JUDr. Veronika Borkovičová

Na vymedzenej ploche krátkeho článku máme záujem formulovať zopár diskusných poznámok k vybraným právnym inštitútom navrhovanej úpravy v Občianskom zákonníku, ktoré sú priamo na ochranu slabšej strany - spotrebiteľa alebo s ochranou spotrebiteľa v praxi úzko súvisia. Vychádzať budeme z praxe autorov, ktorí pôsobia v Národnej banke Slovenska, vykonávajúcej dohľad nad ochranou spotrebiteľa v oblasti finančného trhu. Pohľad na navrhovanú právnu úpravu je vykonaný preto optikou finančných služieb a finančného spotrebiteľa. Ctený čitateľ určite vie, že mnohé právne normy, ktoré pribudli za ostatné roky do Občianskeho zákonníka a sprísňovali pravidlá pre dodávateľov v spotrebiteľských vzťahoch, boli odpoveďou zákonodarcu na praktiky realizované práve v oblasti finančných služieb, najmä pri poskytovaní úverov a pôžičiek spotrebiteľom. Náš pohľad sa preto sústredí aj na otázku, či navrhovaná úprava vo veľkej novele Občianskeho zákonníka reaguje na prax spotrebiteľských zmlúv a či ponúka riešenia na otázky, ktoré opakovane v tejto praxi vznikajú. V článku sa budeme venovať navrhovanej úprave písomnej formy právnych úkonov vo väzbe na aktuálny spôsob ponúkania finančných služieb spotrebiteľom, novej úprave obchodných podmienok, pristavíme sa pri vzťahu štandardných zmlúv a spotrebiteľských zmlúv a pozrieme sa na niekoľko vybraných otázok, ktoré vznikajú v úprave spotrebiteľskej zmluvy, a na to, čo sa v súčasnosti nachádza v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka.

Odborná aj laická verejnosť mala už pred niekoľkými mesiacmi možnosť oboznámiť sa s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Biróovej (ďalej len "rozhodnutie" alebo "rozsudok"). Rozhodnutie bolo vydané 9. novembra 2016 a od tohto času sú jeho závery predmetom polemík a diskusií vo vzťahu k jeho následkom pre právnu teóriu aj prax v oblasti spotrebiteľských úverov. Ide skutočne o rozhodnutie, pri ktorom stojí za to sa pozastaviť. Závery vyjadrené v rozsudku ovplyvňujú práva a povinnosti spotrebiteľov, veriteľov poskytujúcich spotrebiteľské úvery a, v neposlednom rade, majú významný vplyv na rozhodovaciu prax súdov, Národnej banky Slovenska ako orgánu vykonávajúceho dohľad nad dodržiavaním povinností veriteľov a dokonca aj na samotného zákonodarcu. Čím je rozsudok taký významný? Súdny dvor v ňom výslovne vyjadril svoj právny názor na niekoľko zásadných otázok týkajúcich sa obligatórnych náležitostí zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ich umiestnenia v jedinom zmluvnom dokumente a o následkoch ich absencie v zmluve, ktorými objasňuje aplikáciu niektorých ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 48/2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len "smernica 48/2008" alebo "smernica o zmluvách o spotrebiteľskom úvere"), a tým v konečnom dôsledku nepriamo tiež ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej aj "zákon o spotrebiteľských úveroch"), hoci priamy účinok ustanovení smernice o zmluvách o spotrebiteľskom úvere nie je možné bez ďalšieho uplatňovať. Význam rozhodnutia možno vidieť tiež v tom, že k otázkam v ňom riešeným sa v Slovenskej republike dlhodobo pristupovalo iným spôsobom, a to tak zo strany súdov, orgánov dohľadu, ako aj zo strany tvorcov zákona o spotrebiteľských úveroch. V predkladanom článku sa budeme postupne venovať častiam rozsudku, ktoré by, podľa nášho názoru, mali mať najväčší dopad na rozhodovaciu prax v tejto oblasti. Postupne, v časti I., rozoberieme dopady na prax používania všeobecných obchodných podmienok, v časti II. sa vyjadríme k obsahu náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. l) a m) zákona o spotrebiteľských úveroch a v časti III. uvádzame krátku poznámku k proporcionalite sankcií za neuvedenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere.