Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Biróovej

JUDr. Veronika Borkovičová

Vydáno: 01. 04. 2017 34 minút čítania

Odborná aj laická verejnosť mala už pred niekoľkými mesiacmi možnosť oboznámiť sa s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Biróovej (ďalej len "rozhodnutie" alebo "rozsudok"). Rozhodnutie bolo vydané 9. novembra 2016 a od tohto času sú jeho závery predmetom polemík a diskusií vo vzťahu k jeho následkom pre právnu teóriu aj prax v oblasti spotrebiteľských úverov. Ide skutočne o rozhodnutie, pri ktorom stojí za to sa pozastaviť. Závery vyjadrené v rozsudku ovplyvňujú práva a povinnosti spotrebiteľov, veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery a, v neposlednom rade, majú významný vplyv na rozhodovaciu prax súdov, Národnej banky Slovenska ako orgánu vykonávajúceho dohľad nad dodržiavaním povinností veriteľov a dokonca aj na samotného zákonodarcu. Čím je rozsudok taký významný? Súdny dvor v ňom výslovne vyjadril svoj právny názor na niekoľko zásadných otázok týkajúcich sa obligatórnych náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ich umiestnenia v jedinom zmluvnom dokumente a o následkoch ich absencie v zmluve, ktorými objasňuje aplikáciu niektorých ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 48/2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len "smernica 48/2008" alebo "smernica o zmluvách o spotrebiteľskom úvere"), a tým v konečnom dôsledku nepriamo tiež ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj "zákon o spotrebiteľských úveroch"), hoci priamy účinok ustanovení smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere nie je možné bez ďalšieho uplatňovať. Význam rozhodnutia možno vidieť tiež v tom, že k otázkam v ňom riešeným sa v Slovenskej republike dlhodobo pristupovalo iným spôsobom, a to tak zo strany súdov, orgánov dohľadu, ako aj zo strany tvorcov zákona o spotrebiteľských úveroch. V predkladanom článku sa budeme postupne venovať častiam rozsudku, ktoré by, podľa nášho názoru, mali mať najväčší dopad na rozhodovaciu prax v tejto oblasti. Postupne, v časti I., rozoberieme dopady na prax používania všeobecných obchodných podmienok, v časti II. sa vyjadríme k obsahu náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. l) a m) zákona o spotrebiteľských úveroch a v časti III. uvádzame krátku poznámku k proporcionalite sankcií za neuvedenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

JUDr.

Veronika

Borkovičová

Odbor ochrany finančných spotrebiteľov Národná banka Slovenska

I. Všeobecné obchodné podmienky - dovolené alebo zakázané?

Nie¹⁾ je výnimkou, že slovenské súdy vo svojich rozhodnutiach judikovali, že obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch musia byť povinne uvedené v jedinom zmluvnom dokumente a nepostačuje ich špecifikovanie v prílohách zmluvy. Uvádzanie obligatórnych náležitostí napríklad vo všeobecných obchodných podmienkach súdy často automaticky vyhodnocovali ako ich absenciu s následkom bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.²⁾ Tento prístup súdov odôvodňovala (nielen) donedávna prax veriteľov, ktorí používali v rámci všeobecných obchodných podmienok menšie alebo až nečitateľné písmo a obvykle tieto obchodné podmienky spotrebiteľom vôbec neposkytovali, ani spotrebiteľov s ich obsahom nijako neoboznamovali. Veľkosť písma použitého v zmluve, ako aj vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek zmluvných dokumentoch medzičasom (s účinnosťou od 1. januára 2015) upravilo ustanovenie § 53c Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 1b nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, na veľkosť minimálne 1,9 mm, a to pod hrozbou absolútnej neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy.

Aj po tejto regulácii veľkosti písma však v mnohých prípadoch súdy ostali pri pôvodne vynucovanej požiadavke, aby povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli uvedené v jedinom, spotrebiteľom podpísanom zmluvnom dokumente, a vyjadrujú názor, že v obchodných podmienkach by sa mali nachádzať len doplňujúce technické ustanovenia, ktoré neobsahujú dôležité zmluvné záväzky.³⁾ Tento prístup vychádza z nedôvery k veriteľom v tom, že o obsahu všeobecných obchodných podmienok spotrebiteľov riadne informujú. Nepostačujúce je jednoduché prehlásenie spotrebiteľa uskutočnené v rámci formulárovej zmluvy o tom, že všeobecné obchodné podmienky prevzal a oboznámil sa s nimi. S takýmto prístupom do istej miery súhlasíme, pretože, poznajúc prax uzatvárania zmlúv o spotrebiteľskom úvere, prehlásenie spotrebiteľa býva niekedy len formálne, pričom spotrebiteľ o existencii, nieto ešte o obsahu ďalších zmluvných dojednaní zachytených vo všeobecných obchodných podmienkach alebo ďalších osobitných produktových podmienkach vôbec nevie. Táto situácia je, na základe nášho poznania, v poslednom období zásadne lepšia, a to aj vzhľadom na už spomínanú rozhodovaciu prax súdov, a veritelia si pomaly zvykajú na to, že je aj pre ich právnu istotu dôležité, aby pred súdom alebo orgánom dohľadu vedeli preukázať, že spotrebiteľovi všetky prílohy zmluvy, na ktoré sa zmluva odvoláva, skutočne odovzdali.

Náležitosti zmluvy vo všeobecných obchodných podmienkach a rozsudok Súdneho dvora

V bode 28 rozsudku Súdny dvor uvádza: "

svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 10 ods. 1 a 2 smernice 2008/48 v spojení s článkom 3 písm. m) tejto smernice vykladať v tom zmysle, že v prvom rade všetky náležitosti zmluvy o úvere uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť obsiahnuté v jedinom dokumente, v druhom rade, že zmluva o úvere vyhotovená písomne musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a v treťom rade, že táto požiadavka podpisu sa vzťahuje na všetky náležitosti takejto zmluvy.

V bode 29 a 30 rozsudku sa ďalej konštatuje, že podľa článku 10 ods. 1 prvého pododseku smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sa zmluvy o úvere vypracujú písomne⁴⁾ alebo na inom trvalom nosiči. Uvedená smernica však žiadnym spôsobom neuvádza, že zmluvy o úvere, na ktoré sa vzťahuje toto ustanovenie, musia byť vyhotovené v jedinom dokumente.

Aby sme hneď na začiatku zabránili účelovej dezinterpretácii rozsudku zo strany veriteľov, upozorňujeme, že jeho závery neznamenajú nástu