Jedným z novodobých spôsobov výkladu vnútroštátnych súkromnoprávnych noriem je okrem ústavne konformného výkladu aj eurokonformný výklad, t. j. výklad vnútroštátnej normy v súlade s európskym právom. Súdna prax odzrkadľujúca sa najmä v rozhodnutiach najvyšších súdnych inštitúcií je svedectvom toho, že eurokonformný výklad vnútroštátneho práva aplikujú slovenské súdy prevažne účelovo a doteraz ho adekvátnym spôsobom neaplikovali v tak závažnej právnej oblasti, ktorá je priamo ovplyvnená európskym právom, ako je ochrana práv spotrebiteľov. Naopak, v praxi sme svedkami toho, že tzv. eurokonformný výklad sa niekedy používa výberovo a v niektorých prípadoch súdy ním prekračujú medze súkromnoprávnej úpravy a vstupujú tak do kompetencie slovenského zákonodarcu. Je to dôsledok viacerých skutočností. Hlavnú príčinu vidíme v zúženom odbornom náhľade na spôsob a rozsah používania uvedenej výkladovej metódy vo vzťahu k súkromnoprávnym predpisom.
PRÁVNE RÁMCE EUROKONFORMNÉHO VÝKLADU VO SVETLE NIEKTORÝCH ROZHODNUTÍ ÚSTAVNÉHO SÚDU SR A NAJVYŠŠIEHO SÚDU SR
JUDr.
Imrich
Fekete
CSc.
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
1. Úvod
Účelom1)tohto príspevku je zhodnotiť eurokonformný výklad vykonaný najvyššími slovenskými súdnymi inštitúciami v konkrétnych veciach. V článku sa in concretovenujeme novším rozhodnutiam Ústavného súdu SR (ďalej aj "ústavný súd") a Najvyššieho súdu SR (ďalej aj "najvyšší súd"), ktoré sa týkajú nárokov pozostalých po obeti dopravnej nehody na náhradu nemajetkovej ujmy voči komerčným poisťovniam. K tomu treba povedať, že žaloby tohto druhu začali napádať na všeobecné súdy najmä po vydaní rozsudku Súdneho dvora EÚ (ďalej aj "SD EÚ") vo veci Haasová (C-22/12). V tomto rozsudku SD EÚ s odkazom na príslušné ustanovenia smerníc EÚ (najmä smernica 84/5/EHS z 30. decembra 1983 a smernica 90/232/EHS zo 14. mája 1990) upravujúce povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel judikoval, že v jeho rozhodnutí citované články smerníc
"...sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej."
Po publikovaní uvedeného rozhodnutia SD EÚ nasledovali viaceré protichodné súdne rozhodnutia. Jedna skupina všeobecných súdov dala za pravdu poisťovniam, ktoré tvrdia, že právo na náhradu škody na zdraví podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení (ďalej aj "zákon o PZP") nepokrýva náhradu nemajetkovej ujmy tretích osôb, t. j. pozostalých po obeti dopravnej nehody. Druhá skupina súdov takéto právo pozostalým proti poisťovniam priznáva, a to odkazom na uvedené rozhodnutie SD EÚ alebo na základe extenzívneho výkladu pojmu škoda. Táto konfrontačná línia pokračovala aj na úrovni najvyšších súdnych inštancií, keď najvyšší súd žalobu proti poisťovniam v niekoľkých prípadoch zamietol,2) a naopak, ústavný súd v niekoľkých prípadoch odmietol ústavnú sťažnosť komerčných poisťovní proti rozhodnutiam krajských súdov.3) Za osobitnú zmienku stojí najmä uznesenie ústavného súdu vydané pod sp. zn. III. ÚS 666/2016, v ktorom ústavný súd podal eurokonformný výklad dotknutého zákonného ustanovenia zákona o PZP a v nadväznosti na to aj ustanovení Občianskeho zákonníka.
Upozorňujeme na to, že účelom tohto príspevku nie je hľadať odpoveď na otázku, či náhrada nemajetkovej ujmy je, alebo nie je krytá poistením zodpovednosti. Naším cieľom je skôr dať odpoveď na otázku, či súdna prax svojimi rozhodnutiami v už uvedených sporoch argumentačne prispela k realizácii princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia [pozri čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj "CSP"]. Osobitnú pozornosť zameriame na to, či súdy vedia správne aplikovať eurokonformnú metódu výkladu, na ktorú sa pri rozhodovaní uvedených sporov odvolávajú.
2. Právne rámce pre uplatnenie eurokonformného výkladu
Z doterajších rozsudkov všeobecných súdov a ústavného súdu vo veciach nemajetkovej ujmy vyplýva, že existujú dva možné (protikladné) výklady, ktoré sa týkajú potreby zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám do poistného krytia povinného zmluvného poistenia. Viaceré všeobecné súdy a ústavný súd dospeli k záveru, že pod rozsah pojmu "náhrada škody na zdraví" podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona o PZP možno na základe eurokonformného výkladu v nadväznosti na dikciu príslušných smerníc EÚ zahrnúť aj nemajetkovú ujmu tretích osôb, t. j. pozostalých. V odôvodneniach svojich rozhodnutí však dostatočne nevymedzili právne rámce použitia tejto výkladovej metódy. Túto povinnosť si sčasti splnil iba najvyšší súd vo veci sp. zn. 3 Cdo 301/2012 a ústavný súd vo svojom uznesení vydanom pod sp. zn. III. ÚS 666/2016.
Eurokonformný výklad, resp. eurokonformné dotváranie zákona sa uskutočňuje v troch rovinách:
a)
transpozičná povinnosť členského štátu,
b)
priamy účinok smernice - povinnosť priamo aplikovať smernicu,
c)
nepriamy účinok smernice - prípustnosť eurokonformného výkladu.
Ad a) Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ je uložená členským štátom základná povinnosť transponovať smernicu EÚ do zákonodarstva členského štátu. Spôsob a forma transpozície je v zásade ponechaná na členský štát,4)ktorý však v zmysle princípu "effet util" je povinný transpozíciu vykonať tak, aby dosiahnutie cieľa stanoveného smernicou bol zabezpečený v čo najširšom rozsahu.
Smernica ako sekundárne európske právo nemá priame právne účinky,
pretože je adresovaná členskému štátu a nemožno ju uplatniť v horizontálnych právnych vzťahoch medzi subjektmi súkromného práva, a preto sa ani účastníci súdneho sporu nemôžu dovolávať priamej aplikácie ustanovení príslušnej smernice EÚ.Ad b)
Smernica môže mať za určitých okolností priamy účinok.
Tieto podmienky sa postupne vykryštalizovali v rámci rozhodovacej činnosti SD EÚ. Smernica môže mať tak priamy účinok, ak nebola včas alebo riadne implementovaná.5)V takýchto prípadoch môže národný súd aplikovať smernicu priamo, ako keby bola súčasťou vnútroštátneho práva. Má to však jeden háčik. Smernica má v takom prípade priame vertikálne účinky, t. j. spor sa týka jednotlivca a štátu, ktorý mal smernicu správ