LAPŠANSKÝ, L.: Ústavnoprávne požiadavky prípustnosti obmedzenia práva na informácie držané štátom. Právny obzor, 106, 2023, č. 6, s. 502 – 520.
https://doi.org/10.31577/pravnyobzor.2023.6.0
Constitutional requirements for the permissibility of limiting the right to information held by the state. The European Court of Human Rights and the Constitutional Court of the Slovak Republic continue to enforce the requirements of the substantive rule of law in the process of assessing the permissibility of limiting the right to information, but at the same time they also identify situations of overuse of the right to information. The Constitutional Court of the Slovak Republic opened a new decision-making practice, according to which the procedural situation of the absence of a valid decision on the merits of the applicant's right to access information within a certain time frame constitutes a violation of the applicant's substantive right to information.
Key words: limitation of the right to information held by the state, European Court of Human Rights, Constitutional Court of the Slovak Republic
Úvod
Predpokladom demokratického uplatňovania moci v modernej spoločnosti je informovanosť jednotlivých občanov o veciach verejného záujmu. Informovanosť jednotlivcov sa zabezpečuje dvoma spôsobmi. Osoby majú právo na sprostredkované informácie, ktoré im poskytujú masmédiá. Zároveň majú právo na informácie od orgánov verejnej moci.
1)
Rozhodujúcim normatívnym podkladom práva na informácie v právnom poriadku Slovenskej republiky sú článok 26 Ústavy Slovenskej republiky
2)
(ďalej tiež "Ústava") a článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
3)
(ďalej tiež "Dohovor"). Obe tieto normy obsahujú základnú právnu úpravu tak slobody prejavu, ako aj práva na informácie, pričom právna úprava oboch týchto základných práv a slobôd je v oboch uvedených normách - týkajúcich sa ich obsahu aj limitov - z veľkej časti spoločná.
Z pohľadu obsahu má právo na informácie tri relatívne samostatné zložky, a to:
- vyhľadávanie informácií, teda zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú;
- prijímanie (vlastnými zmyslovými orgánmi; technickými zvukovými, obrazovými alebo zvukovo-obrazovými záznamovými prostriedkami; akýmkoľvek iným spôsobom) informácií, teda získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť prijímateľom spracovaná pre vlastnú potrebu alebo aj pre potrebu iných; a
- rozširovanie informácií, teda odovzdania prijatej informácie akýmkoľvek spôsobom ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom. 4)
Z pohľadu úlohy štátu možno právo prijímať informácie vnímať dvojakým spôsobom, teda ako:
- negatívne právo, ktoré zakazuje štátu alebo iným subjektom, aby bránili osobe prijímať informácie, ktoré mu chcú alebo môžu poskytnúť iné osoby; alebo
- pozitívny záväzok štátu vyhovieť žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby o prístup k informáciám, zhromaždiť žiadané informácie a poskytnúť tieto informácie tejto osobe. 5)
Predmetom rozboru v tomto príspevku bude pozitívny záväzok štátu sprístupniť jednotlivcovi ním požadované informácie, zhromaždiť žiadané informácie a poskytnúť tieto informácie žiadateľovi. S týmto pozitívnym záväzkom štátu koreluje právo jednotlivca na sprístupnenie ním žiadaných informácií držaných štátom.
Pre jasnejšie vymedzenie predmetu rozboru v tomto príspevku je potrebné pozitívny záväzok štátu sprístupniť jednotlivcovi, ním žiadané informácie je zasadiť do kontextu širších práv a povinností štátu v oblasti toku informácií smerom k fyzickým a právnickým osobám spadajúcim pod jeho jurisdikciu. Ústava prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú skupinu predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy. Ústava teda neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu podľa článku 26 ods. 4 Ústavy.
6)
Základným normatívnym podkladom na vytváranie prvej skupiny informácií je článok 26 ods. 5 Ústavy. Právny poriadok Slovenskej republiky ukladá rôznym orgánom verejnej moci povinnosť proaktívne zverejňovať určité informácie. Popri zákone č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií; ďalej tiež "zákon o slobode informácií"), ktorý obsahuje všeobecnú právnu úpravu povinnosti rozsiahleho okruhu orgánov verenej moci a iných povinných právnických osôb proaktívne zverejňovať vymedzené informácie (§ 5 až 6), ďalšie zákony ukladajú povinným osobám povinnosť proaktívne zverejňovať či už informácie menovite označené zákonom
7)
, okruh informácií vymedzený zákonom
8)
, okruh informácií, ktorého rozsah sčasti posudzuje samotný zverejňujúci orgán
9)
, alebo okruh informácií určený samotným zverejňujúcim orgánom
10)
.
Základným normatívnym podkladom na vytváranie tretej skupiny informácií je článok 26 ods. 4 Ústavy. Právny poriadok Slovenskej republiky vymedzuje informácie, ktoré nemožno zverejniť. Ide napríklad o zákony upravujúce povinnosť mlčanlivosti vo vzťahu ku skutočnostiam, o ktorých sa povinné osoby dozvedeli v súvislosti s určitou činnosťou
11)
, o niektoré vecne vymedzené skutočnosti
12)
, o citlivé informácie na úseku kritickej infraštruktúry, ktorých rozsah určí príslušný orgán
13)
, alebo o utajované skutoč