Míľniky aplikácie komunitárneho práva v judikatuře talianskeho ústavného súdu (II.
časť)
JUDr.
Milan
Jančo
PhD.
odborný asistent na Katedre občianskeho a obchodného práva Právnickej fakulty
Trnavskej univerzity v Trnave.
JANČO, M. Míľniky aplikácie komunitárneho práva v judikatuře talianskeho
ústavného súdu (II. časť). Právny obzor, 93, 2010, č.2, s.117 - 138.
Tento dvojdielny príspevok sa zaoberá niektorými významnými judikátmi talianskeho
ústavného súdu, ktoré predurčili genézu aplikácie komunitárneho práva v talianskom právnom poriadku
a môžu byť inšpiratívne najmä pre ,,nové" členské štáty Európskej únie, medzi ktoré patrí aj
Slovenská republika. Rozhodnutia talianskeho ústavného súdu analyzované v druhej časti príspevku sa
týkajú najmä vzťahu komunitárneho a vnútroštátneho práva, riešenia rozporov medzi komunitárnym a
vnútroštátnym právom pri aplikácii práva, ochrany základných ústavných princípov a ľudských práv
garantovaných ústavou a v neposlednom rade vzťahu talianskeho ústavného súdu k Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev.
V predchádzajúcej časti tohto príspevku som sa zaoberal štyrmi významnými judikátmi
talianskeho ústavného súdu z obdobia 60. a 70. rokov minulého storočia, v ktorých taliansky ústavný
súd vytvoril a v nadväznosti na judikaturu Súdneho dvora do veľkej miery aj modifikoval základné
prístupy ku komunitárnemu právu. Ide o rozhodnutie vo veci
ENEV1)
z
roku 1964, v ktorom taliansky ústavný súd zaujal protekcionistický prístup ku komunitárnemu právu;
rozhodnutie vo veci Sem Michele2)
z roku 1965, v ktorom tento prístup
nahradil striktným odlíšením vnútroštátneho práva a komunitárneho právneho poriadku ako autonómneho
systému; rozhodnutie vo veci Frontin3)
z roku 1973, v ktorom taliansky
ústavný súd tento prístup ku komunitárnemu právu rozvinul, avšak zároveň sformuloval ústavnú
výhradu, ktorou si vyhradil právo skúmať súlad komunitárnych noriem so základnými ústavnými zásadami
a neodňateľnými právami človeka garantovanými talianskou ústavou; a napokon rozhodnutie vo veci
IClC4)
z roku 1975, v ktorom taliansky ústavný súd dospel k záveru, že hoci je komunitárny právny
poriadok autonómny, vnútroštátny sudca nemôže autonómne aplikovať komunitárne normy namiesto
vnútroštátnych noriem, ale v prípade rozporu vnútroštátnej normy s komunitárnou normou sa musí
najskôr obrátiť na ústavný súd, ktorý o tomto namietanom rozpore rozhodne.V tejto druhej časti príspevku sa budem zaoberať štyrmi rozhodnutiami z obdobia od 80.
rokov minulého storočia až po súčasnosť. Prvé dve z nich - rozhodnutie vo veci
Granital
z roku
1984 a rozhodnutie vo veci Fragdz
roku 1989 - rozvíjajú a čiastočne aj modifikujú judikaturu
talianskeho ústavného súdu analyzovanú v prvej časti príspevku. V rozhodnutí vo veci
Granital
taliansky ústavný súd rozvinul tézu striktnej oddelenosti talianskeho právneho
poriadku a komunitárneho právneho poriadku, avšak na rozdiel od rozhodnutia vo veci
ICIC
dospel k záveru, že vnútroštátny sudca má aplikovať komunitárne normy namiesto
vnútroštátnych noriem v prípade ich rozporu autonómne, teda bez toho, aby o tomto rozpore musel
rozhodovať ústavný súd. Zároveň ústavný súd zopakoval ústavnú výhradu sformulovanú v rozhodnutí vo
veci Frontmi,
ktorej aktuálnosť potvrdil aj v rozhodnutí vo veci Granital.
Dve posledné
rozhodnutia - rozhodnutie vo veci Commissione tributaria
z roku 1995 a rozhodnutie nazvané
,,tassa sni lusso"
z roku 2008 - sa týkajú vzťahu talianskeho ústavného súdu k Súdnemu dvoru.
Zatiaľ čo v prvom rozhodnutí z roku 1995 taliansky ústavný súd výslovne odmietol možnosť predloženia
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, v druhom rozhodnutí z roku 2008 svoj prístup prehodnotil a
prvýkrát vo svojej histórii sa obrátil na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho
konania.5. Jednoznačnosť autonómnej aplikácie komunitárneho práva - Granital
(1984)
5) Súd v Janove v rámci civilného konania medzi spoločnosťou
Granital S.p.A. a Finančnou správou štátu (Amministrazione delle Finanze dello Stato) vzniesol
otázku súladu článku 3 dekrétu prezidenta republiky č.695 z 22. septembra 1978 (Zmena úvodných
ustanovení k sadzobníku dovozných ciel Talianskej republiky) s článkom 11 talianskej ústavy, a to v
súvislosti s článkami 177 a 189 Rímskej zmluvy.
Spoločnosť Granital zaplatila poľnohospodársky poplatok za dovoz tovaru v roku 1972 vo
výške určenej platnou vnútroštátnou úpravou, ktorá jej umožňovala použiť priaznivejšiu sadzbu v
prípade, ak došlo medzičasom k jej zmene. V roku 1976 však Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci
Frecassetťi6)
v rámci výkladu článku 15 nariadenia č.
120/677) rozhodol, že pre určenie
výšky tohto poplatku je rozhodujúci deň doručenia dovozného vyhlásenia, a teda vnútroštátna úprava
umožňujúca výber priaznivejšej sadzby v prípade jej zmeny sa dostala do rozporu s týmto rozhodnutím.
Talianske orgány v roku 1977 preto uložili spoločnosti Granital povinnosť zaplatiť vyšší
poľnohospodársky poplatok v súlade s rozsudkom Súdneho dvora. Proti tomuto rozhodnutiu spoločnosť
Granital namietala a dovolávala sa príslušnej vnútroštátnej úpravy.Počas súdneho konania nadobudol účinnosť dekrét prezidenta republiky č.695 z 22. septembra
1978, ktorý v článku 1 ustanovuje, že ak dôjde k zmene colnej sadzby po prijatí dovozného
vyhlásenia, oprávnený môže žiadať, aby sa použila priaznivejšia colná sadzba, pokiaľ tovar ešte
nebol prenechaný dovozcovi a pokiaľ nejde o poľnohospodárske platby. Podľa článku 3 tohto dekrétu
zmena úvodných ustanovení k colnému sadzobníku podľa článku 1 tohto dekrétu nadobúda účinnosť 11.
septembra 1976, pričom v ten istý deň bol v Úradnom vestníku ES uverejnený rozsudok Súdneho dvora vo
veci
Frecassetti.
Tento dekrét, ktorý zohľadňoval toto rozhodnutie Súdneho dvora, sa teda na
spoločnosť Granital nevzťahoval.Dôvodom namietaného nesúladu napadnutého dekrétu s článkom 11 talianskej ústavy bolo
porušenie zásad zakotvených v článkoch 177 a 189 zmluvy o EHS. Napadnutý dekrét bol konkrétne v
rozpore so zásadou bezprostrednej účinnosti nariadení orgánov EHS, ktorá je zakotvená v článku 189
zmluvy o EHS, a so zásadou spätnej účinnosti rozhodnutí Súdneho dvora, vyplývajúcou z článku 177
zmluvy o EHS.
Otázka ústavnosti tohto dekrétu bola vznesená v súvislosti s tým, že podľa vtedajšej
judikatury sa ustanovenia zákona, ktoré sú rozpore s komunitárnym nariadením, nemohli považovať za
neplatné alebo neúčinné, ale len za protiústavné. Preto bola napadnutá ústavnosť tohto dekrétu pre
jeho nesúlad s článkom 11 talianskej ústavy.
Ústavný súd v súvislosti so vzťahom komunitárneho práva a vnútroštátneho práva odkázal na
svoje predchádzajúce rozhodnutia, podľa ktorých
nariadenie EHS má prednosť pred ustanoveniami
vnútroštátneho práva, ktoré sú s ním v rozpore, pokia