Opcie a limity možnej harmonizácie režimu zodpovednosti za jadrové škody v rámci
Európskeho spoločenstva/Európskej únie
JUDr.
Jakub
Handrlica
LL.M.
Právnická fakulta UK v Prahe. Autor ďakuje prof. Norbertovi Pelzerovi (Universität
Göttingen) a JUDr. Martinovi Pospíšilovi (Úrad jadrového dozoru SR) za ich cenné pripomienky k
tomuto článku.
HANDRLICA, J.: Opcie a limity možnej harmonizácie režimu zodpovednosti za
jadrové škody v rámci Európskeho spoločenstva/Európskej únie, Právny obzor, 92, 2009, č. 2, s. 159 -
188.
Článok reflektuje aktuálnu diskusiu o opciách možnej harmonizácie režimu zodpovednosti za
jadrové škody v rámci Európskeho spoločenstva/Európskej únie, ktorá v súčasnosti prebieha najmä na
pôde Európskej komisie, ale aj v zahraničných akademických kruhoch. Východiskom je konštatovanie, že
pri absencii explicitnej komunitárnej právnej úpravy v tejto oblasti je právny režim zodpovednosti
za jadrové škody v rámci jednotlivých členských štátov ES/EÚ roztrieštený v závislosti od toho,
ktorú z existujúcich medzinárodných konvencií o zodpovednosti za jadrové škody tieto štáty
podpísali, resp. v akom štádiu sa nachádza proces ratifikácie týchto konvencií. Diferencie medzi
existujúcimi právnymi režimami zodpovednosti za jadrové škody v rámci ES/EÚ vstúpili do novej fázy
po rozšírení ES/EÚ o nové členské štáty strednej a východnej Európy v r. 2004 a 2008, ktoré sú - na
rozdiel od západoeurópskych členských štátov ES/EÚ signatármi nie Parížskeho, ale
Viedenského dohovoru o zodpovednosti za jadrové škody
z r. 1963 a zároveň Spoločného protokolu o aplikácii
Parížskeho a Viedenského dohovoru z r. 1988. Od r. 2005 sa problematika rozdielnosti právnych
režimov v oblasti zodpovednosti za jadrové škody v rámci ES/EÚ stala predmetom záujmu Európskej
komisie. Koncom r. 2007 oslovila Európska komisia príslušné orgány členských štátov, rovnako aj
dotknuté priemyselné subjekty s dokumentom, ktorý predostrel niekoľko opcií možnej harmonizácie
režimu zodpovednosti za jadrové škody v rámci ES/EÚ. Tento článok sa venuje aktuálnemu právnemu
stavu v tejto oblasti, jeho implikáciám, rovnako ako aj možnostiam ich preklenutia a limitom možnej
harmonizácie právneho režimu zodpovednosti za jadrové škody v rámci ES/EÚ.
1. Úvod
Problematika harmonizácie právneho režimu zodpovednosti za jadrové škody je predmetom
záujmu medzinárodného spoločenstva a medzinárodných inštitúcií zrejme od počiatku priemyselného
využívania jadrovej energie.1)
Dôvodom tejto snahy medzinárodného spoločenstva o harmonizáciu režimu zodpovednosti za
jadrové škody bola skutočnosť, že ničivé dôsledky prípadnej jadrovej udalosti by sa neobmedzovali na
územie jedného štátneho celku, ale mali by rozsiahle následky i pre životy, zdravie a majetok
subjektov v iných, nielen susedných štátoch.2) Skúsenosti z použitia jadrovej
energie počas svetovej vojny ukázali, že riziká spojené s využívaním jadrovej energie mnohonásobne
presahujú riziká spojené s prevádzkou v iných priemyslových odvetviach.3)
Hrozba cezhraničných následkov, ich ničivého rozsahu,4) ale zároveň tiež
snaha o podporu rozvoja jadrovej energetiky, ktorá bola v 50. a 60. rokoch považovaná za energetické
priemyselné odvetvie budúcnosti:5) to boli faktory, ktoré viedli medzinárodné
spoločenstvo k prijatiu medzinárodných konvencií, ktoré zakotvili zvláštny (voči konvenčnej úprave
zodpovednosti za škodu špeciálny) režim právnej úpravy zodpovednosti za jadrové
škody.6)
Ešte predtým, než sa budeme venovať rozdielom medzi existujúcimi právnymi úpravami
zodpovednosti za jadrové škody v existujúcich medzinárodných konvenciách, je možné stručne poukázať
na tie princípy, ktoré sú v existujúcich medzinárodných konvenciách
totožné:7)
(1)
Objektívna zodpovednosť
(strict liability, responsabilité objective
)
je predovšetkým reakciou na technické súvislosti priemyselného využívania jadrovej energie a na
skutočnosť, že dokazovanie akejkoľvek formy zavinenia by bolo pre poškodených neprimeranou záťažou.
Vzhľadom na charakter škôd, ktoré potenciálne hrozia, a k ziskom, ktoré licencovanému subjektu z
priemyselného využitia jadrovej energie plynú, je riziko alokované na stranu držiteľa
licencie.8)(2)
Výlučná zodpovednosť držiteľa licencie
(legal channelling of liability on
to the operator, le principe général de la responsabilité exclusive
) je reakciou na skutočnosť,
že do procesu využívania jadrovej energie je typicky zapojených hneď niekoľko odlišných subjektov
(typicky dodávateľ paliva, jeho dopravca, držiteľ licencie, subjekt poverený stavbou tohto
zariadenia, dodávateľ technológií a služieb, subjekt poverený manipuláciou s vyhoretým palivom,
atď.).9) Aplikácia všeobecných princípov občianskoprávnej zodpovednosti by
mala za následok, že poškodená osoba by pri vymáhaní vzniknutej škody musela identifikovať
zodpovednú osobu.10) Koncepcia výlučnej zodpovednosti držiteľa licencie
(operator
) rieši uvedené problémy presunutím občianskoprávnej zodpovednosti na jediný
subjekt.11)(3)
Limitácia rozsahu zodpovednosti držiteľa licencie
(limitation of liability
in amount, limitation de la responsabilité
) je teda považovaná za quid pro quo
inter alia
(4)
Kongruencia zodpovednosti a poistenia
(congruence system, assurance
nucléaire
) má za následok, že držiteľ licencie má povinnosť svoju zodpovednosť poistiť (to
have and maintain insurance, d'avoir et de maintenir une assurance
), alebo inak finančne zaistiť
(other financial security, une autre garantie financiere
).16)
Poistenie jadrových škôd pritom bolo od počiatku pre poisťovníctvo veľkou
výzvou.17) Riešením je v súčasnosti poistenie prostredníctvom spojenia
finančných kapacít jednotlivých poisťovateľov vo forme spolupoistenia v rámci tzv. jadrového poolu,
ktorý je v zásade organizovaný v rámci jednotlivých národných štátov. Vedľa národných jadrových
poolov v súčasnosti v Európe existujú aj dve medzinárodné združenia prevádzkovateľov jadrových
zariadení (EMANI a ELINI).18),19)2. Mnohostranné medzinárodné konvencie o zodpovednosti za jadrové
škody
Špecifická komunitárna právna úprava zodpovednosti za jadrové škody v súčasnosti
absentuje. Východiskom harmonizačných úvah je skutočnosť, že jednotlivé členské štáty ES/EÚ sa
riadia rôznymi právnymi úpravami zodpovednosti za jadrové škody, pričom tieto úpravy sú v zásade
dôsledkom ich participácie na týchto mnohostranných (multilaterálnych) medzinárodných
konvenciách:
(1)
Parížsky dohovor o občianskoprávnej
zodpovednosti v jadrovej energetike
(The Paris Convention on Third Party Liability in
the Field of Nuclear Energy, Convention sur la responsabilité civile dans le domaine de l'energie
nucléaire
) bol podpísaný v r. 1960 pod gesciou vtedy existujúcej Organizácie pre európsku
hospodársku spoluprácu (OEEC).20) Dohovor a jeho Dodatkový protokol
(Additional Protocol) z r. 1964 nadobudli účinnosť 1. apríla 1968 a boli ďalej zmenené Protokolom z
r. 1982 (tzv. prvý Parížsky protokol) s účinnosťou od 7. októbra 1988.21)
Parížsky dohovor je otvorený k pristúpeniu pre všetky
členské štáty Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD),22)
predpokladom pre pristúpenie nečlenského štátu OECD k
Parížskemu dohovoru je súhlas všetkých členských
štátov organizácie.23)(2)
Bruselský dohovor doplňujúci Parížsky
dohovor
(Brussels Convention Supplementary to the Paris Convention, Convention
complémentaire de Bruxelles
) bol podpísaný v r. 1963 pod gesciou Organizácie pre hospodársku
spoluprácu a rozvoj (OECD).24) Dohovor a jeho Dodatkový protokol
(Additional Protocol
) z r. 1964 nadobudli účinnosť 4. decembra 1974; bol ďalej zmenený
Protokolom z roku 1982 (tzv. druhý Parížsky protokol
) s účinnosťou od 1. augusta 1991.
Bruselský dohovor je otvorený k pristúpeniu pre signatárov
Parížskeho
dohovoru.25)(3)
Viedenský dohovor o občianskoprávnej
zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou
(The Vienna Convention on Civil
Liability for Nuclear Damage
) bol podpísaný v r. 1963 pod gesciou Medzinárodnej agentúry pre
atómovú energiu (International Atomic Energy Agency, IAEA
).26) Cieľom
tohto dohovoru bolo vytvoriť právny rámec zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou pre
širší okruh štátov, a preto nie je členstvo v Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu podmienkou
pre pristúpenie k Viedenskému dohovoru.27)(4)
Spoločný protokol k aplikácii Viedenského
dohovoru a Parížskeho dohovoru
(Joint Protocol Relating to the Application of the
Vienna Convention and the Paris Convention
) bol podpísaný v roku 1988 ako reakcia medzinárodného
spoločenstva na černobyľskú haváriu.28),29) Protokol
vytvára pomyselný most medzi oboma zmluvnými režimami a zaisťuje, že sa na prípad škodovej udalosti
bude vzťahovať len jeden dohovor.30) Spoločný protokol nadobudol účinnosť
27. apríla 1992. Protokol rieši napr. prípady, keď je zodpovedným držiteľ licencie zo štátu, ktorý
ratifikoval Parížsky dohovor, a poškodeným je subjekt
zo štátu, ktorý je signatárom Viedenského dohovoru. Poškodená osoba sa tak môže domáhať náhrady za
škodu tak, ako keby bola príslušníkom štátu, ktorý ratifikoval
Parížsky
dohovor.31)(5)
Protokol z r. 1997, ktorým sa dopĺňa
Viedenský dohovor
(Protocol to Amend the Vienna
Convention on Civil Liability for Nuclear Damage, VC Protocol
) bol prijatý pod gesciou
Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) za účelom optimalizácie zodpovednostného režimu v
rámci Viedenského dohovoru.32) Protokol nadobudol účinnosť 4. októbra 2003.
Protokol zvýšil finančnú čiastku, do ktorej je držiteľ licencie zodpovedný za škody, spôsobené
jadrovou udalosťou, geograficky rozšíril okruh škôd, za ktoré nesie držiteľ licencie zodpovednosť a
rozšíril vymedzenie druhov škôd, za ktoré je zodpovedný. Tieto tri zásadné zmeny sú považované za
jeden z najdôležitejších míľnikov vo vývoji medzinárodnej úpravy zodpovednosti za škody spôsobené
jadrovou udalosťou v postčernobyľskom období.33)(6)
Dohovor o dodatočnej kompenzácii za škody spôsobené jadrovou udalosťou
(Convention on Supplementary Compensation for Nuclear Damage, Supplementary Compensation
Convention
) bol podpísaný pod gesciou Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) v r.
1997.34) Ide o samostatný inštrument medzinárodného práva. Podmienkou k
pristúpeniu k Dohovoru nie je predchádzajúca ratifikácia existujúcich medzinárodných konvencií v
oblasti zodpovednosti za škody spôsobené jadrovou udalosťou. Cieľom Dohovoru je vytvorenie verejných
fondov za účelom vytvoriť finančné rezervy pre prípad, že by škody spôsobené jadrovou udalosťou
neboli nahradené priamo zodpovedným subjektom (licencovaným subjektom).35)
Dohovor však doposiaľ nenadobudol účinnosť.36)(7)
Protokoly, ktorými sa mení Parížsky
dohovor a Bruselský dohovor z r. 2004
(The 2004 Protocols to Amend the Paris
Convention and the Brussels Supplementary Convention; PC Protocol and BSC Protocol
) boli
podpísané v r. 2004 pod gesciou Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj
(OECD).37)