Nariadenie Európskej únie z pohľadu normotvorby

Connection of the law of the Slovak Republic to the law of the European Union is related to a large number of new conceptual issues of legislative and procedural character, that are often connected with their significant law enforcement connotations. In case of a regulation it is necessary to bear in mind specific character of this legal act. The Regulation is directly applicable in all Member States of the European Union. It is forbidden to transpose it into the national law. According to Court of Justice of the European Union transposition of content of regulation into the domestic law of a Member State is permitted only exceptionally in the interests of clarity, homogeneity, and effective applicability of legislation, provided, that in this way there is no blurring of the Union origin, nature and legal effects of regulation. It is also permissible to provide implementation of regulation by setting of sanctions or establishing the competence of national authorities.

Previazanie právneho poriadku Slovenskej republiky s právnym poriadkom Európskej únie je spojené s množstvom nových koncepčných otázok legislatívneho a legislatívno-technického charakteru, majúcich častokrát významné právnoaplikačné konotácie. Toto previazanie právneho poriadku sa uskutočňuje okrem iného aj prostredníctvom sekundárneho práva Európskej únie. Aj právny akt Európskej únie, ktorému budem venovať pozornosť v tomto článku, t.j. nariadenie, radíme k sekundárnemu právu. Všeobecne možno povedať, že sekundárne právo tvoria akty prijaté inštitúciami Európskej únie na základe zmocnenia v primárnom práve (Zmluva o Európskej únii, Zmluva o fungovaní Európskej únie).¹⁾ Konkrétne druhy sekundárneho práva stanovuje najmä článok 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ide o tzv. typické alebo nomenklatúrne právne akty. Po prijatí Lisabonskej zmluvy, t.j. po 1. decembri 2009, sú ako sekundárne právo prijímané už len nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská (nie sú už prijímané napr. rámcové rozhodnutia, jednotné akcie, spoločné pozície atď.).²⁾ Prijatie Lisabonskej zmluvy teda znamenalo zjednodušenie/zníženie pestrosti normotvorby v Európskej únii a namiesto 15 možných druhov právnych aktov sa teraz môžeme stretnúť len s piatimi druhmi explicitne stanovenými v článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.³⁾ Naďalej sa však môžeme stretnúť aj s tzv. aktmi sui generis, atypickými právnymi aktmi, ktoré nie sú v primárnom práve explicitne uvedené, a to napr. oznámenia Komisie (ang. "communication"), zelené a biele knihy (angl. "green paper", "white paper") a pod. Okrem toho je potrebné spomenúť, že v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky sú naďalej prijímané rozhodnutia a všeobecné usmernenia ("general guidelines").⁴⁾ Pri sekundárnom práve je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že podľa článku 295 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa Európsky parlament, Rada a Komisia navzájom radia a vzájomnou dohodou upravujú podrobnosti svojej spolupráce. Na tento účel môžu uzatvárať medziinštitucionálne dohody, ktoré môžu mať záväznú povahu. Tieto medziinštitucionálne dohody majú formu "ústavného tmelu", prostredníctvom ktorého hlavní inštitucionálni hráči Európskej únie riešia záležitosti najvyššej úrovne, stanovujú elementárne princípy alebo určujú základy pre konkrétnejší legislatívny zámer. Ide teda o záležitosti s ústavným významom ako subsidiarita, transparentnosť, rozpočet a práva participácie a podobne.⁵⁾

Všeobecne možno povedať, že na právne akty Európskej únie, t.j. sekundárne právo by sa mali vzťahovať elementárne požiadavky, ktoré sa v procese normotvorby štandardne dodržiavajú na úrovni členských štátov.⁶⁾ V tejto súvislosti je, žiaľ, potrebné poznamenať, že právne akty Európskej únie vznikajú často na základe veľmi ambicióznych politických dohôd, bez hlbšej odbornej diskusie a legislatívnej korekcie, čím pri ich vnútroštátnej implementácii vyvolávajú otázniky.⁷⁾

V niektorých prípadoch forma, resp. názov právneho aktu nezodpovedá jeho obsahu⁸⁾ (napríklad právny akt je formálne označený ako rozhodnutie, ale materiálne ide o smernicu). To je spôsobené jednak tým, že v procese tvorby európskej legislatívy sa nekladú až také veľké nároky na legislatívnu čistotu, a jednak tým, že rôzne pozmeňujúce návrhy, ako výsledky kompromisov medzi členskými štátmi, degradujú pôvodnú podobu textu.⁹⁾ Možno povedať, že ide o nežiaduci jav, ktorý oslabuje právnu istotu adresátov právnych noriem¹⁰⁾ a nepriaznivo vplýva aj na normotvorbu členského štátu. V tejto súvislosti je potrebné ako na problém poukázať na zneužívanie legislatívnych nástrojov vydávaním smerníc s takou detailnou právnou úpravou, že ich svojim charakterom možno považovať za n