Doktrína považuje delené záväzky popri solidárnych a nedielnych záväzkoch za tretí druh spoločných záväzkov, t. j. záväzkov, v ktorých, na rozdiel od jednoduchých záväzkov, vystupuje na dlžníckej alebo veriteľskej strane záväzkového vzťahu viacej subjektov. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj "Občiansky zákonník" alebo "OZ") delené záväzky ako samostatnú skupinu spoločných záväzkov neupravuje. Výslovne upravuje iba aktívny delený záväzok, keď každý zo spoločne oprávnených veriteľov môže požadovať od dlžníka iba svoj podiel na pohľadávke (pozri § 512 ods. 1 OZ). Opačnú situáciu, keď je viacej dlžníkov zaviazaných veriteľovi na plnenie takým spôsobom, že každý z dlžníkov je povinný plniť iba svoj podiel na dlhu (pasívny delený záväzok), Občiansky zákonník vo všeobecnosti neupravuje, ale nepochybne existenciu takéhoto druhu spoločných záväzkov uznáva (pozri napr. § 438 ods. 2 a § 470 ods. 2 OZ). Všeobecnú úpravu delených záväzkov nemá ani zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj "Obchodný zákonník" alebo "OBZ").
DELENÉ ZÁVÄZKY V SYSTÉME ZÁVÄZKOVÉHO PRÁVA
Mgr.
Andrej
Fekete
JUDr.
Imrich
Fekete
CSc.
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Delené záväzky sú známe od dôb rímskeho práva, v ktorom išlo o také obligácie, ktorých predmetom bolo deliteľné plnenie (D. 45, 2, 11, body 1 a 2, C. 8, 32, 1 a 2, Novelle 99).1)V prípade delených záväzkov musel každý z dlžníkov plniť iba na neho pripadajúci podiel spoločného záväzku a každý z veriteľov mohol požadovať od dlžníka iba svoj podiel na pohľadávke. V prípade plurality veriteľov v záväzkovom vzťahu boli delené práva pravidlom. Napríklad pohľadávky poručiteľa prechádzali podľa jednej vety zákona XII. tabúľ na dedičov v pomernej časti:
nomina sunt ipso iure divisa
(Paul. D. 10, 2, 25, 9 a 13).2)Väčší význam mala v rímskom práve pluralita dlžníkov. Aj tu platilo pravidlo prednosti delených záväzkov
(obligatio pro rata)
pred solidárnymi záväzkami
(correali obligatio).
3)Delené záväzky boli známe aj v uhorskom súkromnom práve, v ktorom sa pod vplyvom rakúskeho4) a neskôr nemeckého pandektného práva5) presadzoval názor o priorite delených záväzkov pred solidárnymi záväzkami.6) Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. delené záväzky síce upravoval podobne, ako je tomu dnes, ale iba vo forme aktívnych delených záväzkov (§ 244), pričom existenciu pasívnych delených záväzkov obchádzal mlčaním. Účelom tohto príspevku je odkryť podstatu a spôsob fungovania delených záväzkov v platnom súkromnom práve.
1. Pojem delených záväzkov
Delené záväzky predstavujú jednu zo základných foriem spoločných záväzkov. V delenom záväzku sú čiastkové dlhy viacerých dlžníkov a čiastkové pohľadávky viacerých veriteľov od seba nezávislé. Táto autonómnosť sa prejavuje najmä v prípade splnenia dlhu. Napríklad ak niektorý zo spoločne zaviazaných dlžníkov splní svoj podiel na dlhu, povinnosť ostatných dlžníkov nie je tým nijako dotknutá.7) Ak veriteľ chce, aby bola celá jeho pohľadávka od spoludlžníkov uspokojená, musí sa na každého z dlžníkov obrátiť osobitne, a v prípade potreby ich aj samostatne žalovať.8) V prípade vadnosti plnenia zodpovedá za vadu výlučne iba ten z viacerých dlžníkov, ktorého sa toto plnenie týka. Nakoniec, veriteľ znáša riziko platobnej neschopnosti každého jednotlivého dlžníka. Obdobne to platí aj v prípade plurality veriteľov, keď každý z veriteľov je oprávnený požadovať a prijať od dlžníka iba svoju vymedzenú časť pohľadávky, teda nie pohľadávku prislúchajúcu veriteľom spoločne, ako je tomu v prípade aktívnej solidarity (porovnaj § 513 OZ).
Delené záväzky dnes poznajú všetky právne systémy vrátane anglického
common law
.9)Jednotlivé právne poriadky ich upravujú tak, že ich buď vymedzujú v protiklade s nedielnymi záväzkami (čl. 1217 francúzskeho Code civil), alebo ich výslovne reglementujú (napr. čl. 1314 talianskeho Codice civile, čl. 534 portugalského Codigo civil, § 888 a nasl. rakúskeho ABGB, § 420 nemeckého BGB alebo čl. 6:6 I holandského BW). Delené záväzky sú tiež predmetom rámcovej úpravy v Princípoch európskeho zmluvného práva (PECL), Zásadách medzinárodných obchodným zmlúv (PICC;
separate obligations
) alebo Návrhu spoločného referenčného rámca (DCFR;
divided obligations
).Požiadavka na podrobnejšiu úpravu delených záväzkov je na rozdiel od solidárnych záväzkov pomerne nízka. Neprekvapuje preto ani, že Občiansky zákonník a Obchodný zákonník upravujú delené záväzky iba marginálne, vymedzeniu tohto pojmu sa výslovne vyhýbajú a definíciu tohto pojmu prenechávajú právnej vede. Napríklad vo francúzskom práve sa za delené záväzky
(obligation conjointes)
považujú také záväzky, pri ktorých niekoľko veriteľov alebo dlžníkov je oprávnených požadovať alebo poskytnúť plnenie, ktoré je rozdelené na toľko častí
(part virile)
, koľko je v záväzkovom vzťahu veriteľov alebo dlžníkov.10)Delené záväzky sa vyznačujú tým, že v záväzkovom vzťahu vystupuje na dlžníckej alebo veriteľskej strane viacej subjektov, pričom predmet záväzku predstavuje deliteľné plnenie. Práve deliteľnou povahou plnenia sa delené záväzky zásadne odlišujú od nedielnych záväzkov, pri ktorých nie je predmet plnenia deliteľný, a to fyzicky ani právne. Na nedeliteľné plnenie sa vzťahuje buď režim nedeliteľných solidárnych záväzkov (pozri § 512 ods. 2 OZ a § 296 OBZ), alebo nerozlučných záväzkov (pozri § 295 OBZ), ktoré možno splniť iba spoločným pričinením všetkých dlžníkov alebo veriteľov.11) Naproti tomu, pre delené záväzky je charakteristické to, že každý zo spoluveriteľov má právo požadovať od dlžníka iba svoju vymedzenú časť pohľadávky a každý zo spoludlžníkov je povinný plniť iba na neho pripadajúcu časť dlhu. V takom prípade môžeme potom hovoriť o spoločnej delenej pohľadávke alebo spoločnom delenom dlhu.
Delené záväzky majú v systéme spoločných záväzkov najbližšie k solidárnym záväzkom, ktorých predmet môže byť tiež deliteľný (porovnaj § 511 OZ). Aký je teda rozdiel medzi delenými a solidárnymi záväzkami? Podstatný rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že v prípade solidarity môže každý zo solidárne oprávnených veriteľov požadovať od dlžníka celé plnenie (presnejšie: celú pohľadávku), hoci ide o plnenie, ktoré by bolo možné rozdeliť medzi dlžníkov, a rovnako každý zo solidárne zaviazaných dlžníkov je na základe výzvy veriteľa povinný splniť celý dlh (nielen svoj podiel na dlhu), aj keď má plniaci dlžník voči veriteľovi povinnosť plniť iba svoju časť deliteľného dlhu (pozri § 511 ods. 1 OZ).
2. Právna domnienka v prospech deleného alebo solidárneho záväzku?
Občiansky zákonník vo všeobecnej rovine nerieši otázku, či v prípade deliteľného plnenia má prioritu delený záväzok alebo solidárny záväzok, t. j. či v prípade pochybností platí vyvrátiteľná právna domnienka v prospech deleného alebo solidárneho záväzku. Riešenie tejto otázky súvisí s dilemou, či sa v záväzkovom vzťahu majú preferovať záujmy dlžníka alebo veriteľa. Pre veriteľa je totiž výhodné, aby mohol od každého zaviazaného dlžníka požadovať splnenie celého dlhu (ako je tomu v prípade solidarity), nielen iba tú časť dlhu, ktorá podielovo pripadá na konkrétneho dlžníka. Pre každého dlžníka je na druhej strane výhodnejšie, aby v súlade s princípom deleného záväzku musel veriteľovi splniť iba svoju vymedzenú časť dlhu. V takom prípade však riziko prípadnej platobnej neschopnosti niektorého z dlžníkov prechádza na veriteľa. Prezumpcia v prospech delených alebo solidárnych záväzkov patrí preto medzi najaktuálnejšie otázky právnej úpravy spoločných záväzkov.
V rímskom práve platila zásada, že delené záväzky boli v prípade plurality veriteľov alebo dlžníkov pravidlom, a v prípade viacerých dlžníkov bolo potrebné solidaritu dlžníkov výslovne dohodnúť.12) Cisár Justinián vo svojej 99. Novelle, okrem iného, nariadil, že veriteľ môže od každého dlžníka požadovať iba svoj podiel na záväzku, ak chýba dohoda, že každý z dlžníkov zodpovedá za celý dlh. Náuka prirodzeného práva už všeobecne uznávala právnu domnienku v prospech deleného charakteru záväzku,13) ktorá bola následne prevzatá do prvých kódexov civilného práva na prelome 19. a 20. storočia.14)
Pokiaľ ide o vzťah medzi delenými a solidárnymi záväzkami, v zahraničných úpravách sme identifikovali tri možné legislatívne scenáre.
Pravidlom uznávaným vo väčšine právnych úprav je
prezumpcia v prospech delených záväzkov.
Táto zásada je buď výslovne legislatívne zakotvená (napr. § 888 a § 889 rakúskeho ABGB, § 1138 španielskeho Codigo civil), alebo niektoré právne poriadky vyžadujú pre vznik solidárneho záväzku výslovnú dohodu medzi dlžníkmi a veriteľmi (čl. 143 švajčiarskeho Obligationenrecht, čl. 1202 francúzskeho Code civil). Výnimky z uvedeného pravidla sú však natoľko početné, že právny význam delených záväzkov sa stáva zanedbateľný.15)Druhým možným riešením je
prezumpcia v prospech solidarity,
ktorá vyhovuje záujmom veriteľa. Takéto riešenie je v prípade pasívneho deleného záväzku v civilných kódexoch skôr výnimočné. Ako príklad možno uviesť nemecké právo. Nemecký občiansky zákonník vychádza síce z prezumpcie v prospech deleného charakteru záväzku (§ 420 BGB), ale súčasne v prípade zmluvného záväzkového vzťahu (väčšina záväzkových vzťahov vzniká na základe zmluvy!) zavádza prezumpciu v prospech solidarity (§ 427 BGB).16)Podľa § 427 BGB totiž platí, že ak sa na základe zmluvy viaceré osoby spoločne zaviažu na deliteľné plnenie, zodpovedajú v takom prípade ako solidárne zaviazaní dlžníci
(Gesamtschuldner).
17)Tretiu skupinu predstavujú tie civilné kódexy, ktoré zakotvujú celkom opačnú prezumpciu, ako bolo uvedené. Podľa nich
sa solidarita v prípade deliteľného plnenia neprezumuje.
Ide o legislatívne riešenie, ktoré je v prospech dlžníka, pretože preferuje jeho záujmy na úkor veriteľa. Takú úpravu obsahuje predovšetkým francúzske právo, v ktorom k priorite delených záväzkov došlo kombinovaným výkladom čl. 1197, 1202 a 1220 Code civil.18) Delené záväzky sa vo francúzskom práve typicky presadzujú v prípade záväzkových vzťahov medzi dedičmi a veriteľmi poručiteľa.19)Samostatnú skupinu možných legislatívnych riešení predstavujú tie úpravy, ktoré zakladajú
prezumpciu v prospech solidarity v obchodnoprávnej úprave
a
prezumpciu v prospech deleného záväzku, ak ide o občianskoprávne vzťahy
. Pokiaľ ide o obchodné kódexy, ich úpravy prevažne vychádzajú z toho, že v prípade zmluvného záväzku sa solidarita predpokladá.20) Sú však obchodnoprávne úpravy, ktoré takúto všeobecnú úpravu v prospech solidarity neobsahujú, a toto pravidlo uvádzajú iba v prípade osobitných druhov záväzkov, ktoré vznikajú napríklad na základe príkaznej zmluvy21) alebo ručenia.22)Uvedená "nestabilita" vzťahu medzi delenými a solidárnymi záväzkami sa prelína celým právnym vývojom spoločných záväzkov. Slovenské súkromné právo od začiatku vychádza z názoru, že v prípade deliteľného pl