Míľniky aplikácie komunitárneho práva v judikatuře talianskeho ústavného súdu (II. časť)

Tento dvojdielny príspevok sa zaoberá niektorými významnými judikátmi talianskeho ústavného súdu, ktoré predurčili genézu aplikácie komunitárneho práva v talianskom právnom poriadku a môžu byť inšpiratívne najmä pre ,,nové" členské štáty Európskej únie, medzi ktoré patrí aj Slovenská republika. Rozhodnutia talianskeho ústavného súdu analyzované v druhej časti príspevku sa týkajú najmä vzťahu komunitárneho a vnútroštátneho práva, riešenia rozporov medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom pri aplikácii práva, ochrany základných ústavných princípov a ľudských práv garantovaných ústavou a v neposlednom rade vzťahu talianskeho ústavného súdu k Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.

V predchádzajúcej časti tohto príspevku som sa zaoberal štyrmi významnými judikátmi talianskeho ústavného súdu z obdobia 60. a 70. rokov minulého storočia, v ktorých taliansky ústavný súd vytvoril a v nadväznosti na judikaturu Súdneho dvora do veľkej miery aj modifikoval základné prístupy ku komunitárnemu právu. Ide o rozhodnutie vo veci z roku 1964, v ktorom taliansky ústavný súd zaujal protekcionistický prístup ku komunitárnemu právu; rozhodnutie vo veci z roku 1965, v ktorom tento prístup nahradil striktným odlíšením vnútroštátneho práva a komunitárneho právneho poriadku ako autonómneho systému; rozhodnutie vo veci z roku 1973, v ktorom taliansky ústavný súd tento prístup ku komunitárnemu právu rozvinul, avšak zároveň sformuloval ústavnú výhradu, ktorou si vyhradil právo skúmať súlad komunitárnych noriem so základnými ústavnými zásadami a neodňateľnými právami človeka garantovanými talianskou ústavou; a napokon rozhodnutie vo veci z roku 1975, v ktorom taliansky ústavný súd dospel k záveru, že hoci je komunitárny právny poriadok autonómny, vnútroštátny sudca nemôže autonómne aplikovať komunitárne normy namiesto vnútroštátnych noriem, ale v prípade rozporu vnútroštátnej normy s komunitárnou normou sa musí najskôr obrátiť na ústavný súd, ktorý o tomto namietanom rozpore rozhodne.

V tejto druhej časti príspevku sa budem zaoberať štyrmi rozhodnutiami z obdobia od 80. rokov minulého storočia až po súčasnosť. Prvé dve z nich - rozhodnutie vo veci z roku 1984 a rozhodnutie vo veci roku 1989 - rozvíjajú a čiastočne aj modifikujú judikaturu talianskeho ústavného súdu analyzovanú v prvej časti príspevku. V rozhodnutí vo veci taliansky ústavný súd rozvinul tézu striktnej oddelenosti talianskeho právneho poriadku a komunitárneho právneho poriadku, avšak na rozdiel od rozhodnutia vo veci dospel k záveru, že vnútroštátny sudca má aplikovať komunitárne normy namiesto vnútroštátnych noriem v prípade ich rozporu autonómne, teda bez toho, aby o tomto rozpore musel rozhodovať ústavný súd. Zároveň ústavný súd zopakoval ústavnú výhradu sformulovanú v rozhodnutí vo veci ktorej aktuálnosť potvrdil aj v rozhodnutí vo veci Dve posledné rozhodnutia - rozhodnutie vo veci z roku 1995 a rozhodnutie nazvané z roku 2008 - sa týkajú vzťahu talianskeho ústavného súdu k Súdnemu dvoru. Zatiaľ čo v prvom rozhodnutí z roku 1995 taliansky ústavný súd výslovne odmietol možnosť predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, v druhom rozhodnutí z roku 2008 svoj prístup prehodnotil a prvýkrát vo svojej histórii sa obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania.

⁵⁾ Súd v Janove v rámci civilného konania medzi spoločnosťou Granital S.p.A. a Finančnou správou štátu (Amministrazione delle Finanze dello Stato) vzniesol otázku súladu článku 3 dekrétu prezidenta republiky č.695 z 22. septembra 1978 (Zmena úvodných ustanovení k sadzobníku dovozných ciel Talianskej republiky) s článkom 11 talianskej ústavy, a to v súvislosti s článkami 177 a 189 Rímskej zmluvy.

Spoločnosť Granital zaplatila poľnohospodársky poplatok za dovoz tovaru v roku 1972 vo výške určenej platnou vnútroštátnou úpravou, ktorá jej umožňovala použiť priaznivejšiu sadzbu v prípade, ak došlo medzičasom k jej zmene. V roku 1976 však Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci v rámci výkladu článku 15 nariadenia č. 120/67⁷⁾ rozhodol, že pre určenie výšky tohto poplatku je rozhodujúci deň doručenia dovozného vyhlásenia, a teda vnútroštátna úprava umožňujúca výber priaznivejšej sadzby v prípade jej zmeny sa dostala do rozporu s týmto rozhodnutím. Talianske orgány v roku 1977 preto uložili spoločnosti Granital povinnosť zaplatiť vyšší poľnohospodársky poplatok v súlade s rozsudkom Súdneho dvora. Proti tomuto rozhodnutiu spoločnosť Granital namietala a dovolávala sa príslušnej vnútroštátnej úpravy.

Počas súdneho konania nadobudol účinnosť dekrét prezidenta republiky č.695 z 22. septembra 1978, ktorý v článku 1 ustanovuje, že ak dôjde k zmene colnej sadzby po prijatí dovozného vyhlásenia, oprávnený môže žiadať, aby sa použila priaznivejšia colná sadzba, pokiaľ tovar ešte nebol prenechaný dovozcovi a pokiaľ nejde o poľnohospodárske platby. Podľa článku 3 tohto dekrétu zmena úvodných ustanovení k colnému sadzobníku podľa článku 1 tohto dekrétu nadobúda účinnosť 11. septembra 1976, pričom v ten istý deň bol v Úradnom vestníku ES uverejnený rozsudok Súdneho dvora vo veci Tento dekrét, ktorý zohľadňoval toto rozhodnutie Súdneho dvora, sa teda na spoločnosť Granital nevzťahoval.

Dôvodom namietaného nesúladu napadnutého dekrétu s článkom 11 talianskej ústavy bolo porušenie zásad zakotvených v článkoch 177 a 189 zmluvy o EHS. Napadnutý dekrét bol konkrétne v rozpore so zásadou bezprostrednej účinnosti nariadení orgánov EHS, ktorá je zakotvená v článku 189 zmluvy o EHS, a so zásadou spätnej účinnosti rozhodnutí Súdneho dvora, vyplývajúcou z článku 177 zmluvy o EHS.

Otázka ústavnosti tohto dekrétu bola vznesená v súvislosti s tým, že podľa vtedajšej judikatury sa ustanovenia zákona, ktoré sú rozpore s komunitárnym nariadením, nemohli považovať za neplatné alebo neúčinné, ale len za protiústavné. Preto bola napadnutá ústavnosť tohto dekrétu pre jeho nesúlad s článkom 11 talianskej ústavy.

Ústavný súd v súvislosti so vzťahom komunitárneho práva a vnútroštátneho práva odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia, podľa ktorých Poukázal však na to, že je relevantné, či nariadenie bolo prijaté skôr alebo neskôr ako vnútroštátna úprava. V prvom prípade je potrebné považovať vnútroštátnu normu za "zrušenú neskorším a odporujúcim ustanovením komunitárneho nariadenia, ktoré musia vnútroštátne súdy aplikovať." Podľa judikatury ústavného súdu pôsobí tento zr