Quis custodem custodiet - bumerang slovenského ústavného práva (Časť prvá)

Ústavný súd SR sa od samého vzniku občas nevyhýba účelovému rozhodovaniu a účelovým rozhodnutiam. Účelové rozhodovanie možno spoznať podľa toho, že Ústavný súd SR v takom konaní urobí úkony a vysloví názory, aké v predchádzajúcich konaniach nikdy neurobil a nikdy nevyslovil, a také názory v neskorších konaniach nikdy nezopakuje. K nikdy nevysloveným názorom a úkonom sa dostal aj v konaní o sťažnosti, v ktorom kandidáti Národnej rady SR na sudcov Ústavného súdu SR namietli, že prezident SR porušil ich základné právo uchádzať sa o prístup k verejnej funkcii, keď ich všetkých odmietol.¹⁾ Aký osud budú mať názory premiérované ústavným súdom v tejto veci? Stanú sa bežne používaným precedensom alebo zapadnú do histórie, ktorá ich tak usvedčí z účelovosti?

"Procesné právo nemožno separovať od hmotného práva. Ak by sa tak udialo, procesné právo by sa stalo samoúčelom a v konečnom dôsledku by sa poprel význam riadenia spoločnosti prostredníctvom objektívneho práva. Procesné právo je cestou k právu, prostriedkom prístupu k právu. Rozumie sa k hmotnému právu. Celkom neprijateľné je akceptovať nedostupnosť hmotných práv z dôvodu procesných prekážok, pre neexistenciu procesnoprávneho prístupu k hmotným právam."²⁾ A predsa je na Slovensku zúfalo zložité dostať sa pred súd s očividne priznaným právom, a to aj keď ho zaručuje Ústava a jeho ochranu zveruje Ústavnému súdu SR.

Konanie o sťažnostiach kandidátov na sudcov Ústavného súdu SR odmietnutých prezidentom SR sa spájalo s množstvom procesných prekážok. Za obvyklých podmienok by si sťažovatelia sotva prekliesnili cestu až k rozhodnutiu ústavného súdu o prijatí sťažností na konanie. Ústavný súd SR im uľahčil cestu, lebo v tejto kauze procesné prekážky nehľadal. Prečo?

Ústavný súd SR uplatňuje Ústavu SR opatrne, aby si neatrahoval príliš veľký diel na verejnej moci v Slovenskej republike. Tento postup ústavný súd nazýva samo obmedzovanie. V spore o účel a obsah kreačnej právomoci prezidenta SR ustanoviť sudcov Ústavného súdu SR ústavný súd zvolil postup, aký má prekvapujúco ďaleko od samoobmedzovania. Môže ísť o začiatok prerodu, o nastolenie nového prístupu ústavného súdu k ochrane ústavnosti, v ktorom orgány verejnej moci budú musieť dôslednejšie dbať o dodržiavanie základných práv a slobôd, lebo už neuniknú zodpovednosti za ich porušenie z formálnych príčin, odkazom na procesné prekážky a chyby v postupe poškodeného subjektu súkromného práva?

Konanie pred Ústavným súdom SR, v ktoromkoľvek z typov konaní, ktoré ústavný súd môže viesť, sa začína na návrh oprávneného navrhovateľa. "Všeobecné pravidlo má štyri výnimky, v ktorých Ústavný súd SR musí konať ex offo, ak sa splnia podmienky určené právnym poriadkom.

Podľa prameňa práva ukladajúceho Ústavnému súdu SR povinnosť konať bez návrhu možno rozlíšiť obligatórne konanie pred Ústavným súdom SR podľa Ústavy SR a podľa zákona o ústavnom súde."³⁾

Už nie sú štyri výnimky, keď Ústavný súd SR môže viesť konanie sám od seba, z moci úradnej. Takých výnimiek je päť. Piatym prípadom je začatie konania bez návrhu tam, kde Ústavný súd SR rozhodne, že má implicitnú právomoc chrániť ústavnosť a preto začne konanie sám od seba.

Vyvodená právomoc nie je to, na čo sme na Slovensku navyknutí. Svojou nezvyčajnosťou môže vyvolávať podozrenie, pochybnosti i odmietnutie. Nevhodne, lebo vyvodená právomoc patrí k prostriedkom zvýšenej, nadštandardnej ochrany práva v materiálnom právnom štáte.

Vyvodenú právomoc uplatňuje vo svojej činnosti Európsky súd pre ľudské práva (ďalej "ESĽP"). Vyvodzuje ju zo zásady , ktorá mu neslúži na odôvodnenie príčin brániacich mu zaoberať sa meritom veci. ESĽP zo zásady vyvodzuje dokonca aj oprávnenie prekvalifikovať predloženú sťažnosť tak, aby ju preskúmal v merite veci aj vtedy, ak by ho úzkoprsé a formalistické naloženie so sťažnosťou malo priviesť k odmietnutiu z formálnych príčin, pre nedostatky sťažnosti.

ESĽP takto postupoval v konaní, v ktorom sťažovateľ uplatnil zodpovednosť čelných predstaviteľov Nemeckej demokratickej republiky za vražedné útoky hliadok pohraničnej stráže na osoby, ktoré sa pokúsili ilegálne utiecť do Spolkovej republiky Nemecko.⁴⁾

V inej veci ukrajinský občan S. D. Solomachin podal sťažnosť ESĽP v júli 2003, ktorou namietol porušenie svojho práva na spravodlivý proces, lebo o ujme na zdraví, ktorú mu spôsobili povinným očkovaním, ukrajinské súdnictvo rozhodovalo neprimerane dlhý čas.⁵⁾ Konanie pred ESĽP o tejto sťažnosti pokračovalo aj po smrti sťažovateľa, lebo jeho matka prejavila želanie, aby ESĽP vo veci konal ďalej a súd ju uznal za osobu oprávnenú viesť konanie v jeho prospech.⁶⁾Ďalší krok významný pre posudzovanie procesných otázok relevantných pre konania o sťažnosti urobil ESĽP vzápätí, keď podľa zásady sa označil za pána právnej charakteristiky faktov sporu a sám od seba sa rozhodol preskúmať sťažovateľov návrh podľa čl. 8 Dohovoru.⁷⁾

Vyvodenú právomoc Ústavný súd SR už uplatnil niekoľkokrát v minulosti.

"Prerokovávaná sťažnosť tu ideovo nachádza súvislosť s teóriou tzv. implicitných právomocí, ktorú exaktne charakterizoval Najvyšší správny súd ČR vo svojom rozsudku č. k. 7 Afs 111/2009-64 z 25. novembra 2009. Konkrétne dôvodil, že "při vymezení pravomocí správních orgánů je nutno striktně trvat na ústavním požadavku, aby byly dostatečně určitě a jasně stanoveny zákonem (čl. 2 odst. 3 Ústavy, čl. 2 odst. 2 Listiny základních práv a svobod). Znamená to, že taková pravomoc musí být zásadně výslovně v zákoně zakotvena, a to s patřičnou mírou konkrétnosti a určitosti, aby bylo již ze samotné dikce zákona ve všech podstatných