Nakladanie s majetkom obcí a miest v judikatúre Najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky

Rozlišujeme¹⁾ medzi právnickými osobami súkromného práva a právnickými osobami verejného práva (verejnoprávnymi korporáciami). Za rozlišovacie kritérium sa považuje to, akým druhom zriaďovateľského aktu boli konštituované, to, či sledujú súkromný alebo verejný záujem, či sú vybavené verejnoprávnymi oprávneniami alebo či majú k dispozícii verejné fondy.²⁾ Na rozdiel od nemeckého, talianskeho alebo švajčiarskeho práva, slovenský zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj "Občiansky zákonník" alebo "OZ") výslovne medzi týmito dvoma typmi právnických osôb nerozlišuje, hoci existenciu rôznych právnických osôb uvádza.³⁾

Všeobecná úprava právnických osôb v Občianskom zákonníku by sa preto mohla vzťahovať na oba druhy právnických osôb. Právnická osoba verejného práva však nebude zdieľať celý právny režim právnických osôb súkromného práva, a to vzhľadom na osobitný spôsob zriaďovania, nemožnosť ich zrušenia dohodou či dobrovoľným rozpustením, aplikáciu doktríny , osobitný spôsob konania za tieto právnické osoby a pod. Podmienky fungovania verejnoprávnych korporácií, ich vnútorná štruktúra, ako aj otázky ich zrušenia a zániku budú pravidelne predmetom osobitných právnych predpisov a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú len ako .

Podľa všeobecnej právnej úpravy právnických osôb v Občianskom zákonníku majú právnické osoby v podstate vždy plnú spôsobilosť na práva a povinnosti, ako aj na právne úkony, ibaže by zákon ustanovil inak a túto spôsobilosť obmedzil. Nie je prípustné obmedziť spôsobilosť právnickej osoby vôľou jej zakladateľov, ale iba zákonom. Ani prípadné obmedzenie oprávnenia štatutárneho orgánu konať navonok vnútorným predpisom právnickej osoby nevedie k obmedzeniu spôsobilosti právnickej osoby na tieto právne úkony a všeobecne má iba obmedzené účinky voči tretím stranám. Úprava konania za právnickú osobu sleduje v prvom rade ochranu tretích osôb. Zákon preto predpokladá (resp. finguje) oprávnenie konať za právnickú osobu v plnom rozsahu štatutárnym orgánom, ako aj takým jej pracovníkom, ktorí sú na určitú činnosť oprávnení vzhľadom na vnútornú organizáciu práce (§ 20 OZ). Štatutárny orgán vystupuje navonok vo všetkých veciach právnickej osoby, okrem vecí, ktoré zákon zveruje iným orgánom právnickej osoby alebo ktoré mu zákon zakazuje zveriť. Jeho konanie sa právnickej osobe pričíta bez ďalšieho, aj napriek prípadným vnútorným obmedzeniam oprávnení konať za právnickú osobu (napr. obmedzenie možnosti uzatvárať zmluvy do určitej hodnoty určené členskou schôdzou či valným zhromaždením právnickej osoby). V prípade verejnoprávnych korporácií (obcí a miest) Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj "najvyšší súd") a Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj "ústavný súd") vylúčili aplikovanie týchto východísk. V nasledovnom texte sa sústredíme na to, k čomu rozhodovacia prax najvyšších súdnych orgánov dospela.⁴⁾

Obec (mesto) ako právnická osoba verejného práva koná prostredníctvom štatutárneho orgánu (starosta, primátor), ktorý prejavuje jej vôľu. Tvorbu a prejav vôle verejnoprávnych korporácií v súkromnoprávnych otázkach nie je bez ďalšieho možné posudzovať rovnako ako pri právnických osobách súkromného práva. Starosta obce nemá neobmedzenú moc vytvárať vôľu obce.

Podľa najvyššieho súdu je potrebné odlišovať vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonoch obce. Zatiaľ čo rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce o to