Smernica ako prameň práva (právna povaha, štruktúra a preberanie členským štátom)

Autor sa v predloženej analýze zaoberá právnou povahou smernice ako výsledku normotvorby zákonodarcu Európskej únie, jej štruktúrou ako aj niektorými špecifickými vlastnosťami, ktoré majú vplyv na preberanie normy obsiahnutej v smernici do právneho poriadku členského štátu.

Zrejme ani laika netreba presviedčať o význame a úlohách práva v spoločnosti, ktoré sú skôr notoricky známe. Právnik s klasickým vzdelaním by možno dokonca zacitoval klasika: - Kde je spoločnosť, tam je právo. Menej známy je však proces vzniku práva - normotvorba, teoretické prístupy k normotvorbe, ako aj jej problémy. Vzhľadom na význam práva pre ľudský život je dôležité zaoberať sa jeho podstatou, ako aj procesom jeho vzniku, ktorý ovplyvňuje kvalitu práva. Ak dochádza k rozkladu zákonodarstva, stráca sa rešpekt k zachovávaniu práva, nestačí sa ustáliť jeho interpretácia a právo prestáva pôsobiť ako významný faktor integrácie spoločnosti.¹⁾ Autori publikácie Teória a prax legislatívy upozorňujú na neuveriteľnú živosť myšlienky rímskeho klasika Tacita Osobitne dôrazne je potrebné vnímať integračnú funkciu v prípade práva Európskej únie³⁾ a s osobitnou pozornosťou postupovať pri normotvorbe dotknutej právom Európskej únie.

Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie začali byť slovenskí legislativci vystavení celej škále legislatívnych problémov. Autonómia slovenského zákonodarcu/ normotvorcu a legislatívca je vstupom do Európskej únie zásadným spôsobom obmedzená. Dlhoročné skúsenosti doterajšej legislatívnej praxe sa ukazujú ako nedostatočné, pretože previazanie právneho poriadku Slovenskej republiky s právnym poriadkom Európskej únie je spojené s množstvom nových koncepčných legislatívnych a legislatívno-technických otázok, častokrát spojených s významnými právnoaplikačnými konotáciami.

Pre prácu normotvorcu, ako aj použitie niektorých noriem Európskej únie v aplikačnej praxi je nevyhnutné zaoberať sa špecifickou povahou, štruktúrou a účinkami smernice. Smernica je typický prameň práva Európskej únie, ktorý nemá obdobu vo vnútroštátnom práve.⁴⁾ Smernice sú hlavným nástrojom harmonizácie národného práva s právom Európskej únie. Základom harmonizácie sú preto, že umožňujú veľmi pružné zavádzanie určitých európskych právnych inštitútov, resp. noriem do národného práva členských štátov a nesmerujú k zavedeniu uniformnej - identickej úpravy vo všetkých členských štátoch (čo je úlohou nariadenia Európskej únie). Vzhľadom na výhody, ktoré smernice ponúkajú, sú inštitúciami Európskej únie tak hojne využívané, že ich bez preháňania možno označiť za jeden z hlavných prameňov celého písaného práva Európskej únie vôbec.⁵⁾ Yongmi Schibel uvádza, že smernice predstavujú až 80% legislatívnych výstupov Európskej únie⁶⁾ a Pavel Svoboda píše o počte cca 1500 v súčasnosti platných smerníc.⁷⁾ Podľa Markéty Whelanovej tvoria smernice vrátane noviel skupinu s obsahom približne 3000 dokumentov.⁸⁾

O smerniciach možno povedať, že sú jedným zo základných nástrojov budovania vnútorného trhu. V kapitole 3 Zmluvy o založení ES v jej platnom znení sa pod titulkom "Zbližovanie práva" v článku 94 vyslovene uvádza, že Rada prijíma smernice ako právny nástroj na zbližovanie tých ustanovení zákonov a iných právnych predpisov alebo správnych opatrení členských štátov, ktoré majú priamy vplyv na vytvorenie alebo fungovanie spoločného trhu (po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy ide o článok 115 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Prijímaním smerníc sa inštitúcie EU snažia vytvoriť prienik medzi snahou o (pre fungovanie trhu nevyhnutnú) jednotnosť práva Európskej únie na jednej strane a zachovanie rozmanitosti špecifík národných právnych poriadkov na druhej strane.

Právny poriadok Európskej únie nie je kreovaný len na princípoch kontinentálneho európskeho práva, aleje významne ovplyvnený aj systémom common law. Rôzne špecifiká a rozdiely sú navyše vlastné aj právnym poriadkom členských štátov, ktoré spadajú do jedného - kontinentálneho systému práva.⁹⁾ Existencia viacerých právnych systémov a rôznych právnych kultúr znamenala a znamená vo vývoji práva Európskych spoločenstiev, resp. práva Európskej únie i to, že jednotlivé členské štáty Európskej únie upravovali a majú upravené vo svojich právnych poriadkoch rôzne právne inštitúty pre rovnako významné právne udalosti, či právne významné skutočnosti.¹⁰⁾ Pod podmienkou, že členské štáty musia dosiahnuť rovnaký výsledok a cieľ umožňujú smernice, aby transpozičné opatrenia zohľadnili tieto odlišnosti a požiadavky prostredia jednotlivých členských štátov, za predpokladu, že vedú k rovnakému výsledku a cieľu. Smernica vytvára priestor na to, aby systematika, kontinuita a zrozumiteľnosť právnych poriadkov členských štátov ostali zachované.¹¹⁾ Práve táto špecifická kompromisná konštrukcia smerníc ako právneho nástroja zohľadňujúceho rozličné záujmy a právne systémy členských štátov¹²⁾ spôsobila, že sa právo Európskej únie často nazýva Toto pozitívum smerníc umožňujúce chrániť špecifiká jednotlivých členských štátov však má aj nevýhodu - často sa stretávame s prípadmi, že text smernice je ako výsledok politických kompromisov veľmi vágny,¹⁴⁾ a neumožňuje bezpečne spoznať obsah právnej normy, ktorú chcel zákonodarca Európskej únie stanoviť. Vágnost' textu na jednej strane umožňuje členským štátom, aby v prijatom texte "videli to, čo im vyhovuje", na strane druhej je podkopávaná exaktnosť ako typická esenciálna vlastnosť právneho textu.