Na dlhej ceste k Európskemu občianskemu zákonníku (II. časť)

Predmetom druhej časti príspevku sú jednotlivé metódy zjednocovania občianskeho práva v Európe, medzi ktoré patrí najmä prijatie Európskeho občianskeho zákonníka vo forme záväzného komunitárneho nástroja, formulovanie spoločných princípov, spontánna europeizácia súkromného práva a aplikácia voliteľného nástroja. Autor sa v tejto časti príspevku v súvislosti s prijatím Európskeho občianskeho zákonníka bližšie zaoberá ekonomickými a politickými argumentmi jeho prijatia, ako aj súvislosťami práva a právnej kultúry a ich významom pre zjednotenie súkromného práva prostredníctvom jednotného civilného kódexu.

V predchádzajúcej časti príspevku sme sa zaoberali všeobecnými aspektmi súčasnej situácie občianskeho práva v kontexte harmonizačných a unifikačných trendov v Európskej únii a podobami zjednocovania práva. V nadväznosti na túto všeobecnú analýzu sme charakterizovali iniciatívy v oblasti zjednocovania občianskeho práva v Európe a bližšie predstavili štyri základné riešenia zjednocovania zmluvného práva predstavené Komisiou. V tejto časti príspevku sa budeme venovať jednotlivým metódam zjednocovania občianskeho práva v Európe a v súvislosti s prijatím Európskeho občianskeho zákonníka sa zameriame na ekonomické a politické argumenty jeho prijatia a na význam odlišností práva a právnej kultúry pre zjednotenie práva na základe jednotného kódexu.

Napriek možnosti zjednocovania súkromného práva medzinárodnými zmluvami je z hľadiska efektívnosti, ako aj právnej istoty najvhodnejšie, aby sa unifikácia (harmonizácia) súkromného práva v Európe uskutočňovala na komunitárnej úrovni. Taký ambiciózny projekt, ako je Európsky občiansky zákonník, by zrejme bez účasti orgánov Spoločenstva a bez motivácie mechanizmami vnútorného trhu nebolo možné zrealizovať. Z hľadiska právnej istoty je tiež dôležité, aby Súdny dvor prostredníctvom v rámci konania o predbežných otázkach zabezpečil jednotné uplatňovanie zjednotenej právnej úpravy.¹⁾

Z hľadiska unifikácie súkromného práva v Európe prostredníctvom záväzného právneho aktu Spoločenstva prichádza do úvahy použitie nariadenia, ktoré by bolo bezprostredne uplatniteľné a automaticky by nahrádzalo vnútroštátne normy, ktoré by boli s ním v rozpore, alebo smernice ako tradičného nástroja miernejšej harmonizácie či aproximácie práva členských štátov. Napriek tomu, že v prípade prijatia unifikovaných noriem prostredníctvom smernice alebo viacerých smerníc by členské štáty neboli viazané ich doslovným textom, ale len cieľom, ktoré tieto normy sledujú, Müller-Graff²⁾ uvádza, že výhoda použitia smerníc spočíva v kombinácii komunitárnych "základných noriem" s právomocou členských štátov prijať také vnútroštátne predpisy, ktoré považujú za adekvátne konkrétnemu právnemu systému a jeho terminológii, pričom by sa, pokiaľ ide o metódy a formu dosiahnutia stanovených cieľov, rešpektovala suverenita členských štátov. Aproximácia práva prostredníctvom smerníc teda predstavuje spôsob skombinovania potreby jednotných komunitárnych noriem na jednej strane a možnosti tolerovať osobitosti jednotlivých štátov na strane druhej. Smernice sú tiež vhodnejším riešením ako unifikácia prostredníctvom medzinárodných zmlúv, v prípade ktorých nie je zabezpečené ich jednotné uplatňovanie a výklad. Smits³⁾ tiež poukazuje na to, že smernice boli doteraz najúspešnejším nástrojom harmonizácie práva. Je však potrebné zdôrazniť, že predpisy súkromného práva si vyžadujú presnú formuláciu, a teda aj výsledok sledovaný smernicou by musel byť vymedzený veľmi presne, takmer totožne s formuláciou nariadenia. V prípade smerníc takisto hrozí, že budú nedostatočne alebo oneskorene transponované, alebo že nebudú transponované vôbec.

Najvhodnejším riešením by preto bolo prijatie koherentného nariadenia alebo nariadení, ktoré by mali mať kodifikačný charakter, čím by sa zabezpečilo bezprostredné a jednotné uplatňovanie a výklad unifikovaných súkromnoprávnych noriem. Takéto zjednotenie práva záväzným európskym kódexom vo forme nariadenia však nemá a ani v dohľadnej budúcnosti zrejme nebude mať potrebnú politickú podporu.

Lapuente⁴⁾ navrhuje postupné vytvorenie Európskeho občianskeho zákonníka v dvoch fázach: harmonizačnej a unifikačnej. V harmonizačnej fáze by sa jednotlivé časti tohto kódexu (napríklad vznik zmlúv, plnenie a neplnenie alebo širšie celky, ako napríklad záväzky) prijali vo forme smerníc, ktoré by členské štáty transponovali do vnútroštátneho práva, a teda by tieto normy považovali za vlastné. V unifikačnej fáze by boli normy, ktoré boli obsahom smerníc v prvej fáze, zoskupené do nariadenia, ktorým by sa dosiahla unifikácia práva. Výhodou tohto prístupu je, že v unifikačnej fáze by bolo možné reagovať na problémy, ktoré vznikli pri implementácii smerníc v harmonizačnej fáze.

Alternatívou k prijatiu nariadenia by bolo vydanie modelového zákona, ktorý by mohli členské štáty prijať jednotlivo. Týmto by sa vytvoril viacrýchlostný systém podob ný systému zavedenia jednotnej meny,⁵⁾ ktorý by mohol viesť k rýchlejšiemu zjednoteniu práva v niektorých štátoch (najmä tých s právnym systémom kontinentálneho typu) a neskoršiemu zjednoteniu práva aj v ďalších členských štátoch.

Vytvorenie Európskeho občianskeho zákonníka je však len jednou z možností unifikácie občianskeho práva. Medzi alternatívy, resp. iniciatívy súbežné s vypracovaním Európskeho občianskeho zákonníka patrí vytvorenie "súkromného" kódexu súkromného práva mimo inštitucionálneho rámca Spoločenstva, na ktorom by sa podieľali zástupcovia všetkých členských štátov alebo väčšiny z nich, pričom tento kódex by slúžil ako súbor noriem, ktorý by si mohli zvoliť zmluvné strany pri cezhraničných transakciách. Príkladom takéhoto "súkromného" kódexu sú najmä Princípy európskeho zmluvného práva zostavené Landovou komisiou.⁶⁾ Ako uvádza Hartkamp,⁷⁾ tieto Princípy môžu slúžiť ako vzorový zákon, ktorý môže inšpirovať zákonodarcov pri reformovaní práva. Takisto môžu slúžiť ako v prípade, ak si ich zmluvné strany zvolia. Okrem toho majú tieto princípy značný vedecký a vzdelávací význam a podporujú tendenciu hľadania spoločných menovateľov rôznych európskych právnych systémov s cieľom vytvoriť nové Sú dôkazom toho, že je možné dosiahnuť rozumný kompromis medzi odlišnými právnymi úpravami, a sú jedným z krokov na ceste k prípadnému vytvoreniu Európskeho občianskeho zákonníka. Pokiaľ však nebudú zakotvené vo forme záväzného právneho nástroja, budú sa uplatňovať, rovnako ako staré , nie , ale

Hesselink⁸⁾ tiež kladne hodnotí formulovanie princípov, ktoré predstavujú a môžu sa presadiť len na základe ich kvality a autority. Smits⁹⁾ však poukazuje na to, že tieto princípy vychádzajú z chápania zmluvy v intenciách autonómie strán, avšak nezohľadňujú aktuálnu ideu zmluvnej spravodlivosti, ktorá je potrebná na ochranu spotrebiteľa. Podľa Smitsa nemožno význam týc