Sloboda pohybu a pobytu v poľskom práve

"Sloboda spočíva v tom, že sa môže robiť všetko, čo neškodí inému." 
 
Deklarácia ľudských a občianskych práv z roku 1789 

Autor sa v článku zaoberá problematikou podstatnej a ústavnej koncepcie slobody pohybu a pobytu v poľskom práve, čo je predmetom tejto slobody, kto je subjektom a kde sú hranice a obmedzenia slobody pohybu a pobytu z hľadiska poľského a európskeho práva a judikatúry.

Spomedzi niekoľkých slobôd chápaných ako "možnosť konať podľa vlastnej vôle zainteresovanej osoby, a teda aj možnosť voľby rôzneho postupu"¹⁾ možno zvýrazniť slobodu pohybu.²⁾ V súlade s prijatou koncepciou Krysztofa Wojtyczka môžeme povedať, že sloboda pohybu je slobodou na faktickej úrovni. Znamená to, že subjekt má právo formovať svoje správanie v súlade s voľbou, ktorú sám vykoná, bez vonkajších prekážok.³⁾ Rôzne štáty ju predpokladajú vo svojich ústavách, nachádza sa napr. v čl. 27 Ústavy Ruska, v čl. 30 Ústavy Ukrajiny, v čl. 23 Ústavy SR, v čl. 11 nemeckej ústavy, v čl. 16 Ústavy Švajčiarska, v čl. 19 Ústavy Španielskeho kráľovstva alebo v čl. 14 Listiny základných práv a slobôd v Českej republike,⁴⁾ či v čl. 16 Ústavy Talianska. V Spojených štátoch amerických takisto vystupuje sloboda pohybu ako podstatný prvok ľudských práv a slobôd, ktorý sa odvodzuje zo 14. dodatku k ústave a spája sa s federálnym občianstvom.⁵⁾

Na začiatku by sme sa mali zamyslieť nad tým, či podľa poľského práva je sloboda pohybu právom, či - ako sa často vo vyjadrovaní používa - naozaj tou "slobodou pohybu": Z faktického hľadiska je potrebné prikloniť sa k opisu "slobody". So slobodou sa spájajú dve základné črty: zákaz ingerencie do slobody, ako aj sloboda neobmedzeného užívania slobody. Ústavodarca v súčasnosti už v ústave pripúšťa v otázke slobodného pohybu osôb možnosť obmedzenia tejto slobody pomocou zákonov. Príkladom takéhoto obmedzenia môže byť povinnosť prihlásiť sa na prechodný alebo trvalý pobyt, nariadený zákonodarcom na základe predpisov zakotvených v zákone z 10. apríla 1974 o evidencii obyvateľov a osobných dokladov. Navyše, sloboda dáva subjektu určité kompetencie. Samozrejme, poľský obyvateľ má právo slobodne sa pohybovať po území svojho štátu. Ale či vždy a všade? Zákonodarca obmedzuje všeobecnú dostupnosť na uvedené miesta (napr. budovy), obmedzujúc počet osôb oprávnených vstúpiť na ne, ako aj stanovuje povinnosť prihlásiť sa pri dlhšom pobyte na určitom mieste. Z tohto dôvodu možno len ťažko jednoznačne súhlasiť s tým, že sloboda pohybu je klasickou slobodou alebo právom slobody. Štát je povinný garantovať obyvateľom možnosť užívania slobody pohybu, ale zároveň stanovuje jej subjektom určité obmedzenia (napr. odvolávajúc sa na verejné nebezpečenstvo v súvislosti s obmedzeným počtom miest na verejných podujatiach ako napr. futbalový zápas alebo koncert hudobných skupín. Prijímajúc z právneho hľadiska pozitívny aspekt slobody pohybu, ktorým je potrebné rozumieť právo subjektu na slobodné formovanie svojho správania v danej sfére prostredníctvom aktivity alebo zdržania sa, môžeme súhlasiť, že táto črta je v podstate splnená.⁶⁾ Berúc do úvahy možnosť (z ktorej v konečnom dôsledku čerpá štát) ingerencie štátu do tejto slobody, ťažko možno hovoriť o negatívnom aspekte realizovania slobody pohybu chápanej ako záväzok zdržania sa ingerencií v tejto oblasti vyhradenej subjektu, zaväzujúcich štát a iné subjekty (inak povedané - záväzok neprekážať subjektu).⁷⁾ V tejto otázke sa teda sloboda pohybu približuje "právu", napr. vlastníckemu právu, pre ktoré zákonodarca takisto stanovuje možnosť ingerencie a obmedzenia. Možno pozorovať, že v zahraničnej literatúre z oblasti medzinárodného práva dominuje pojem "právo na slobodný pohyb", a nie "sloboda pohybu". Podobne k tejto otázke sa prikláňa aj časť poľských autorov.⁸⁾ Berúc do úvahy aspekt racionálneho konania zákonodarcu, ako aj rozhodnutie Ústavného tribunálu PR, o ktorom budeme hovoriť ďalej, je potrebné predsa len zostať pri pojme "sloboda". Takisto z pohľadu spoločenských vied je možnosť pohybu niečím pôvodným, čo je nám prirodzené, o čom stále svedčia živé tradície mnohých kočovných národov alebo nie tak dávno zvyk zmeny miesta pobytu rómskou populáciou (taktiež v Poľsku). "Primárnosť" slobody pohybu vyplýva aj z toho, že stanovuje determinant pre iné slobody, napr. slobodu zhromažďovania, združovania. Preto sa v ďalšej časti článku budeme pridržiavať aspektu slobody, používajúc pojem "sloboda" vo vzťahu k možnosti pohybu.

Najprv by sme chceli poukázať na špecifickosť "slobody pohybu", ktorá je determinovaná nielen prostredníctvom ústavnej a zákonnej úpravy, ale aj medzinárodným právom, teda aj právom Európskeho spoločenstva, ktorého je členom aj Poľsko. Túto problematiku rozoberieme tak z pohľadu medzinárodného práva, ako aj následne zvýrazniť poľský pohľad zohľadňujúci ústavnú úpravu, ako aj príslušnú judikatúru.

Sloboda pohybu (zámenne nazývaná aj slobodou premiestňovania sa za predpokladu, že oba pojmy poukazujú na slobodnú, neobmedzenú zmenu miesta pobytu subjektu) bola medzinárodným právom upravená v dvoch aspektoch: ako možnosť pohybu medzi hranicami vlastného štátu (vnútorný rozmer), ale aj ako možnosť opustiť ho, vrátiť sa naspäť, ako aj usadiť sa na ňom (rozmer vonkajší).⁹⁾ Táto sloboda je jednou zo základných ľudských slobôd, ale garantovaná je len osobám, ktoré sa legálne zdržiavajú na území š