Potreba obnovy konania pred ústavným súdom je v členských štátoch Rady Európy novým inštitútom, ktorý je najmä dôsledkom toho, že niektoré členské štáty pristúpili k naplneniu záväzkov obsiahnutých v článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") vytvorením účinných prostriedkov nápravy vo vzťahu k namietaným porušeniam ľudských práv v podobe individuálnych ústavných sťažností. Okrem Slovenskej republiky boli takéto možnosti vytvorené v Nemecku, Albánsku, Bosne a Hercegovine, Lotyšsku, Srbsku, Španielsku, či Turecku.
To, že niektoré z týchto štátov následne zaviedli obnovu konania pred ústavným súdom bolo dôsledkom toho, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") aj na tento typ konania aplikuje článok 6 Dohovoru, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie a v niektorých prípadoch konštatoval porušenie práva na prístup k ústavnému súdu (napr. rozs. Ďurďovič a Trančíková proti Slovenskej republike zo 7. októbra 2014, rozs. Franek proti Slovenskej republike z 11. februára 2014, rozs. Avdić a ostatní proti Bosne a Hercegovine z 19. novembra 2013), či porušenie práva na nestranný súd v disciplinárnom konaní proti sťažovateľovi, ktoré bolo vedené pred ústavným súdom ako jedinou inštanciou (napr. rozs. Harabin proti Slovenskej republike z 20. novembra 2012). Vzhľadom na charakter týchto porušení nebolo možné v týchto prípadoch zabezpečiť nápravu obnovou konania pred všeobecnými súdmi, ale výlučne obnovou konania pred ústavným súdom.
Pokiaľ ide o príklady z iných štátov zaujímavý je prípad Avdić a ostatní proti Bosne a Hercegovine, v ktorom ESĽP dospel k porušeniu práva sťažovateľov na prístup k ústavnému súdu. Dôvodom zamietnutia ich ústavnej sťažnosti bola skutočnosť, že Ústavný súd Bosny a Hercegoviny nezískal požadovanú väčšinu piatich sudcov a z toho dôvodu účinne nerozhodol o ich prípade. ESĽP zistil, že pravidlo 40 ods. 3 Rokovacieho poriadku ústavného súdu ustanovuje, že ak sa plenárneho zasadnutia ústavného súdu zúčastní menej ako deväť sudcov, sťažnosť je zamietnutá, ak najmenej päť sudcov nehlasuje rovnako o návrhu. ESĽP priznal sťažovateľom z titulu nemajetkovej ujmy 3 600 eur. Vo svojom rozsudku neodkázal na potrebu obnovy konania pred ústavným súdom. Ústavný súd Bosny a Hercegoviny 30. mája 2014 v súvislosti s výkonom rozsudku ESĽP zmenil svoje pravidlá s tým, že ak ESĽP dospeje k záveru o porušení práva na prístup k súdu v konaní pred ústavným súdom, je dotknutá strana oprávnená požiadať ústavný súd v lehote troch mesiacov o obnovu konania. Dňa 24. a 25. septembra 2014 Ústavný súd Bosny a Hercegoviny povolil obnovu dotknutých konaní a posúdil meritum ústavných sťažností (AP-3197/07 Avdic, AP-2749/08 Kovačevic a AP-3080/09 Adamovic). Rozhodnutia prijal väčšinou hlasov. Okrem uvedených individuálnych opatrení prijatých s cieľom vykonať rozsudok ESĽP zmenil Ústavný súd Bosny a Hercegoviny v rámci všeobecných opatrení prijatých v súvislosti s výkonom rozsudku svoje pravidlá tak, že pokiaľ sudcovia nevedia dosiahnuť väčšinu, hlas predsedu ústavného súdu má váhu dvoch hlasov, čím odstránil aj príčinu porušenia identifikovaného v rozsudku ESĽP. Aj na základe uvedeného VM RE skonštatoval, že Bosna a Hercegovina splnila svoj záväzok podľa článku 46 ods. 1 Dohovoru a rozhodol o ukončení sledovania výkonu tohto prípadu rezolúciou CM/ResDH(2015)170 prijatou 4. novembra 2015.
Článok 46 Dohovoru zakotvuje záväzok zmluvných strán riadiť sa právoplatným rozsudkom ESĽP vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami, a dohľad nad výkonom zveruje Výboru ministrov Rady Európy (ďalej len "VM RE"). Roz