BARANCOVÁ, H.: Štatutárny orgán ako pracovník podľa práva EÚ a európske procesné právo. Právny obzor, 103, 2020, č. 3, s. 169 - 182.
Statutory Body as a Worker according to the EU Law and the European Procedural Law. In the paper, the author deals with the question whether a member of a statutory body may be considered as a worker/employee according to the EU law in the performance of his/her duties. Following that question, she analyses the possibilities for determining the competences and jurisdiction of the labour courts within the meaning of the Brussels I Regulation, in which a natural person in the status of a worker enjoys a privileged legal status, as opposed to that of a participant in the civil and commercial matters.1)
Key words: Statutory Body, Capital Company, Brussels I Regulation, International Courts' Jurisdiction, the 'Worker' Concept, the EU Law, the CJEU Case Law
1. Všeobecná charakteristika
Medzi pracovné kategórie na rozhraní pracovného práva a obchodného práva patria aj pozície členov štatutárnych orgánov najmä kapitálových obchodných spoločností, ktorých právne postavenie je predmetom úpravy hlavne Obchodného zákonníka. Veľká časť z nich funkciu člena štatutárneho orgánu uskutočňuje ako svoje hlavné zamestnanie pre jedného odberateľa práce.
Problém postavenia členov štatutárnych orgánov obchodných spoločností, najmä konateľov spoločností s ručením obmedzeným, je v právnej literatúre pracovného práva a hlavne obchodného práva stále živý najmä z hľadiska posudzovania právnej korektnosti ich včlenenia do pojmu zamestnanec podľa Zákonníka práce.2) Aktuálnosť uvedeného problému má svoju logiku. Ak by členovia štatutárnych orgánov mali právny status zamestnanec, ich reálna sociálnoprávna ochrana by bola podstatne vyššia, než akú požívajú v rámci obchodnoprávnych vzťahov. Naopak, zo strany obchodných spoločností je pochopiteľný záujem, aby sa vo vzťahu k členom štatutárnych orgánov uplatňoval Obchodný zákonník. Osobitne to platí z hľadiska zodpovednostných právnych vzťahov, pri ktorých je v zmysle obchodného práva obchodná spoločnosť chránená podstatne viac než v situáciách, keď je člen štatutárneho orgánu pri výkone svojej funkcie v právnej pozícii zamestnanca. Hmotná zodpovednosť podľa Obchodného zákonníka je v porovnaní so zodpovednosťou podľa Zákonníka práce právne autonómna, vybudovaná na iných princípoch ako pracovnoprávna zodpovednosť zamestnanca, pri ktorej sa uplatňuje ochranná funkcia pracovného práva smerovaná k ochrane slabšej strany - zamestnanca.
Prevažná časť členov štatutárnych orgánov pri výkone funkcie štatutárneho orgánu sú vo vzťahu k obchodnej spoločnosti právne viazaní zmluvou o výkone funkcie alebo inou nepomenovanou zmluvou v zmysle § 269 Obchodného zákonníka.
Správne chápanie právneho postavenia členov štatutárnych orgánov nadobúda v ostatnom čase osobitnú aktuálnosť nielen z hľadiska hmotného pracovného práva, v ktorého rámci by sa do jeho predmetu úpravy radi vtesnali členovia štatutárneho orgánu, a tým nadobudli status zamestnanec podľa Zákonníka práce s vysokou mierou ochrany a uplatňovaním zásady slabšej strany. Správne posudzovanie postavenia členov štatutárnych orgánov je mimoriadne dôležité aj pre účely určovania medzinárodnej právomoci súdov vo veciach individuálnych pracovných zmlúv, v ktorých má slabšia strana - pracovník -privilegované postavenie na rozdiel od občianskych a obchodných vecí.
Doterajšia judikatúra nielen súdov Českej republiky (ďalej aj súdy ČR), ale aj súdov Slovenskej republiky nepriznáva členom štatutárnych orgánov pri výkone funkcie štatutárneho orgánu status zamestnanec v zmysle Zákonníka práce. Nemalé pochybnosti o ich právnom postavení vo vzťahu k pracovnému pomeru a pojmu zamestnanec priniesol nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len ÚS ČR) z roku 2016, ktorý spochybnil doterajšiu ustálenú judikatúru súdov ČR vo veci právnej kvalifikácie výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu, a vyhodnotil ju za nedostatočne argumentačne zvládnutú. Za právne významnú z uvedeného nálezu ÚS ČR považujeme najmä časť, podľa ktorej: "ustanovenia ZP definujú síce právne vzťahy, ktoré sa vždy spravujú Zákonníkom práce, ale súčasne nebránia ani tomu, aby si zmluvné strany aj v iných prípadoch zvolili režim Zákonníka práce".3) Odpoveďou na tento nález bol rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len NS ČR) z 19.1.2017, ktorý reaguje na citovaný nález Ústavného súdu ČR a potvrdzuje svoju doterajšiu dlhoročnú judikatúru k postaveniu štatutárnych orgánov pri v