Všeobecné pravidlo proti zneužívaniu v oblasti dane z príjmov a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie.

The authors focus is to analyze the judgments of the Court of Justice of the Europeam Union in relation to the doctrine of tax abuse and to sumarize, in historical perspective, how this institute of tax law became constituted through the Court of Justice judgments and the Commission materials, resulting in the General Anti - Abuse Rule/ GAAR adopted by Council Directive (EU) 2016/1164 (the "Directive") laying down rules against tax avoidance practices that directly affect the functioning of the internal market. Analyzing the GAAR, the authors refer to the subjective and objective elements of tax abuse, as specified in the Directive, that require verification by the main purpose test, not geniune (artificiality)/economic reality test and the test of conflict between tax advantage and the object and purpose of the tax law. A more detailed analysis of the question of artificiality is provided in the article as the Directive has not borrowed the term "wholly artificial arrangement" from the EU Court of Justice judgments but introduced a definition of artificiality according to which the transactions, "the arrangement or a series of arrangements, are not genuine", assuming such findings must be supported by the relevant facts and circumstances. In addition, the authors also focus on anti - abuse legislation in the Slovak Republic, Act 563/2009 Z.z. on tax administration (Tax Rules), as amended, comparing it to the rules included in the Directive as regards the subjective and objective elements of abuse and pointing out to incompleteness of the national legislation especially in relation to not genuine (artificiality) test and conflict with object and purpose test.

Všeobecné pravidlo proti zneužívaniu (ďalej len "VPPZ") v oblasti dane z príjmov bolo prijaté počas predsedníctva SR v Rade Európskej únie (ďalej len "EÚ") 12. júla 2016 smernicou Rady (EÚ) 2016/1164, ktorou sa stanovujú pravidlá proti praktikám vyhýbania sa daňovým povinnostiam, ktoré majú priamy vplyv na fungovanie vnútorného trhu (ďalej len "smernica Rady (EÚ) 2016/1164" alebo "smernica"). Vzhľadom na to, že smernica je súčasťou acquis EÚ, nadobudlo VPPZ charakter všeobecného princípu daňového práva EÚ v oblasti dane z príjmov a členské štáty týmto majú nielen právo, ale aj povinnosť bojovať proti zneužívaniu daňového práva. Podľa Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len "ZFEÚ")¹⁾ priame dane, na rozdiel od nepriamych daní, nie sú v centre pozornosti harmonizácie právnych predpisov EÚ. Napriek tomu smernica sa vzťahuje na priamu daň, a to len na daň z príjmov právnickej osoby (ďalej len "PO"), ktorá podlieha tejto dani v jednom alebo vo viacerých členských štátoch EÚ vrátane prevádzkarní tých subjektov, ktoré sú rezidentmi v treťom štáte, v jednom alebo vo viacerých členských štátoch.

Členské štáty musia uskutočniť transpozíciu tejto smernice do vnútroštátnej právnej úpravy do 31.12.2018 a uplatňovať ju od 1.1.2019, okrem ustanovenia článku 5, upravujúceho daň pri odchode, ktoré má byť implementované do 31.12.2019 a uplatňované od 1.1.2020. Členské štáty, ktoré majú už prijaté pravidlo o obmedzení zahrnutia úrokov, môžu tieto cielené pravidlá naďalej uplatňovať, no najdlhšie do konca roka 2024.

VPPZ je jedným z právnych nástrojov na ochranu daňových základov jednotlivých členských štátov a predpokladom na konsolidáciu verejných financií na účely udržania sociálneho štátu. Jeho cieľom je eliminovať negatívne javy globalizácie, ako je najmä presúvanie zdaniteľných ziskov do štátov, kde je nižšie zdanenie alebo niektoré prvky príjmu nie sú predmetom zdanenia. VPPZ pokrýva aj cezhraničné situácie, pri ktorých sa využívajú legálne právne úpravy viacerých daňových jurisdikcií, ktoré však vo vzájomnom pôsobení sa dostávajú do rozporu s predmetom alebo účelom právnej úpravy.

Otázky zneužívania²⁾ v oblasti verejného práva boli predmetom posúdenia v rade rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ďalej len "SD"). Jedným z najucelenejších stanovísk je charakteristika zneužívania vo obsiahnutá v rozhodnutí SD zo 14. decembra 2000 vo veci C-110/99 . Rozsudok v predmetnej veci v bode 39 uvádza charakteristické znaky zneužitia práva, ktoré vymedzila Komisia EÚ: "Komisia tvrdí, že pojem zneužitia práva sa skladá z troch prvkov: