O ústavnosti limitácie výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci

Právo na peňažnú náhradu nemajetkovej (imateriálnej) ujmy spôsobenej protiprávnym konaním bolo slovenskému právnemu poriadku dlho neznáme; naše právo poznalo takúto peňažnú náhradu iba pri škode na zdraví (bolestné a staženie spoločenského uplatnenia) ¹⁾ . Aj keď zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník už v čase svojho prijatia upravil všeobecné osobnostné právo a umožnil v prípade zásahu do osobnosti priznať aj primerané zadosťučinenie, toto mohlo mať iba podobu morálneho plnenia (ospravedlnenie) ²⁾ .

K zavedeniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch došlo až po zmene spoločenských pomerov od apríla 1990 ³⁾ zmenou Občianskeho zákonníka - ďalej aj "OZ" (§ 13 ods. 2 OZ) ⁴⁾ . Postupom času sa stala peňažná náhrada nemajetkovej ujmy súčasťou ďalších noriem občianskeho práva i iných právnych odvetví ⁵⁾ . Spoločným účelom ich prijatia bola nevyhnutnosť umožniť poškodeným dosiahnutie úplnej kompenzácie aj tých následkov vymedzených protiprávnych konaní, ktoré nemožno odstrániť náhradou skutočne spôsobenej majetkovej škody, či ušlého zisku.

Napriek týmto zmenám však štát ako škodca - v prípadoch zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím jeho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom - bol naďalej povinný uhrádzať škodu iba v rozsahu škody majetkovej. Skoršia právna úprava v zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom ⁶⁾ totiž inú povinnosť štátu neukladala ⁷⁾ .

Právo na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom bolo do nášho právneho poriadku zavedené až zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ⁸⁾ , účinného od polovice roku 2004. Stalo sa tak (okrem iného ⁹⁾ ) s cieľom umožniť poškodeným dosiahnutie úplnej satisfakcie ¹⁰⁾ .

Ustanovenie § 17 tohto zákona stanovilo povinnosť uhrádzať poškodenému nielen skutočnú škodu a ušlý zisk (§ 17 ods. 1), ale v prípade ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aj nemajetkovú ujmu v peniazoch, ak ju nemožno uspokojiť inak (§ 17 ods. 2) ¹¹⁾ . Pre určenie jej výšky neboli pôvodne v zákone stanovené výslovne žiadne kritériá, tie boli doplnené až s účinnosťou od začiatku roku 2009 ¹²⁾ . Súčasne bola zavedená - v prípadoch zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím o zatknutí, zadržaní, inom pozbavení osobnej slobody, väzbe, ako aj rozhodnutím o treste alebo ochrannom opatrení - aj minimálna výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 4) ¹³⁾ .

Ustanovenie § 17 ods. 4 bolo však s účinnosťou od 1. januára 2013 zák. č. 412/2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nahradené úplne novým ustanovením, ktoré, naopak, zaviedlo limitáciu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch hornou hranicou pre všetky prípady. Toto ustanovenie je v rovnakom znení účinné dosiaľ: " Týmto osobitným predpisom je podľa zákonného odkazu zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (ďalej len "zák. č. 215/2006 Z.z.") ¹⁴⁾ .

Limitácia výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom tak bola určená ako päťdesiatnásobok minimálnej mzdy ¹⁵⁾ (aktuálne 29 000 €) ¹⁶⁾ . Treba však uviesť, že otázka rozsahu odškodnenia obetí trestných činov a limitácia tohto rozsahu už bola aj predmetom konania pred Ústavným súdom SR. Okresný súd Žiar nad Hronom podal návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 6 zák. č. 215/2006 Z.z., ktorý obsahuje limitáciu odškodnenia, s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd SR sa v konečnom dôsledku k posudzovaniu súladu nedostal, keďže uznesením PL. ÚS 5/2020 zo 16. apríla 2020 návrh odmietol z dôvodu jeho zjavnej neopodstatnenosti a pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí. Netreba však zabúdať, že zák. č. 215/2006 Z.z. je transpozíciou smernice Rady 2004/80/ES z 29. apríla 2004 o odškodňovaní obetí trestných činov, ktorej výklad v súvislosti s rozsahom odškodnenia bol predmetom nedávneho rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor") vo veci C-129/19. ¹⁷⁾ Súdny dvor síce skonštatoval, že členské štáty disponujú určitou mierou voľnej úvahy pri určení výšky odškodnenia obetí trestných činov, toto odškodnenie však musí byť spravodlivé a primerané, čo znamená, že nesmie byť symbolické alebo zjavne nedostatočné vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré má spáchaný trestný čin vo vzťahu k obeti. Možno práve tento rozsudok Súdneho dvora znovu podnieti úvahy o spravodlivosti a primeranosti odškodnenia predpokladaného zákonom č. 215/2006 Z.z., ktoré by mohli vyústiť do ďalšieho podania na Ústavný súd SR.

Bez ohľadu na výšku limitácie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom ¹⁸⁾ , už jej samotná prítomnosť v zákone vyvoláva otázku o jej ústavnosti.