V súvislosti s rekodifikáciou občianskeho práva sa na Slovensku intenzívne diskutuje o otázke, či je potrebné sa v našom právnom poriadku vrátiť k princípu superficies solo cedit, ktorý bol z neho odstránený v roku 1950 (pozri teraz § 120 ods. 2 OZ). V príspevku sme sa pokúsili priblížiť tento problém zo zorného uhľa princípu akcesie, ktorý je jedným zo základných princípov ovládajúcich vecné práva v európskom súkromnom práve. Z princípu akcesie vo vzťahu k vlastníckemu právu k pozemku vyplýva, že všetko, čo vzíde na pozemku prirodzeným (rastlinstvo) alebo umelým spôsobom (stavby) a je so zemou trvalo spojené, je súčasťou pozemku. Opustenie superficiálnej zásady práve vo vzťahu k pozemku a stavbe spôsobuje v súdnej praxi rozdielne názory, či výsledok stavebnej činnosti možno vôbec kvalifikovať ako stavbu v zmysle § 119 ods. 2 OZ, ktorá nie je súčasťou pozemku, ale môže byť príslušenstvom pozemku alebo inej stavby (§ 121 ods. 1 OZ), alebo či nejde o stavbu v zmysle § 119 ods. 2 OZ, ktorá podľa § 120 ods. 2 OZ už môže byť súčasťou pozemku. Rozporné názory súdnej praxe v týchto veciach a z toho vyplývajúcu právnu neistotu považujeme za významný argument, ktorý podporuje prinavrátenie superficiálnej zásady do nášho občianskeho práva tak, ako sa to stalo v novom českom občianskom zákonníku.
PRINCÍP AKCESIE A VLASTNÍCKE PRÁVO K STAVBE A POZEMKU
JUDr.
Imrich
Fekete
CSc.
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Princíp akcesie a jeho význam v súkromnom práve
Princíp akcesie (
Akzessionsprinzip
) ako jeden zo základných princípov vecných práv spočíva v tom, že spojené (zložené) veci majú spravidla jednotné hospodárske určenie a musia podliehať spoločnému právnemu režimu. Tým sa zabezpečuje nielen právna istota, ale sa umožňuje plynulý hospodársky obeh týchto vecí.1)Rímske právo vychádzalo pri kategorizácii vecí (
res
) z aristotelovskej a stoickej filozofie a rozlišovalo medzi vecami jednoduchými, zloženými a hromadnými (corpus unitum, corpus composita a universitas rerum distantium
). Toto delenie vecí vychádzalo z povahy spojenia medzi jednotlivými vecami. Týmito rozdielmi sa zaoberal najmä rímsky právnik Pomponius (D. 41, 3, 30), ktorý rozlišoval medzi jednoduchými vecami (napr. doska), spojenými vecami (corpora ex contigentibus
), ktoré vznikli pevným spojením viacerých samostatných vecí (napr. loď, budova) a súborom vecí (corpora ex distantibus), ktoré nevznikli na základe telesného spojenia viacerých vecí (napr. stádo). Pomponius nepripúšťal samostatnú držbu ani vlastnícke právo k veciam, ktoré tvorili súčasť (pars
) zloženej veci, pokým toto spojenie trvalo. V tom spočíval rozdiel oproti hromadnej veci, pri ktorej nie je žiadne fyzické, ale iba hospodárske spojenie medzi vecami.Princíp akcesie ako jeden zo základných princípov vecných práv vyvodila až novodobá náuka civilného práva.2)Tá vychádza z toho, že niektoré veci môžu existovať samostatne a iné iba v spojení s inými vecami. V doktríne sa princíp akcesie vysvetľuje v tom zmysle, že vedľajšie veci vždy sledujú právny osud hlavnej veci. To znamená, že vecné práva k zloženej veci (veci skladajúcej sa z viacerých súčastí) alebo k hlavnej veci zahŕňajú každú časť zloženej veci a všetky jej súčasti. Ide o prejav známej parémie rímskeho práva: accessio
cedit principali
.Veľký slovenský civilista Š. Luby v súvislosti s vymedzením súčasti veci uvádza, že súčasť veci nemôže byť predmetom vecných práv a vôbec nemá právnu individualitu, a preto nemôže byť samostatným predmetom vlastníctva ani držby, nemôže byť samostatným predmetom právnych úkonov ani exekúcie a po všetkých stránkach zdieľa osud zloženej veci, stáva sa súčasťou nehnuteľnosti a pod.
"Dosiaľ samostatná vec sa stane súčasťou inej veci spravidla akcesiou, t.j. prírastkom, a preto sa súčasť často nazýva aj akcesiou."
3)Uplatnenie princípu akcesie umožňuje zohľadniť úzke hospodárske a funkčné väzby medzi vecami, ktoré vykazujú vysoký stupeň spolunáležitosti. Praktický význam tohto princípu spočíva v tom, že:
a)
uľahčuje právny obeh vecí, pretože so zloženou vecou, resp. hlavnou vecou a jej súčasťami možno disponovať na základe jediného právne aktu,
b)
zabezpečuje právnu istotu tým, že vlastníkom súčasti veci je vlastník hlavnej veci, a ďalej tým, že právny akt vlastníka, ktorý sa týka hlavnej veci, sa priamo vzťahuje na súčasť veci,4)
c)
vecné práva k cudzej veci (záložné právo) sa priamo zo zákona vzťahuje aj na všetky súčasti hlavnej veci,
d)
ak dôjde k poškodeniu vedľajšej veci alebo súčasti hlavnej veci, má to priamy vplyv na hodnotu hlavnej veci.
Nás bude v tomto príspevku zaujímať uplatnenie tohto uvedeného princípu vo vzťahu k nehnuteľnostiam, za ktoré sa podľa § 119 ods. 2 OZ považujú pozemky a stavby. Našu pozornosť zameriame najmä na vzťah pozemku ako nehnuteľnej veci k veciam, ktoré predstavujú jej súčasť, prípadne jej príslušenstvo, najmä ak ide o výsledok stavebnej činnosti.
Zásada superficies solo cedit
Jednou z elementárnych zásad, ktorá má oporu v princípe akcesie, je zásada, že súčasťou pozemku je všetko to, čo je s pozemkom prirodzeným alebo umelým spôsobom spojené. Ide o superficiálnu zásadu, ktorá pod vplyvom dedičstva rímskeho práva5)platila od nepamäti aj v slovenskom súkromnom práve. Z princípu
accesorium sequit suum principale
uplatňovaného už v Tripartite (1514) ako v základnom prameni uhorského práva6)náuka postupne vyvodila všeobecnú platnosť zásady
superficies solo cedit
.7)Od neho odvodená zásada, že stavba je súčasťou pozemku (aedificatio solo cedit
), platila pod vplyvom ustanovenia § 297 ABGB8) v slovenskom súkromnom práve až do roku 1950. Napríklad Š. Luby píše, že súčasťou nehnuteľnosti je všetko rastlinstvo vsadené do pôdy a "všetko, čo bolo na nehnuteľnosti vystavané alebo zriadené za tým účelom, aby bolo trvale spojené s pozemkom." 9)Po februárových udalostiach v roku 1948 došlo v dôsledku prijatia Občianskeho zákonníka z roku 1950 k podstatnému zúženiu superficiálnej zásady, keď boli spod jeho rozsahu vyňaté všetky stavby.10) Začala teda platiť zásada aedificatio non solo cedit.11) Občiansky zákonník z roku 1964 uvedenú zásadu síce neprevzal do svojej úpravy, ale v praxi platila ako nepísané pravidlo.12) Paradoxne sa uvedená zásada vrátila do nášho poriadku po nežnej revolúcii (1989), keď novela Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. v § 120 ods. 2 výslovne zakotvila, že stavby nie sú súčasťou pozemku.13) Pri uplatňovaním zásady superficies non solo cedit ešte ďalej zašla novela Občianskeho zákonníka č. 184/2002 Z.z., ktorá platnosť uvedenej zásady rozšírila na vodné toky a podzemné vody.14)
Komisia na rekodifikáciu občianskeho zákonníka, ktorá bola činná do roku 2015, plédovala v prospech prinavrátenia princípu superficies solo cedit do nášho občianskeho práva.15) Aktuálna rekodifikačná komisia zaujala k superficiálnej zásade negatívny postoj.16) Zásada superficies solo cedit, ktorá stelesňuje vo vzťahu k stavbe a pozemku realizáciu princípu akcesie (t.j. všetko, čo vzíde na pozemku vrátane stavieb a čo je s pozemkom pevne spojené, sleduje právny osud pozemku), platí v prevažnej väčšine európskych civilných kódexov. V nemecky hovoriacich štátoch platí ako kogentná právna norma (pozri napr. čl. 667 ods. 2 švajčiarskeho ZGB, § 94 ods. 1 nemeckého BGB) a v románskych civilných kódexoch ako dispozitívne ustanovenie zákona (pozri čl. 546 a čl. 553 francúzskeho Code Civil a čl. 934 talianskeho Codice civile). K princípu superficies solo cedit sa vrátil