Štatistické údaje týkajúce sa predkladania prejudiciálnych otázok slovenskými súdmi ukazujú, že najčastejšie sa tieto prejudiciálne otázky týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Za trinásť rokov členstva Slovenskej republiky v Európskej únii podali slovenské súdy Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor") len tridsaťdeväť návrhov na začatie prejudiciálneho konania, pričom takmer polovica z nich, presnejšie osemnásť, súvisela s problematikou ochrany spotrebiteľa. Nie o všetkých však mal Súdny dvor možnosť rozhodnúť, keďže až v deviatich prípadoch predkladajúci súd prejudiciálne otázky následne vzal späť. V troch prípadoch Súdny dvor konštatoval, že prejudiciálne otázky sú neprípustné, prípadne že nemá právomoc na ich zodpovedanie. Slovenské súdy tak dostali odpovede na svoje otázky v súvislosti s ochranou spotrebiteľa len v šiestich prípadoch. S jedinou výnimkou boli všetky uvedené prejudiciálne konania začaté z iniciatívy Krajského súdu v Prešove a okresných súdov z jeho obvodu. Túto jedinú výnimku predstavuje Okresný súd Dunajská Streda, ktorý sa svojimi prejudiciálnymi otázkami vedenými v registri Súdneho dvora pod číslom C-42/15, Home Credit Slovakia, pýtal na výklad smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48"). Z odpovede, ktorá je obsiahnutá v rozsudku Súdneho dvora z 9. novembra 2016 (ďalej len "rozsudok vo veci C-42/15"), je možné vyvodiť, že Slovenská republika nepostupovala celkom správne pri transpozícii smernice 2008/48. V predkladanom príspevku sa pokúsime analyzovať jednotlivé odpovede Súdneho dvora na otázky sudcu Okresného súdu Dunajská Streda a budeme skúmať, čo z týchto odpovedí vyplýva pre sudcu rozhodujúceho konkrétny spor.
Keď písomne neznamená písomne a iné poučenia z rozsudku Home Credit Slovakia
Vydáno:
19 minút čítania
Keď písomne neznamená písomne a iné poučenia z rozsudku Home Credit Slovakia
doc. JUDr.
Martina
Jánošíková
Ph.D.
Ústav medzinárodného práva a európskeho práva Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Spotrebiteľský úver a Európska únia - od minimálnej harmonizácie k úplnej harmonizácii
Prvá zmienka o potrebe harmonizácie spotrebiteľských úverov na úrovni vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva sa objavila v Predbežnom programe Komisie pre politiku ochrany a informovanosti spotrebiteľov zo 14. apríla 1975. Následne Komisia v roku 1979 pripravila prvý návrh smernice, ktorý v konečnom dôsledku viedol k prijatiu smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (ďalej len "smernica 87/102"). Komisia v Správe o aplikácii tejto smernice1) pripustila, že smernica bola pôvodne viac ako úmyslom chrániť spotrebiteľa inšpirovaná snahou o korigovanie konkurenčnej nerovnováhy na spoločnom trhu.
Pre naše ďalšie úvahy je dôležité pripomenúť, že smernica 87/102 vychádzala z
metódy minimálnej harmonizácie.
2) V článku 15 totiž smernica umožňovala členským štátom, aby udržiavali a prijímali prísnejšie ustanovenia k ochrane spotrebiteľov konzistentné s ich záväzkami, ktoré vyplývajú zo zmluvy. V už spomínanej správe o aplikácii smernice z roku 1995 Komisia uviedla, že väčšina členských štátov sa rozhodla využiť túto možnosť a rôznymi spôsobmi zlepšovala ochranu spotrebiteľa predvídanú smernicou. Došlo tak k paradoxnej situácii, keď cieľom smernice bolo harmonizovať pravidlá v členských štátoch na ochranu spotrebiteľa v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi, ale v konečnom dôsledku boli tieto pravidlá v jednotlivých členských štátoch výrazne odlišné vďaka možnosti prísnejšej vnútroštátnej úpravy v porovnaní so smernicou.3)To bol jeden z dôvodov pre novú právnu úpravu spotrebiteľských úverov na úrovni Euró