuje § 527 Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ"), ktorý sa vzhľadom na absenciu osobitnej úpravy vzťahuje aj na obchodnoprávne vzťahy [§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej aj "OBZ")]. Podľa prvého odseku tohto ustanovenia zodpovedá postupca postupníkovi za to, že sa (1) postupník nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom, (2) že dlžník splnil postupcovi záväzok skôr, než bol povinný ho splniť postupníkovi a (3) že postúpená pohľadávka alebo jej časť zanikla započítaním nároku, ktorý mal dlžník voči postupcovi. Druhý odsek sa zas týka ručenia za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky. Ako vidieť, úprava je to pomerne strohá a navyše aj nie úplne jasná.
Tak napríklad nie je celkom zrejmé, či sa predmetná zodpovednosť vzťahuje len na prípady postúpenia existujúcich alebo budúcich pohľadávok alebo či zodpovednosť podľa § 527 OZ stíha postupcu aj vtedy, ak sa neskôr ukáže, že postupovaná pohľadávka pred postúpením zanikla alebo že vôbec neexistovala. Ďalej nie je jasné, čo je vlastne obsahom tejto postupcovej zodpovednosti: ide o zodpovednosť za škodu alebo skôr o zodpovednosť za vady? Alebo môže ísť o obe tieto zodpovednosti, prípadne aj o zodpovednosť za niečo iné? Rovnako sa možno pýtať, aká je zodpovednosť postupcu pri bezodplatnom postúpení, keďže § 527 OZ sa týka len odplatnej cesie. Taktiež sa natíska otázka zodpovednosti postupcu pri postúpení namiesto plnenia (
cessio in solutum
), pri postúpení s cieľom plnenia (cessio solutionis causa
), pri zabezpečovacom postúpení pohľadávky (§ 554 OZ) a pri niektorých osobitných prípadoch, ako napríklad pri postúpení pohľadávok nadobudnutých v súvislosti s komisiou (§ 585 OBZ), plnením príkazu (§ 727 OZ) či konaním bez príkazu (§ 746 OZ).Všetky tieto otázky si vzhľadom na ich význam pre prax nepochybne zasluhujú pozornosť a detailnejšie preskúmanie. Nič na tom nemení ani fakt, že platná právna úprava môže doznať značných zmien v súvislosti s plánovanou rekodifikáciou civilného práva. Hlbšie pochopenie súčasných pravidiel nám totiž pomôže lepšie porozumieť aj tým pripravovaným.
II. VÝVOJ PRÁVNEJ ÚPRAVY
Ešte pred tým, ako pristúpime k rozboru jednotlivých prípadov zodpovednosti v poradí, v akom sú vymedzené v § 527 OZ, sa krátko zamerajme na historický kontext skúmanej zodpovednosti.
V rímskom i vo všeobecnom práve (
ius commune
) bol postupca (cedent
) povinný voči postupníkovi (cessionarius
) na náhradu, ak po postúpení (cessia
) prijal plnenie od dlžníka alebo ho inak od splnenia oslobodil (Digesta 18, 4, 23, 1). Táto povinnosť pritom platila všeobecne, bez ohľadu na to, čo bolo kauzou postúpenia.
1)
Ak touto kauzou bolo darovanie, postupca okrem uvedenej povinnosti zodpovedal aj za úmyselne spôsobenú škodu (Digesta 39, 5, 18, 3).
2)
Ak kauzou bola kúpa, postupca spravidla zodpovedal aj za pravosť pohľadávky (verum nomen
), čím sa rozumelo, že pohľadávka existuje (Digesta 21, 2, 74, 3), že je po práve platná (Digesta 18, 4, 4)
3)
a že je žalovateľná,
4)
oprostená od postupníkovi neznámych peremptórnych a dilatórnych námietok.
5)
Ak však bola predmetom predaja pohľadávka, pri ktorej nebolo isté, či patrí postupcovi, postupca zodpovedal postupníkovi, iba ak vedel, že mu pohľadávka nepatrí; inak riziko niesol postupník (Digesta 18, 4, 10 - 12). Za vymožiteľnosť pohľadávky (bonum nomen
) postupca zodpovedal, len ak sa na to zaviazal (Digesta 21, 2, 74, 3 alebo 18, 4, 4).Uhorské právo a neskôr právo slovenské sa od toho rímskeho mierne líšili, keďže pri odplatnom postúpení postupca zodpovedal do výšky odplaty aj za pravosť, aj za vymožiteľnosť pohľadávky.
6)
Pod pravosťou sa rozumela - tak ako v práve rímskom - existencia pohľadávky, jej žalovateľnosť a skutočnosť, že voči pohľadávke niet nároku vylučujúcich námietok.
7)
Za vymožiteľnosť postupca nezodpovedal, ak bola pohľadávka zabezpečená hypotékou: postupník mal totiž možnosť presvedčiť sa v pozemkových knihách, či zabezpečenie pohľadávky je dostatočné na jej úhradu.
8)
Pri bezodplatnom postúpení postupca zodpovedal za škodu, len ak vedome previedol nepravú alebo nevymožiteľnú pohľadávku.
9)
Ku skúmanej problematike obdobne pristupovalo aj rakúske a neskôr české právo, keďže pri odplatnom postúpení postupca zodpovedal tak za pravosť, ako aj za vymožiteľnosť pohľadávky (§ 1397 ABGB), a to bez ohľadu, či sa strany na tom výslovne dohodli.
10)
Pravosť pohľadávky sa pritom chápala rovnako ako v práve rímskom či uhorskom.
11)
Pokiaľ ide o samotnú zodpovednosť postupcu za pravosť, tá sa riadila ustanoveniami o správe, teda o zodpovednosti za vady.
12)
Túto zodpovednosť však bolo možné vylúčiť,
13)
pričom sa za takéto vylúčenie považoval aj prípad postúpenia pochybnej pohľadávky hlboko pod jej nominálnu hodnotu,
14)
resp. prípad, keď postupník o stave pohľadávky vedel.
15)
Pri bezodplatnom postúpení postupca zodpovedal za škodu spôsobenú vedomým prevodom cudzej pohľadávky.
16)
Po unifikácii práva v Československu stredný Občiansky zákonník (zákon č. 141/1950 Zb.) normoval, že ak bola pohľadávka postúpená za odplatu, postupca zodpovedal postupníkovi za to, že v čase postúpenia trvala a bola vymožiteľná, a to len do výšky prijatej odplaty s úrokmi a trovami spojenými s bezvýsledným vymáhaním (§ 267). Právna náuka pritom pod pojmom "trvala" chápala pravosť pohľadávky.
17)
Pri bezodplatnom postúpení postupca zodpovedal len za škodu spôsobenú postupníkovi zavinením.
18)
Súčasný Občiansky zákonník sa od toho stredného mierne líšil: za trvanie pohľadávky postupca pri odplatnom postúpení zodpovedal neobmedzene, teda nielen do výšky prijatej odplaty; za vymožiteľnosť zas postupca zodpovedal, len ak to bolo dohodnuté (§ 66 v pôvodnom znení). Autorská príručka
19)
pritom vysvetľovala, že pod pojmom "trvala" sa rozumie pravosť pohľadávky.
20)
Prijímalo sa, že zodpovednosť za pravosť bola vlastne zodpovednosťou za vady.
21)
V zásade rovnakú úpravu obsahoval aj Zákonník medzinárodného obchodu (zákon č. 101/1963 Zb.), pričom právnická spisba v detailoch zodpovednosti odkazovala na úpravu, ktorou sa riadi príslušná zmluva o postúpení (napr. ak išlo o odplatné postúpenie, zmluva sa riadila ustanoveniami o kúpnej zmluve).
22)
Do súčasnej podoby sa právna úprava dostala až veľkou novelou č. 509/1991 Zb., ktorá úpravu zodpovednosti postupcu značne zmenila. Čo bolo dôvodom tejto zmeny sa zo strohej dôvodovej správy k tejto novele nedozvieme. K
možným
dôvodom sa však ešte vrátime.III. ZODPOVEDNOSŤ ZA PRAVOSŤ POHĽADÁVKY
Po tejto historickej odbočke prejdime k rozboru platného práva. Na jednotlivé prípady zodpovednosti postupcu sa pritom zamerajme v rovnakom poradí, v akom sú upravené v Občianskom zákonníku. Začnime preto zodpovednosťou postupcu v prípade, ak sa postupník namiesto neho nestal veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom [§ 527 ods. 1 písm. a) OZ], teda zodpovednosťou, ktorá sa tradične nazýva zodpovednosťou za pravosť pohľadávky.
Máte predplatné? Prihláste sa
Ups, zatiaľ ste si prečítali len začiatok...
Celý odborný obsah z tejto oblasti je dostupný predplatiteľom portálu.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu a získajte prístup na 10 dní zdarma, stačí sa len zaregistrovať.
Vďaka registrácii získate prístup aj k vybranému obsahu:
- Odborné články z časopisov
- Monitoring predpisov
- Moja kancelária – osobná zóna pre sledovanie vašich obľúbených kategórií portálu, autorov, predpisov
Chcete vedieť viac o predplatnom ?