JUDr. Imrich Fekete, CSc.

Veriteľ môže odpustiť dlh niektorým alebo všetkým solidárnymdlžníkomalebo len jednému z nich. V prvom prípade by mala táto dohoda určiť, ktorý zo solidárnych dlžníkov je zbavený dlhu a v akom rozsahu. V druhom prípade vzniká otázka, či a v akom rozsahu sa budú účinky tejto dohody vzťahovať na oslobodeného dlžníka a neoslobodených dlžníkov. Túto otázku riešia národné právne úpravy tak, že s odpustením dlhu jednému solidárnemu dlžníkovi spájajú subjektívne, objektívne alebo obmedzené objektívne účinky. V príspevku sa autor pokúša nájsť odpovede na uvedené otázky aj z hľadiska slovenského súkromného práva. The creditor can release from the debt several or all solidary debtors or only one of them. In the first two cases, agreement should determine which of the solidary debtors are discharged and to what extent. In the latter case, the question arises as to whether and to what extent the effects of this agreement will apply to the discharged debtor and to the non-discharged debtors. National legislations solve the release of debt agreed upon with one solidary debtor by introducing the complete discharging of contracting debtor or all other debtors or partial discharging of the remaining debtors. In the article, the author tries to find the answers to these questions from the point of view of the Slovak private law.

Námietky (exceptio) predstavujú hmotnoprávny mimosúdny alebo v rámci procesu uplatniteľný prostriedok obrany (ochrany) subjektívneho práva (§ 152 CSP). Námietkami sa môže dlžník (žalovaný) brániť voči nároku veriteľa (žalobcu) tvrdením, že nárok veriteľa buď vôbec nevznikol, a hoci aj vznikol, následne zanikol, alebo napriek svojej existencii nemožno nárok úspešne (v rovine procesného práva) vymáhať.1 Účelom námietok je teda buď nastálo (zrušovacia námietka), alebo po určitú dobu (odkladacia námietka) zabrániť druhému účastníkovi právneho vzťahu úspešné vymáhanie jeho subjektívneho práva.2 V rovine procesného práva môže uvedené námietky a obrany vznášať proti žalobe iba ten účastník hmotnoprávneho vzťahu, ktorý v civilnom procese vystupuje ako žalovaná strana. Žalovaný tak môže urobiť v rámci procesnej obrany proti žalobe žalobcu (vyjadrenie k žalobe alebo duplika ako reakcia na repliku žalobcu). Námietky žalovaného, ktoré odvodzujú svoj pôvod z hmotnoprávneho vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom, zachovávajú svoj hmotnoprávny charakter aj po tom, čo sa stali predmetom civilného procesu.

Jedným z novodobých spôsobov výkladu vnútroštátnych súkromnoprávnych noriem je okrem ústavne konformného výkladu aj eurokonformný výklad, t. j. výklad vnútroštátnej normy v súlade s európskym právom. Súdna prax odzrkadľujúca sa najmä v rozhodnutiach najvyšších súdnych inštitúcií je svedectvom toho, že eurokonformný výklad vnútroštátneho práva aplikujú slovenské súdy prevažne účelovo a doteraz ho adekvátnym spôsobom neaplikovali v tak závažnej právnej oblasti, ktorá je priamo ovplyvnená európskym právom, ako je ochrana práv spotrebiteľov. Naopak, v praxi sme svedkami toho, že tzv. eurokonformný výklad sa niekedy používa výberovo a v niektorých prípadoch súdy ním prekračujú medze súkromnoprávnej úpravy a vstupujú tak do kompetencie slovenského zákonodarcu. Je to dôsledok viacerých skutočností. Hlavnú príčinu vidíme v zúženom odbornom náhľade na spôsob a rozsah používania uvedenej výkladovej metódy vo vzťahu k súkromnoprávnym predpisom.

Doktrína považuje delené záväzky popri solidárnych a nedielnych záväzkoch za tretí druh spoločných záväzkov, t. j. záväzkov, v ktorých, na rozdiel od jednoduchých záväzkov, vystupuje na dlžníckej alebo veriteľskej strane záväzkového vzťahu viacej subjektov. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj "Občiansky zákonník" alebo "OZ") delené záväzky ako samostatnú skupinu spoločných záväzkov neupravuje. Výslovne upravuje iba aktívny delený záväzok, keď každý zo spoločne oprávnených veriteľov môže požadovať od dlžníka iba svoj podiel na pohľadávke (pozri § 512 ods. 1 OZ). Opačnú situáciu, keď je viacej dlžníkov zaviazaných veriteľovi na plnenie takým spôsobom, že každý z dlžníkov je povinný plniť iba svoj podiel na dlhu (pasívny delený záväzok), Občiansky zákonník vo všeobecnosti neupravuje, ale nepochybne existenciu takéhoto druhu spoločných záväzkov uznáva (pozri napr. § 438 ods. 2 a § 470 ods. 2 OZ). Všeobecnú úpravu delených záväzkov nemá ani zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj "Obchodný zákonník" alebo "OBZ").

V súvislosti s rekodifikáciou občianskeho práva sa na Slovensku intenzívne diskutuje o otázke, či je potrebné sa v našom právnom poriadku vrátiť k princípu superficies solo cedit, ktorý bol z neho odstránený v roku 1950 (pozri teraz § 120 ods. 2 OZ). V príspevku sme sa pokúsili priblížiť tento problém zo zorného uhľa princípu akcesie, ktorý je jedným zo základných princípov ovládajúcich vecné práva v európskom súkromnom práve. Z princípu akcesie vo vzťahu k vlastníckemu právu k pozemku vyplýva, že všetko, čo vzíde na pozemku prirodzeným (rastlinstvo) alebo umelým spôsobom (stavby) a je so zemou trvalo spojené, je súčasťou pozemku. Opustenie superficiálnej zásady práve vo vzťahu k pozemku a stavbe spôsobuje v súdnej praxi rozdielne názory, či výsledok stavebnej činnosti možno vôbec kvalifikovať ako stavbu v zmysle § 119 ods. 2 OZ, ktorá nie je súčasťou pozemku, ale môže byť prí­slušenstvom pozemku alebo inej stavby (§ 121 ods. 1 OZ), alebo či nejde o stavbu v zmysle § 119 ods. 2 OZ, ktorá podľa § 120 ods. 2 OZ už môže byť súčasťou pozemku. Rozporné názory súdnej praxe v týchto veciach a z toho vyplývajúcu právnu neistotu považujeme za významný argument, ktorý podporuje prinavrátenie superficiálnej zásady do nášho občianskeho práva tak, ako sa to stalo v novom českom občianskom zákonníku.